Pokušenie robiť okamžité a zásadné závery z udalostí, ktoré nás šokujú, je veľké. Aj v horúcich chvíľach si treba zachovať chladnú hlavu.
No je pár dôležitých vecí, ktoré si treba pripomínať.
Napríklad, že zorganizovať masové vraždenie je veľmi jednoduché, najmä pre toho, kto je ochotný sám pritom zomrieť. Nie je možné si predstaviť, že by fungoval slobodný svet, v ktorom by niečo také nebolo možné. Musel by to byť svet absolútneho špehovania, kontroly, podozrievania.
Ďalej treba povedať, že ľudia, ktorí utekajú pred vojnou a hľadajú bezpečie, s takýmto vraždením nič nemajú. Ani ľudia, ktorí utekajú za vidinou bohatšieho sveta.
Nič z toho však neznamená, že ide o exces, cez ktorý sa len treba preniesť a ísť po starom ďalej.
Takéto otrasy totiž dokážu vyvolať spoločenskú reakciu. Niekedy okamžitú, inokedy zasejú niečo, čo vyrastie a prejaví sa až po čase. Väčšinou sú to reakcie deštruktívne. Najmä ak sa dejú v čase dlhodobejšej neistoty a nedôvery k tým, ktorí spravujú verejné veci. Potom môže ísť o reakcie, ktorá nás posunú k neslobode, k chaosu alebo „len“ okliešťovaniu spolupatričnosti. Či už medziľudskej, alebo medzi krajinami.
Pri hodnotení parížskych útokov sa bude veľmi často poukazovať na utečeneckú krízu. Bude sa hovoriť, že útoky sú jej priamy dôsledok, ale bude sa tiež hovoriť, že sú to veci, ktoré spolu nemajú nič spoločné.
A to tiež nie je úplne pravda, ale trochu inak.
Utečenecká kríza a chaos, ktorý ju nasleduje, zanecháva na starom kontinente v mnohých pocit, že zveriť dnešnému systému a štandardným štruktúram riešenie takýchto zlomových situácií k ničomu nevedie. A to je vážnejší problém.
Nebudeme schopní úplne zabrániť veciam, aké sa udiali v Paríži. Ak chceme civilizovane ustáť a nechceme dať priestor niečomu horšiemu, musíme mať pocit, že sme pánmi svojich životov, že sa nám svet nerozpadáva pod rukami a že nie sme účastníkmi podivných naivných experimentov.
Ten pocit musíme mať nielen kvôli nám samým, ale aj preto, aby sme dokázali pomôcť tým, čo sú na tom oveľa horšie.