Na Slovensku sa zvádza bitka o minulosť: Husáka ešte neodmietame, ale na Langoša sme ešte nedozreli.
Starosta bratislavskej mestskej časti Dúbravka Ján Sandtner oznámil, že do konca tohto roka určite pamätnú tabuľu Gustávovi Husákovi v Dúbravke neodhalia. Poslanci mestskej časti 4. novembra schválili uznesenie, podľa ktorého má byť na budove obecného úradu tabuľa komunistickému politikovi a prezidentovi socialistického Československa Gustávovi Husákovi.
Pár dní predtým poslanci slovenského parlamentu rozhodovali o tom, či obciam a mestám zakážu rozhodovať o tom, akú tabuľu alebo pomník na verejnom priestranstve povolia. Poslanci za Slovenskú národnú stranu tak chceli zlomiť odpor radnice v Komárne proti postaveniu súsošia Cyrila a Metoda. V tom istom čase prebiehalo v Banskej Bystrici ďalšie kolo hľadania miesta pre pamätník disidentovi a ponovembrovému politikovi Jánovi Langošovi.
Čo majú tieto tri udalosti spoločné? Minimálne jednu vec: na Slovensku sa zvádza bitka o minulosť. V Dúbravke si chcú miestni uctiť rodáka, ktorý bol pred vojnou literárnym vydavateľom, spoluorganizoval Slovenské národné povstanie a 15 rokov bol československým prezidentom. Postavenie tabule iniciovali miestni komunisti, podporili ich poslanci, dôchodcovia aj (nepochopiteľne – ako nie prvý raz) zakladateľ KDH Ján Čarnogurský. Protestovali politickí väzni, časť poslancov, občanov, organizovala sa aj celoslovenská internetová petícia.
V Banskej Bystrici mal príbeh pomníka Jánovi Langošovi opačný priebeh – rovnako ako Husák, bol miestnym rodákom, ale na rozdiel od symbolu totality bol symbolom slobody – disident počas Husákovej vlády, potom minister a poslanec, iniciátor vzniku a prvý šéf Ústavu pamäti národa. Jeho pomník iniciovala mestská opozícia, protestovali komunisti. Tento súboj zatiaľ vyzerá tak, že aj Husák aj Langoš asi svoj pamätník mať budú. Keď však príde na Slovensko zahraničný návštevník, asi bude mať zmätok z toho, aké hodnoty si v tejto krajine ctia.
Symboly sú totiž veľmi dôležité – formujú vzťah k minulosti, na ktorej sa stavajú spoločenské tradície. Preto je propagovanie fašizmu zakázané a preto Briti v hymne žiadajú Boha o ochranu pre svoju kráľovnú. Je Slovensko krajinou Gustáva Husáka alebo krajinou Jána Langoša? Podľa všetkého sa zdá, že uviazlo kdesi na polceste. Husáka ešte neodmieta, ale na Langoša ešte nedozrelo. Existuje menšina, ktorá sa nechce vzdať komunistického prezidenta, ktorý utláčal demokraciu a fanaticky veril v správnosť svojej cesty (Husák bol napríklad presvedčený, že jeho spoluväzni – kňazi sú vo väzení právom, kým v jeho prípade ide iba o omyl).
Menšina zasa dvíha na piedestál Langoša, ktorý odkrýval totalitnú minulosť Slovenska a s ktorého menom je spojený napríklad zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý znamenal revolúciu v prístupe verejnosti k informáciám o výkone vládnej moci.
Slovensko je však krajinou postkomunistickej bezhodnotovosti, ktorej najlepším dôkazom sú preferencie premiéra Fica a prezidenta Gašparoviča. Oboch by na ich postoch rada opäť videla takmer polovica dospelých Slovákov. Obaja bývalí komunisti, ktorí prisluhovali režimu väzniacemu kňazov a rehoľníkov aj laikov. Režimu, ktorý si národ kúpil za misku šošovice a ktorý mu za to dovolil svojim mlčaním existovať. Tí, ktorí túto nedôstojnú hru odmietli, Gašparovičov režim tvrdo trestal.
Dnes si nás chcú opäť kúpiť sociálnym štátom, ideológiou konzumu. Hodnoty vraj nie sú dôležité – dôležité sú plné bruchá. Túto mentalitu preberajú aj kresťania – inak by nemali Fico s Gašparovičom podporu polovice krajiny. Inak by nehovorili o prezidentskom kandidátovi Františkovi Mikloškovi ako o smiešnej figúre a kandidátka komunistov na post prezidenta Dagmar Bollová by nezískala podpisy potrebné na kandidatúru skôr ako on. Žiaľ, také sú hodnoty Slovákov 20 rokov po nežnej ...
Ivan Rončák
Autor je politológ
Foto: kdm-prostejov.blog.cz, upn.gov.sk
Odvysielané na Rádiu Lumen 23.12.2008