Pracujeme, aby sme si odpočinuli, a odpočívame, aby sme sa vrátili do práce: tento ustavičný beh „v kolese pre škrečka“ ma nikdy nepresvedčil.

Je vôbec možné nejako prelomiť ten začarovaný kruh, taký príznačný pre dnešnú spoločnosť, ktorá sa vždy cíti unavená? A dá sa vari odpočívať stále, aj vtedy, keď pracujeme?

„Ak chceš nájsť pokoj na tomto i budúcom svete, pri každej príležitosti si polož túto otázku: ‚Kto som?‘ A nesúď nikoho.“ Toto je rada starého mudrca obsiahnutá v zbierke Výroky a príbehy púštnych otcov – mužov, ktorí od 3. do 6. storočia n. l. opustili život v meste, aby hľadali pokoj a Boha na púšti. Avšak to, čo ich zachránilo, nebola púšť, ale to, čo objavili vďaka jej drsnej nahote. Vskutku, odpoveď, ktorú otcovia našli na púšti, dokazuje, že pravý odpočinok nespočíva v absencii činností – človek tak či tak musí niečo robiť –, ale v zabúdaní na seba, teda v zanechaní nášho ega, ktoré jednak túži žiť životom iných ľudí a zároveň nimi opovrhuje.

Človek odpočíva nie tak, že prestane pracovať, ale tak, že prestane utekať pred sebou samým a prestane premietať svoj život do životov iných ľudí, ktoré vlastne nie sú jeho. V skutočnosti „odpočívať“ (tal. ri-posare) znamená práve „znovu položiť“ naše rozptýlené ja do vlastného vnútra, jednoducho – spočinúť v sebe samom. A tak som sa sám seba spýtal: Kto som? Som človek hľadajúci plné šťastie, aj keď sa mi zdá, že je nemožné ho dolapiť, pretože ľudská túžba je vo svojej podstate nekonečná a nič na tomto svete jej nie je schopné ponúknuť to nekonečno, po ktorom túži a ktoré hľadá, či už v práci, alebo na dovolenke. Dal by sa teda tento náš žalostný stav nejako vyriešiť, alebo sa musíme vzdať nádeje na dosiahnutie úplného šťastia a uspokojiť sa s odpočinkom, ktorý by bol len dočasným pozastavením našich činností?

Augustín by povedal, že srdce človeka je nepokojné, kým „nespočinie“ v Bohu. Zdieľať

V auguste 1949 sa Jack Kerouac, autor knihy „Na ceste“, vo svojom cestopise vyjadril k tomuto problému takto: „Môj život mi nestačí. Čo teda chcem? Chcem rozhodnutie pre večnosť, niečo, čo si môžem vybrať a od čoho sa už nikdy nevzdialim. A akú povahu má toto rozhodnutie? Ide o typ náhleho pochopenia, ako keď vám vystúpi z ničoho nič horúčka, je to istý druh osvietenia, lásky, ktorá bude trvať večne, ktorá bude presahovať tento život, je to vskutku vážna, konečná a nemenná vízia vesmíru. To je to, čo mám na mysli, keď hovorím, že chcem Oči. Prečo by som mal chcieť toto všetko? Pretože tu na zemi nie je dostatok vecí, ktoré by ma uspokojili, alebo lepšie povedané, nie je tu ani jediná vec, ktorá by toho bola schopná. Prečo mi teda tento svet nestačí? Pretože nič z neho mi nedokáže rozžiariť dušu, naplniť mozog vzrušením a rozplakať ma šťastím.“

Americký spisovateľ dokonale opisuje nemožný „odpočinok“ ľudí: na zemi totiž nie je „dostatok vecí“, ktoré by uspokojili naše túžby, a tak je potrebné, aby sme sa rozhodli pre to, „čo trvá večne“.

Augustín by povedal, že srdce človeka je nepokojné, kým „nespočinie“ v Bohu. Teda nestačí len odstúpiť od bežnej námahy, aby sme si odpočinuli, ale treba nasmerovať naše srdce – naše bytostné rozhodnutie k nekonečnu. No na zemi nie je nič, čo by takým bolo, resp. nemáme Oči, aby sme to mohli vidieť...

Rada múdreho starca, ktorú som citoval na začiatku, nám naznačuje cestu: aby sme našli pokoj, musíme sa pýtať sami seba: „Kto som?“

Som dejinami všetkých tých ľudí, ktorí ma predišli, aby ma splodili, a dejinami prvkov vesmíru, ktoré ma tvoria. Ale v skutočnosti som ešte oveľa viac. Život, ktorý som prijal, sa vo mne prejavuje spôsobom, ktorý nikdy nebol a ani už nikdy nebude daný niekomu inému: iba ja môžem byť a robiť to, čo môžem uskutočniť iba ja sám. Táto jedinečnosť, práve to, že som tak dobre „prepracovaný“, nie je väzením, ale miestom „odpočinku“, pretože sa otvára a pozýva ma k správnemu existenciálnemu protagonizmu: odpočívam len vtedy, ak som a robím to, čo môžem byť a robiť len ja.

Ja budem odpočívať pri písaní svojej novej knihy a tým, že sa budem starať o svoje základné vzťahy. Zdieľať

Ako? Zdá sa mi, že existujú dva spôsoby: tvoriť podľa svojich schopností (uskutočňovať svoje ľudské a profesionálne povolanie) a milovať – pestovať základné vzťahy (s Bohom, druhými a so svetom). Ak si chceme odpočinúť nielen na dovolenke, ale každý deň, budeme sa musieť rozhodnúť pestovať tieto dve „oblasti“ a „dôvody“ (toto je „môj“ svet, ktorý treba zachrániť), kde sa to konečné otvára nekonečnému. A hoci som sa narodil ako jedinečný, skutočne sa ním stávam len vtedy, ak tvorím a milujem tam a tak, ako to dokážem len ja, a táto práca nikdy nemá svoj „koniec“.

Mierim k nekonečnu a dávam si pozor na to, aby som sa namiesto nekonečna neocitol v koncoch, ako sa mi to niekedy stáva, keď sa usilujem o falošné nekonečno, teda o súčet malých konečných dobier (materiálnych ako Don Juan alebo duchovných ako Faust), ktoré však nikdy nestačia na to, aby ma urobili konečne šťastným, ba práve naopak, keď dosiahnem jednu vec, hneď potom túžim po inej.

A tak sa márne namáham a naháňam za vecami, no odpočinok nikdy neprichádza, pretože to nekonečno sa nám nedáva cez „rozširovanie“ (hromadenie vecí a zážitkov), ale prostredníctvom svojej „intenzity“ (hĺbky), ktorá má tvorivý a vzťahový charakter: čím viac viem, kým som, a stávam sa tým – vo svojej jedinečnosti –, tým viac sa potom obnovujem.

Toto vám všetkým želám pre toto letné obdobie. Ja budem odpočívať pri písaní svojej novej knihy a tým, že sa budem starať o svoje základné vzťahy.

Verím, že aj vy si „odpočiniete“ do tej miery, v akej budete schopní toto leto byť a robiť to, čo v histórii ľudstva môžete byť a robiť len vy. Nie je to málo.

Príjemný odpočinok – nové spočinutie vo vašom vnútri!