Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
09. júl 2021

Ako Boh hľadal Karla

Film o českých ateistoch a poľských katolíkoch

Keď idú českí filmári neobľubujúci exaltované prejavy zbožnosti ani Katolícku cirkev natáčať do Poľska, môže to dopadnúť všelijako.

Film o českých ateistoch a poľských katolíkoch

FOTO – Hypermarket Film

V kinách je aktuálne film, ktorý je aj dokument, aj ním celkom nie je. Český filmový štáb putuje po Poľsku, natáča dokument a úprimne nerozumie poľskej zbožnosti, poľskému prežívaniu viery, prepojeniu poľskej katolíckej cirkvi s mocou. Ale neostane iba pri údive či kritike.

Na vzniku českého filmu Jak Bůh hledal Karla sa podieľal aj slovenský dokumentarista a producent Peter Kerekes. V rozhovore pre Film.sk priznáva, že sa mu do tejto spolupráce veľmi nechcelo, ale s tvorcami dokumentu Filipom Remundom a Vítom Klusákom sa pozná dvadsať rokov, a tak to bolo ťažšie. „Chcel som sa vyhovoriť na výhradu svedomia, ale priateľstvo je viac ako náboženské a národnostné postoje. A tak som ako maďarský katolík robil film s českými ateistami. A mám z toho radosť,“ povedal Peter Kerekes.

Spoluproducentmi boli aj poľské spoločnosti, takže film by mal byť zaujímavý pre Čechov, pre Poliakov aj pre Slovákov. A nemal by uraziť ani ateistov, ani veriacich. Takto dajako to je nastavené.

Iste, mohol to byť klasický dokument o tom, ako je pre českého ateistu vzdialený a celkom nepochopiteľný svet poľského katolicizmu, najmä v exaltovaných prejavoch ľudovej zbožnosti či v jeho prepojení s najvyššou politikou.

Je to subjektívny pohľad českého mestského človeka bez skúsenosti s vierou, s veľkou rezervovanosťou, ba až odporom k cirkvi. Stret s poľským katolicizmom je preto tvrdý. Českých filmárov uráža tá záplava gýčovitosti i naivity, poburuje ich občas až sektárska oddanosť niektorým kňazom, vplyv cirkvi na politiku či pomalé vyrovnávanie sa so sexuálnym zneužívaním. To všetko chcel film ukázať, ale zároveň tam bola ambícia, aby to nebolo celkom prvoplánové.

Teda že českí filmári ukážu Poľsko ako smiešne, nemoderné a zaostalé. Niežeby to vo filme nebolo.

Lenže tvorcovia filmu sú príliš talentovaní na to, aby to celé poňali iba takto zjednodušene. Chceli dať svojmu filmu nejaký presah.

Nie je to už len film o Poliakoch, ale aj o Čechoch, ktorí tiež vo filme občas pôsobia smiešne a trápne. Zdieľať

Peter Kerekes o tom v časopise Film.sk hovorí: „Vít Klusák a Filip Reumunda, ktorí pochádzajú z najateistickejšej krajiny Európy, sa vybrali hľadať Božiu prítomnosť do Poľska, ktoré je zase najkatolíckejšou krajinou. Hlavnou postavou filmu (pardon, druhou hlavnou postavou, prvou je neviditeľný poľský Boh) je český dokumentarista Karel Žalud, ktorý počas nakrúcania prechádza osobnou krízou, tápe, skutočne hľadá Boha, aby na konci filmu našiel sám seba. Pre Poliakov je však stelesnením stereotypnej postavy Čecha s pivným bruškom, ktorý si na cestu do Poľska priniesol z domu paštéty a skeptický pohľad na Katolícku cirkev.“

Spočiatku bol zámer, že do roly režiséra, ktorý natáča film o katolíckom Poľsku a zároveň prechádza osobnou krízou, obsadia herca Miroslava Krobota. Ale toto vraj vôbec nefungovalo. Lebo herec predsa len potrebuje normálny scenár, aby vedel, čo má hrať. A nechce ani hrať najmä seba samého. Chce hrať postavu, ktorej príbeh má jasnú logiku.

Preto tvorcovia radšej najali skupinu autentických dokumentaristov, ktorí niečo aj nakrúcajú, robia rozhovory s ľuďmi, ale sú najmä dôležitými postavami skutočného filmu. Nie je to už len film o Poliakoch, ale aj o Čechoch, ktorí tiež vo filme  pôsobia niekedy veľmi smiešne aj trápne. Toto Česi celkom vedia, robiť si zo seba srandu.

Ale je k tomu prilepená aj iná línia: Akési duchovné hľadanie u muža v strednom veku, dokumentaristu, ktorému sa rozpadla rodina, nevída svoje deti a celkovo vyzerá spustnuto, nešťastne, zranene. Asi aj preto je viac pripravený porozumieť potrebe mnohých Poliakov cítiť prítomnosť Boha a sám by chcel vedieť, aké to je žiť v Božej prítomnosti. Neberie preto tú tému celkom profesionálne, naopak, prelína sa s jeho osobným životom a vnútorným hľadaním.

 

Keď filmári robia na uliciach anketu s obyčajnými ľuďmi, ktorí o svojej viere hovoria odzbrojujúco úprimne a láskavo, režisér cíti, že v tom je nejaká sila, niečím ho to oslovuje.

Ale prídu aj scény, pri ktorých je už divák trochu zneistený, čo je hra a čo je skutočnosť, kde je to ešte autentický príbeh a kde sa už iba tlačí na jeho city. No zároveň chce veriť tomu, že Karel Žalud stvárňujúci sám seba v úlohe režiséra, nie je iba pozér, ktorý sa predvádza tým, že hovorí o svojom stroskotanom rodinnom živote, o svojom dieťati, že tu teatrálne vyplakáva, len aby bol film dôveryhodnejší. Divák skôr uverí tomu, že to tento muž nerobí iba preto, aby vyhovel zadaniu filmu a scenára.

Je tu aj taká zvláštna scéna. Žalud požiada poľského kňaza o spoveď, hoci nie je ani pokrstený. Navyše sa má jeho spoveď konať s mikrofónmi a kamerami, aby to filmu dodalo grády. Mladý kňaz je v pomykove, ale je láskavý, ústretový, vľúdny, vec zvažuje a napokon súhlasí. Žalud sa potom s mikrofónom na hrudi a s kamerou za chrbtom spovedá, že zlyhal ako manžel, otec. Je to naozaj, je to hra? Nuž je to asi taká zvláštna metóda, niečo je predpísané v scenári, ale ako to dopadne, to už je na ľuďoch, ktorí do toho dávajú svoju autentickú tvár.

Po tej čudnej spovedi sú ostatní členovia štábu zrazu zneistení aj nahnevaní, čo to má znamenať. Pripomínajú režisérovi, že bol istý čas šéfredaktorom pornografických časopisov. Čo je reálny fakt, Karel Žalud má vcelku pestrý životopis, skúšal to na viacerých vysokých školách, prešiel si rôznymi zamestnaniami, od učiteľa cez sociálneho pracovníka na farskej charite, upratovača, novinára v pornočasopisoch až po filmára.

Inzercia

Štáb sa rozháda, prišli točiť dokument o nepochopiteľnom, smiešnom či nebezpečnom poľskom katolicizme, a nie pomáhať režisérovi hľadať Boha. V štábe je z toho aj malá vzbura a všetko sa rieši alkoholom a opileckými scénami. Dá sa toto predpísať v scenári? Je naozaj zaujímavé, ako taký film vzniká. Ale toto vás vtiahne, lebo tí Česi pôsobia aj smiešne, aj neisto, aj nahnevane, aj bezradne. Nie sú to zrazu supermani, ktorí prišli natočiť film o poľských katolíckych fanatikoch.

Už to nie je ten spustnutý Čech vo vyťahanom tričku, s klobásou v ruksaku a veľkým pivným bruchom. Zdieľať

To je prvá časť filmu, keď režisér v hlbokej osobnej kríze chodí po Poľsku a so svojím štábom zaznamenáva rôzne zvláštne a pre českého ateistu absolútne nepochopiteľné prejavy poľského katolicizmu. Púte, obrovské sochy, nevkusné sošky a pamätníky, ale tvorcovia sa tu ironicky pohrávajú aj s hlavnými postavami filmu, ktoré pôsobia tak „čecháčkovsky“ smiešne, teda že oni sú nad vecou a všetkému rozumejú lepšie ako tí zaostalí, nemoderní Poliaci.

A potom je tu druhá časť filmu, lebo filmári sa pre nedostatok peňazí k natáčaniu vrátili až po dlhšom čase. Hlavná postava režisér Žalud mal navyše vážne zdravotné problémy a schudol dvadsať kíl. Už to nie je ten spustnutý Čech vo vyťahanom tričku, s klobásou v ruksaku a veľkým pivným bruchom. Je vychudnutý, ale aj mĺkvejší, uzavretejší a už nie je taký ochotný hovoriť o sebe. A už nie je ani veľmi ochotný hrať rolu hľadača Boha, ktorý je občas poľutovaniahodný, smiešny a občas obdivuhodný a bolestne úprimný. Už nechce vyplakávať pred kamerou.

Vtedy sa film viac mení na dokument, ktorý ukazuje problematické stránky poľskej katolíckej cirkvi –  kult riaditeľa Rádia Maryja, ktorému podliehajú aj poprední politici, ťažké vyrovnávanie sa so sexuálnym zneužívaním detí, rád by ukázal absurdnosť exorcizmu (celkom to však nevyjde), ukazuje aj manipulatívne správanie vodcov niektorých náboženských skupín, ktoré je možno aj za hranicou zákona... Samozrejme, je tu aj silná výpoveď mladého muža, ktorého zneužil kňaz a ten nie je potrestaný, ale dožíva ukrytý kdesi v ústave pre starých kňazov. To všetko sú reálne problémy aj poľskej cirkvi, ale film sa vtedy mení na takú angažovanú novinársku záležitosť. A vidno to aj vtedy, keď sa filmári rozprávajú s poľskými divadelníkmi, ktorí hrajú veľmi angažovanú hru proti cirkvi a hovoria, že sú preto prenasledovaní políciou. Toto českí filmári s radosťou točia, toto je ich svet.

Film je však silný vtedy, keď tvorcovia dokážu prekročiť hranice svojho sveta.

Napríklad: filmárov do svojej rodiny pozve jednoduchá mladá žena, ktorá takmer stále počúva iba Rádio Maryja a podľa jeho rád vychováva aj svoje dcéry. Kvôli tomuto fenoménu ju filmári chcú natáčať a ona im ochotne otvorí dvere a porozpráva o svojom svete.

Nemáme radi, keď je náboženský život taký masový, kolektívny, keď je silno inštitucionalizovaný a dokonca silno prepojený so štátom či politikou. Zdieľať

Filmárom sa tak ponúkla lákavá príležitosť vysmiať sa zo ženy, ktorá príliš nerozmýšľa, stačia jej jednoduché návody z Rádia Maryja, ktoré oddane preberá. Vyzerá to naozaj smiešne, keď jej malá dcéra kritizuje gender, netušiac, čo to je. Ale zároveň je scéna z domácnosti tejto dobrosrdečnej ženy v niečom aj veľmi dojemná.

Žalud zamyslene počúva o ambíciách tejto ženy, ktorá chce byť iba dobrou matkou, manželkou, Poľkou, katolíčkou. Časť filmového štábu sa aj zabáva, ale Žalud sa na ňu dlho zamyslene pozerá. Možno myslí na svoju rozpadnutú rodinu, možno len nemá chuť sa tej láskavej žene vysmievať.

Film je už v druhej časti čoraz viac iba kritickou reflexiou poľského katolicizmu a filmári ukazujú čoraz bizarnejšie veci. No v závere sa snažia vrátiť k línii Karlovho hľadania Boha, aby sa na ňu celkom nezabudlo, lebo veď na nej to celé malo stáť.

Ale končí sa to trošku bezradne. Áno, Karel našiel cestu k sebe a možno aj cestu k Bohu.

Taký osvedčený český prístup. Nemáme radi, keď je náboženský život taký masový, kolektívny, keď je silno inštitucionalizovaný a dokonca silno prepojený so štátom či politikou. Iste, hľadanie Boha môže byť jednou cestou k plnému duchovnému životu, najmä keď sa nám veci vymykajú z rúk, zlyhávame a život je plný trápenia a bolesti.

Filmári akoby odkazovali, že táto česká cesta je možno dlhšia, možno až príliš individualistická, ale Čechom pochopiteľnejšia a bližšia.

Lebo Poľsko a Česko sú síce susedia, ale v tomto sú to akoby dva národy žijúce v iných galaxiách. Ale aj sa majú úprimne radi, aj si úprimne nerozumejú.

 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.