Po takmer štyroch mesiacov všeobecného zákazu bohoslužieb znovu otvorili kostoly a rodiny sa len pomaly vracajú na omše. A mnohí veriaci dávajú jasne najavo, že si od detí v kostole odvykli.

Rodičia, ktorí to myslia so sľubom viesť svoje deti v kresťanskej výchove vážne, riešia dilemu, ako zvládnuť nedeľné sväté omše a urobiť z nich pravidelnú súčasť života svojej rodiny. Majú dve možnosti. Buď tam budú deti pravidelne brať a nebudú si všímať nevraživé pohľady či nepríjemné poznámky okolia, alebo vyčkajú, kým budú deti staršie a zvládnu celú svätú omšu bez vyrušovania.

Prvá cesta je určite náročnejšia a pre rodičov aj nepríjemná. Najmä preto, že akási strata trpezlivosti dospelých s deťmi neobišla ani veriacich a posvätné miesta. Mnohým malé deti na bohoslužbách prekážajú, zvykli si na komorné omše bez rodín, ktoré sa posledné mesiace radšej pripájali online. A veľmi situácii nepomáhajú ani samotní rodičia, ktorí nevystupujú voči ostatným veľmi tolerantne a dovolia deťom veci, ktoré sú počas bohoslužieb už skutočne cez čiaru.

„Rodičia majú svoje deti od najútlejšieho detstva zapájať do života cirkvi.“ Zdieľať

Katechizmus katolíckej cirkvi v rámci výkladu štvrtého Božieho prikázania hovorí: „Rodičia majú svoje deti od najútlejšieho detstva zapájať do života cirkvi“ (KKC 2225) a „Farnosť je eucharistické spoločenstvo a srdce liturgického života kresťanských rodín. Je osobitne vhodným miestom na katechézu detí i rodičov“ (KKC 2226C).

Aj kňazi, ktorých Postoj oslovil, sa vyjadrili veľmi ústretovo voči prítomností detí na svätých omšiach. Rodičov povzbudzujú, aby svoje deti do kostola opäť priviedli. Argumentujú tým, že krstom sa deti stali plnohodnotnými členmi cirkvi, a tak je povinnosťou ostatných veriacich prijať najmenších medzi seba ako členov spoločenstva.

Aká je však situácia za bránami kostolov? Skutočne na každej svätej omši už postupne pribúda počet rodín s malými deťmi. Udržať ich však celý čas v relatívnom pokoji je skutočná drina. Námaha rodičov pritom priamoúmerne stúpa s rozvojom pohybových schopností ich potomkov. Malé deti v kočíkoch môžu hodinku prespať, prípadne sa zabavia s malou hračkou, v naliehavom prípade nie je problém jednoducho aj s kočíkom kostol rýchlo opustiť.

Horšie je to s väčšími deťmi, ktoré nedokážu pobudnúť dlhšie na jednom mieste. V týchto prípadoch rodičia hľadajú najrôznejšie riešenia. Jedným z nich sú napríklad kostoly s oddelenými priestormi pre rodičov s deťmi, tých je však u nás pomenej a nie každý kňaz toto riešenie schvaľuje. Viacerým rodičom tiež nevyhovuje, neprišli s deťmi do herne, ale na jedinú omšu v týždni, ktorú stíhajú. Riešením môže byť aj detská omša, tie však nie sú v každej farnosti samozrejmosťou.

Čo rodičov najviac odrádza od spoločnej nedeľnej omše, je podľa ich skúseností nevraživosť okolia. Viacerí sa stretli so skutočne nepríjemnými reakciami, ktoré by v kostole čakal len málokto.

 „Ja radšej každú nedeľu idem s deťmi do iného kostola, nech na nás škaredo nezazerajú stále tí istí ľudia,“ povedala Jana Konštiaková z Bratislavy. Ľudia jej dávajú jasne najavo, že ich jej deti vyrušujú a mala by s nimi zostať doma. Je pre ňu veľmi nepríjemné, keď väčšinu omše strávi sledovaním svojho dieťaťa a snahou, aby vydržalo v pokoji, a popritom počuje na svoju adresu odsudzujúce poznámky vyslovené dostatočne nahlas, aby ich počula.

„Ale keď svoje deti nebudem do kostola pravidelne privádzať teraz, kedy potom? Ako sa mi podarí dostať sem staršie deti, ktoré nebudú mať vybudovaný návyk, že toto je súčasť sviatočného dňa?“ pýta sa.

Vezmite si dieťa, lebo dostane „po riti“

Mnohí rodičia, ktorí prichádzajú s malými deťmi na bohoslužby, sa často vracajú domov s nepríjemnými zážitkami. Trojnásobná matka Alena z malej dediny pri Trnave, ktorá pre citlivosť témy poprosila o neuvedenie priezviska, opísala, ako to môže vyzerať, keď v kostole nenájde pochopenie nielen u spoluveriacich, ale ani u kňaza.

Alena má šesťročnú dcérku a takmer štvorročných chlapcov – dvojičky. Jeden z nich je veľmi živý a vďaka nemu si už užila veľa nepríjemných chvíľ. „Mojou povinnosťou ako veriacej matky je viesť deti k Bohu. Keď im teraz nevštepím do ich sŕdc hoci len krátku detskú modlitbu, tak kedy potom? A to isté podľa mňa platí aj s účasťou na svätej omši. To sa mi však nie vždy darí,“ povedala pre Postoj s tým, že naráža na nepochopenie zo strany ľudí v kostole, čo ju veľmi zraňuje.

Na začiatku, kým boli dvojičky malé, bolo všetko ľahšie. Deti buď spali v kočíku, alebo mala jedného zo synov na rukách. „Vyberala som si malý kostolík v Trnave, kde omše zvykli trvať len polhodinu. Buď obaja spali, alebo keď sa jeden zobudil, stačila mu chrumka, ktorou sa zabavil,“ rozpráva Alena.

„Viesť deti v kresťanskej výchove a k viere je ťažké, ale je to bremeno, ktoré sme prijali a musíme sa s tým vysporiadať.“ Zdieľať

Raz, keď sa jej nepodarilo vycestovať do mesta, bola na omši u nich doma v dedine. Chlapci mali vtedy jeden a pol roka. „Jeden syn spal a druhého som mala na rukách. Niekto z prítomných mu zakýval a syn sa rozosmial. Pán farár ma pred všetkými nahlas vykázal von,“ spomína na nepríjemný zážitok, ktorý jej zostal stále živý v pamäti.

„Bola už zima a nevedela som, či mám ísť domov, alebo v tom chladnom počasí s deťmi zostať pred kostolom do konca omše. Rozplakala som sa a hovorila si v duchu, že nie som vítaná v Božom dome,“ spomína na konanie ich kňaza. Dodala, že kňaz sa jej po niekoľkých mesiacoch za svoje správanie ospravedlnil. Priznala však, že práve táto udalosť spustila v nej pochybnosti, či má zmysel vodiť malé deti do kostola.

Toto nebola jediná Alenina skúsenosť s tým, že ľudia v kostole nemali trpezlivosť na prítomnosť jej detí. „Stalo sa to práve v malom kostolíku v Trnave, ktorý som už spomínala. Syn začal trošku vymýšľať. Štvornožkoval po koberci vzadu v kostole, žiadny hluk nerobil, bol ticho, ale aj to ľuďom prekážalo,“ opisuje Alena.

„Počas omše ticho prešiel pred oltár. Boli tam práve tekvice, jablká, rôzne detské kresby ako poďakovanie za úrodu. Synček si tam sadol a ticho si to prezeral, nebehal, nikoho nerušil. Bolo práve premenenie a ja som si kľakla do uličky. Keď kňaz zdvihol sviatosť, jedna pani mi nahlas povedala, aby som malého zobrala preč, lebo mu dá po riti,“ pokračuje.

Matka nechcela ísť do konfliktu a radšej vzala deti a šla popri kľačiacich ľuďoch dozadu. Po svätom prijímaní ešte pred koncom vyšla von a rozplakala sa.

„Ľudia vychádzali von a nežartujem, ale skutočne vytvorili dva tábory priamo pred kostolom. Jeden tábor tam postával a doslova po nás škaredo zazeral, druhí zase prišli a hovorili, aby som si z toho nič nerobila, že deti do kostola patria. Asi dva týždne som predýchavala tento zážitok a pýtala sa, či vôbec ešte s deťmi do kostola ísť,“ spomína Alena.

Situáciu nakoniec vyriešila tak, že začala deti brať do kostola každého zvlášť, každý týždeň jedno z nich.

Stále však nechápe nevraživosť niektorých veriacich voči deťom na omši. „Žiaden rodič predsa nejde do kostola s úmyslom, aby tam dieťa naschvál vyrušovalo. Chce dať dieťaťu základy, ktoré v živote podľa neho potrebuje,“ myslí si. „Viesť deti v kresťanskej výchove a k viere je ťažké, ale je to bremeno, ktoré sme prijali a musíme sa s tým nejako vysporiadať,“ dodáva na záver.

Kňaza viac vyrušujú pohoršení dospelí

„Deti do kostola patria,“ povedal pre Postoj katolícky kňaz Michal Laššo, ktorý pôsobí v Žiline. Každého možno zaťažiť len podľa jeho schopností a platí to aj o deťoch. Preto rodičom radí privádzať ich k liturgii pomaly, začať kratšími svätými omšami alebo navštevovať tie, ktoré sú vyhradené pre deti.

„Z pohľadu kňaza slúžiaceho svätú omšu sú častokrát rušivejším elementom dospelí, ktorí sa deti snažia utíšiť alebo pozorujú, čo to dieťa robí, a veľavravne sa za ním otáčajú. Drobným vyrušeniam zo strany detí sa nedá zabrániť, ale tieto rušia neraz menej ako tíšiaci či pohoršení dospelí,“ hodnotí Laššo.

„Veď u detí ide o to isté, o čo ide pri nás dospelých. Naučiť sa, že nie som stredom vesmíru, ale obracať svoju pozornosť na Boha a na blížnych.“ Zdieľať

Sú však časti obradov, keď sú ticho a pokoj dôležité, napríklad pri homílii, niektorých modlitbách či pasážach ticha. V takom prípade kňaz radí, aby rodičia zvýšili ostražitosť, a ak je to nutné, na chvíľu opustili kostol.

Kňaz rodičom odporúča, aby si v kostole našli také miesto, odkiaľ bude dieťa vidieť, čo sa počas omše deje. Podľa neho je chybou, keď dieťa zoberú na miesto, odkiaľ nič nevidí, len stojacich ľudí okolo. Rovnako nie je vhodné, keď ho pošlú dopredu medzi ostatné deti, kde ho ponechajú úplne bez dozoru.

Odkladať „chodenie do kostola“ na neskôr nepovažuje za šťastné riešenie. „Z detstva si pamätám, že som býval na omši s rodičmi alebo pri starých rodičoch. Pamätám si aj to, ako mi dedko a babka dali občas cukrík, ten som však smel zjesť až po omši. Spomínam si na obrázky z modlitebnej knižky, ale pri tom všetkom som počúval a nesmel pobehovať. Okrem choroby bola účasť na svätej omši samozrejmosťou,“ hovorí o svojich spomienkach z detstva, ktoré sa spájajú s kostolom.

„Veď u detí ide o to isté, o čo ide pri nás dospelých. Naučiť sa, že nie som stredom vesmíru, ale obracať svoju pozornosť na Boha a na blížnych. Učíme sa tomu celý život. K deťom by sme mali byť trpezlivejší a snažiť sa o vzájomný rešpekt a pochopenie sa,“ dodáva.

Oslava Boha má prednosť pred pokojom

Deti nesmieme z liturgie vylúčiť. Myslí si to aj katolícky kňaz Jozef Možiešik. „Hlavný dôvod, pre ktorý prichádzame na svätú omšu, je oslava Boha. A to je motív, ktorý má prioritu pred všetkým ostatným. Aj pred pokojom, sústredením sa či možnosťou načerpať, ako to zvyknú ľudia často nazývať,“ povedal pre Postoj.

Podľa neho nikto nemá právo dieťa vylúčiť. „Tie deti sú pokrstené a na základe krstu majú právo s nami sláviť najlepšie, ako to dokážu. Musíme ich prijímať také, aké sú, rovnako ako ich prijala ich rodina. S neposednosťou, temperamentom, poruchami správania či s prípadným postihnutím,“ dodáva.

Ani podľa neho by rodičia nemali čakať, kým dieťa na účasť na omši „dozrie“. „Ani do školy sme nezačali chodiť až po tom, čo sme sa doma naučili čítať, písať a riešiť kvadratické rovnice,“ hovorí.

„Musíme ich prijímať také, aké sú, rovnako ako ich prijala ich rodina. S neposednosťou, temperamentom, poruchami správania či s prípadným postihnutím.“ Zdieľať

Deti vždy zostanú deťmi, sú živé, zvedavé, nezastaviteľné, a áno, aj vyrušujú. Ale cirkev rodičov pri krste učí, že majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku. Nečakajme preto od nich niečo, čo nie je v ich silách splniť, aby sa správali ako dospelí.

Ale rodičia dospelí sú, preto by z rešpektu voči ostatným nemali deti viesť k tomu, že sú stredobodom pozornosti v každej situácii. Ak dieťa skutočne neprimerane vyrušuje, je lepšie s ním vyjsť von z kostola. Veď nabudúce to možno zvládne lepšie.