Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
03. júl 2021

Deklarácia nezávislosti

Čo by si mala uvedomiť progresívna ľavica, ktorá otcov zakladateľov nenávidí

V nedeľu bude 245 rokov od podpísania Deklarácie nezávislosti USA, teda už takmer štvrťtisícročie trvania americkej republiky.

Čo by si mala uvedomiť progresívna ľavica, ktorá otcov zakladateľov nenávidí

Foto – TASR/AP

Kľúčová pasáž Deklarácie znie:

„Tieto pravdy považujeme za samozrejmé, že všetci ľudia sú si stvorení rovní a svojím Stvoriteľom obdarení určitými neodcudziteľnými právami, medzi ktoré patria (právo na) život, slobodu a usilovanie sa o šťastie. Že na zaistenie týchto práv sa medzi ľuďmi ustanovujú vlády, ktorých oprávnené právomoci sa odvodzujú od súhlasu ovládaných…“

O každej z týchto téz by bolo možné napísať úvahu z politickej filozofie, ale ja sa teraz sústredím len na tézy tri.

„Tieto pravdy považujeme za samozrejmé...“ – Teda existuje politicky relevantná pravda s veľkým „P“ a tá pravda je poznateľná. To je však tvrdenie, ktoré hlavný prúd súčasnej postmodernej filozofie odmieta.

Otcovia zakladatelia USA boli politicky a ekonomicky klasickí liberáli, ktorí o existencii pravdy nepochybovali; následný vývoj liberalizmu a filozofie však viedol k relativizmu.

Relativizmus tvrdí: politická či morálna pravda s veľkým P neexistuje (alebo je nepoznateľná), preto každý má mať právo si žiť svoj život podľa svojich predstáv, teda podľa svojej malej „pravdy“ s malým p.

To síce pôsobí liberálne, ak to aplikujete na jednotlivcov, ale skúsme tento princíp aplikovať aj na štáty a režimy: žiadna politická, morálna pravda, ktorá by štát zaväzovala, neexistuje, preto každý štát má právo vládnuť svojim občanom (poddaným) podľa svojej predstavy, teda svojvoľne.

Je toto liberálne? To už nie, pretože to umožňuje aj štátny absolutizmus a totalitarizmus. Toto bola a dodnes je výčitka konzervatívcov od polovice 20. storočia voči relativistickým liberálom: vy síce nechcete nacizmus a komunizmus, ale váš relativizmus ich umožňuje. (Pozri napr. emeritný pápež Benedikt XVI. a jeho odsúdenie „diktatúry relativizmu“.)

Totalitné ideológie síce hlásajú svoje dogmy, ale tie nie sú pravdou, ale lžou. Nepravdu však nevyvrátite a neporazíte relativizmom, ale len pravdou skutočnou. Tá však podľa vás, relativistických liberálov, vraj neexistuje. Takže voči totalitarizmom ste paralyzovaní a praktizujete appeasement. Preto aby ľudia byli ochotní riskovať a obetovať svoje životy v odpore proti nacizmu a komunizmu, musia byť silne presvedčení o pravde filozofickej či náboženskej.

„... všetci ľudia sú si stvorení rovní...“ Ako je to možné, keď všetci ľudia sú tak odlišní, vo všetkom; v nadaní, schopnostiach, vlastnostiach, talentoch, pracovitosti, dôslednosti, fyzickej sile, intelektuálnych schopnostiach atď.? Ľudia sú si skutočne nerovní takmer vo všetkom, ale jednu vec majú nutne spoločnú a v tej sú si rovní: tú skutočnosť, že sú to ľudia, teda ľudskú prirodzenosť. Každý, kto ju má, je človek, a každý, kto ju nemá, človekom nie je. V nej sú si rovní.

V opačnom prípade by bol koncept človeka, ľudstva, nezmyselný. To je filozofické dokázanie elementárnej ľudskej rovnosti (navzdory všetkým ostatným nerovnostiam medzi nimi); a nábožensky môžeme aj dodať: všetci ľudia majú jedného nebeského Otca, a preto sú vlastne bratia a sestry. A v tom sú si rovní.

Inzercia

„... usilovanie sa o šťastie či právo na hľadanie šťastia...“ – Všimnite si, nie „právo na šťastie“, ako tvrdia socialisti, ale právo „len“ na usilovanie sa o šťastie. Šťastie vám štát nezaistí, a ak vám to nejaký politik tvrdí, je to podvodník a luhár, neverte mu.

Otcovia zakladatelia mali v etike klasické vzdelanie, politicky a ekonomicky to síce boli klasickí liberáli, ale spoločensky, morálne a kultúrne to boli konzervatívci. Šťastie nechápali ako momentálny pôžitok, ale ako Aristotelovu eudaimonia, teda spokojnosť s prežitým životom.

A Aristoteles učil, že dosiahnuť takéto šťastie pomôžu človeku štyri kardinálne cnosti: umiernenosť (pri pôžitkoch), statočnosť či odvaha (pri prekonávaní strachu), rozvážnosť či rozumnosť, či praktická múdrosť (ktorá poradí, aké prostriedky má človek použiť na dosiahnutie dobrých cieľov) a spravodlivosť (v správaní k ostatným ľuďom). Kresťanstvo k týmto štyrom cnostiam pridalo ešte tri ďalšie, teologické, ktorými sú viera, nádej, láska („... a najväčšia je láska“). Tie totiž pomôžu človeka priviesť do neba, čo je to šťastie najväčšie.

Tézy Deklarácie nezávislosti, samozrejme, jednoznačne odsudzujú otroctvo a otrokárstvo – a otcovia zakladatelia to vedeli. Niektorí z nich boli ostrí kritici otroctva (John Adams, Alexander Hamilton) a aj otrokári medzi nimi vedeli, že otroctvo je zlé. Preto dúfali, že bude postupne, nenásilne zrušené. A niektorí, ako napríklad prvý prezident George Washington a hlavný autor ústavy James Madison, dali svojim otrokom slobodu za svojho života či najneskôr v poslednej vôli.

V súvislosti s otroctvom hlavný autor Deklarácie Thomas Jefferson napísal: „Strachujem sa o svoju krajinu, keď si uvedomím, že Boh je spravodlivý.“ Je to paradox, ale on bol jedným z mála otrokárov medzi otcami zakladateľmi, ktorí svojim otrokom slobodu neodkázali: mal totiž veľké dlhy kvôli celoživotnému nakupovaniu kníh (ktoré miloval, bol to bibliofil) a francúzskych vín (ktoré mal taktiež rád). Otrokov nechal potomkom na zaplatenie svojich dlhov. To od neho vôbec nebolo pekné, pretože on veľmi dobre vedel, že otroctvo je morálne a politické zlo.

Deklarácia je dokument ľudskej slobody, individuálnych práv (na rozdiel od kolektívnych privilégií) a malého štátu. Napriek tomu má svojou jednoznačnosťou aj určitý konzervatívny charakter, na ktorý upozornil prezident Calvin Coolidge v roku 1926 pri jej 150. výročí:

„V Deklarácii je určitá definitívnosť. Často sa hovorí, že vo svete nastal veľký pokrok od roku 1776, takže máme nové myšlienky a nové skúsenosti, ktoré nám dávajú výhodu nad ľuďmi tej doby, a preto by sme mali nahradiť ich závery niečím modernejším. Tento argument však neplatí pre Deklaráciu. Ak sú si ľudia stvorení rovní, je to definitívne. Ak sú obdarovaní neodcudziteľnými právami, je to definitívne. Ak vlády odvodzujú svoje  spravodlivé právomoci od súhlasu ovládaných, je to definitívne.

Žiadny pokrok preč od týchto princípov neexistuje. Ak chce niekto popierať ich pravdu či rozumnosť, jediný smer, ktorým postupuje, historicky nie je dopredu, ale dozadu do dôb, keď nebola žiadna rovnosť, žiadne práva jednotlivca, žiadna vláda ľudu. Tí, ktorí chcú postupovať týmto smerom, si nemôžu nárokovať pokrok. Sú to reakcionári. Ich idey nie sú modernejšie, ale starobylejšie než tie našich revolučných otcov.“

Áno, to by si mala uvedomiť predovšetkým americká „progresívna“ ľavica, ktorá otcov zakladateľov a ich princípy nenávidí. Všetko najlepšie Amerike k jej narodeninám.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva