Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
23. jún 2021

9 rád Calvina Coolidgea

Pre Hegera, Matoviča, opozíciu a vlastne pre každého

Čo by na slovenskú politiku povedal jeden z najväčších štátnikov, o ktorom počul málokto.

Pre Hegera, Matoviča, opozíciu a vlastne pre každého

Calvin Coolidge. FOTO - Wikimedia Commons

Zdá sa, že na Slovensku vstupujeme do éry vyšších daní, väčších verejných výdavkov, vyšších rozpočtových deficitov a väčších dlhov. Časť z toho je prirodzeným dôsledkom pandémie, no pre časť z toho je pandémia len vítanou zámienkou.

To druhé platí aj pre plán obnovy za 6,3 miliárd eur, kvôli ktorému prišla tento týždeň premiéra Eduarda Hegera potľapkať po pleci šéfka EK, Ursula von der Leyenová. Je to nástroj fiškálnej centralizácie, ktorý sa skrýva za boj s následkami koronavírusu a jedinečná príležitosť zadlžiť členské štáty v mene výdavkových priorít Európskej komisie.

Väčšina tohto vývoja sa odohráva za potlesku domácich mienkotvorných elít. K napísaniu tohto textu ma vlastne priviedli rozpaky z výstupu jednej slovenskej influencerky, ktorá na sociálnych sieťach vychvaľovala autobiografiu Baracka Obamu, frikulínsky triumf imidžu nad obsahom!

Chcete skutočne „cool“ prezidentskú autobiografiu? Prečítajte si vlastný životopis amerického prezidenta Calvina Coolidgea! Voľne prístupný je TU.

Fiškálny konzervatívec

Že ste o Coolidgeovi nikdy nepočuli? Niet divu. Prezidentom Spojených štátov bol v rokoch 1923 až 1929. Za jeho vlády sa nediali veľké vojny, ktoré štátnikom spravidla zaručujú miesto v učebniciach dejepisu.

Calvin Coolidge, majster úspornej rétoriky a človek ohromnej osobnej zdržanlivosti, bol vo svojej dobe v americkej verejnosti nesmierne populárny. Neskôr jeho povesť upadla, keď v 30. rokoch demokrati F. D. Roosevelta vinili Coolidgeovu politiku, že spôsobila Veľkú hospodársku krízu.

V skutočnosti Coolidge odišiel z Bieleho domu pol roka pred prepadom na newyorskej burze v roku 1929. Že tento prepad prerástol do najťažšej hospodárskej krízy v dejinách je skôr dôsledkom reakcií Coolidgeových nástupcov.

Moderný výskum Veľkej hospodárskej krízy ho skôr zodpovednosti za ňu zbavuje. Ak si o tom chcete prečítať viac, skúste TU, TU a TU. Na tomto mieste stačí povedať, že monetárna politika bola vecou v roku 1913 založeného Federálneho rezervného systému (fakticky centrálnej banky Spojených štátov).

Coolidge je však veľkým hrdinom konzervatívnej fiškálnej politiky. V dôsledku amerického vstupu do prvej svetovej vojny za demokrata Woodrowa Wilsona veľmi narástla federálna vláda. Republikánski prezidenti Warren Harding a Calvin Coolidge sa následne v 20. rokoch snažili silný štát skresať.

Konkrétne Coolidge masívne znížil dane z príjmov, vybral vďaka tomu po pár rokoch skoro o polovicu viac peňazí, popri tom držal na uzde vládne výdavky, odolával tlaku záujmových skupín (napríklad farmárov) na ich zvyšovanie a vďaka svojej celkovej politike dokázal o štvrtinu znížiť dlh federálnej vlády. To je ten dlh, ktorý v 21. storočí utešene stúpa, či sú pri moci demokrati alebo republikáni.

Reálne mzdy narástli za Coolidgea asi o pätinu. Ekonomická prosperita, charakteristická pre „búrlivé 20. roky“, nebola len bublinou. Počas jeho funkčného obdobia sa rozšírila elektrifikácia krajiny a narástlo medzi bežnými Američanmi vlastníctvo statkov ako autá, rozhlasové prijímače, vysávače či chladničky.

Päťminútový videoprehľad o prezidentovi Coolidgeovi. Zdroj: YouTube / PragerU

Múdrosť a dôvtip Calvina Coolidgea

Coolidgeova „strategická nečinnosť“ je osviežujúcim kontrastom oproti dnešku, kedy sa politici predbiehajú vo vyhľadávaní spoločenských problémov, ktoré chcú následne riešiť – s často nevysloveným dôvetkom, že na to budú potrebovať viac peňazí a viac právomocí na úkor občanov.

Aby nedošlo k omylu, Coolidge neveril, že vláda nemá robiť nič. Z dnešného hľadiska bol skôr zástancom toho, čomu hovoríme subsidiarita: veci, ktoré by sa dali robiť bližšie k občanovi aj patria bližšie k občanovi.

Autobiografia tohto zabudnutého amerického prezidenta je zdrojom pozoruhodných postrehov o povahe politiky a vládnutia, ktoré svojím dôvtipom prehovárajú aj k slovenskej politickej realite v 21. storočí. Pozrime sa na niektoré bližšie.

„Pri výkone úradu (prezidenta) existuje jedno pravidlo konania, ktoré je dôležitejšie než všetky ostatné. Spočíva v tom nikdy nerobiť nič, čo niekto iný môže urobiť za vás. Ako je to v prípade mnohých iných dobrých pravidiel, aj toto potvrdzujú výnimky z neho. No naznačuje smer, ktorého sa treba veľmi prísne držať, ak má človek zabrániť tomu, že ho pohltia malicherné detaily a potom bude mať len málo príležitostí na potrebné zvažovanie politík väčšieho významu.

Ako niektoré iné pravidlá, aj toto má jeden dôležitý dôvetok, ktorého sa treba úzkostlivo držať, aby zaručilo úspech. Nestačí zveriť detaily niekomu inému. Treba ich zveriť niekomu kompetentnému.“

Keď sa Igor Matovič stal vlani premiérom, Ivan Mikloš mu vo svojich novinových komentároch radil niečo podobné: šéf exekutívy sa nesmie utápať v mikromanažmente. Má sa venovať strategickej vízii a zásadným výzvam, kým každodenné riadenie rezortov treba nechať na ministrov. A tí by mali byť schopní odborníci.

Dnes je Igor Matovič ministrom financií. Zo zákulisia jeho rezortu prenikajú klebety, ako si úzkostlivo všetky čísla, ktoré mu pripravia podriadení, prepočítava na kalkulačke. Na jednej strane si vďaka tomu získal istý rešpekt u spolupracovníkov, lebo dbá na detaily. Na druhej strane to však opäť vedie k otázke, či ministra nepohltili príliš maličkosti a či pre stromy nestráca zo zreteľa les. Delegovať je v politike základ!

„Vo verejnom živote je niekedy nutné byť v skutočnosti umelým, aby človek vyzeral naozaj prirodzene.“

Napriek svojej rečníckej zdržanlivosti a lakonickej priamočiarosti, ktorá sa zvyčajne na nič nehrala, si Coolidge uvedomoval aj marketingový rozmer politiky. Aby sa prihovoril voličom, neváhal využiť aj vtedy relatívne nové výdobytky ako ozvučený film a rozhlas.

Je to lekcia, ktorú dnes na Slovensku dobre chápe Peter Pellegrini. Spomeňte si na jeho civilne pôsobiace zábery zo záhradky či rozhovory pre lifestylové časopisy. Zároveň ide o výzvu, na ktorej musí popracovať premiér Eduard Heger.

Ak majú nositelia nie príliš šťastných politík zvládnutý politický marketing, o čo viac ho potrebujú zvládnuť nositelia nádejných politík?!

Calvin Coolidge využíval rozhlas aj zvukový film. Tu hovorí o svojom prístupe k daniam. Zdroj: YouTube / AmericanRhetoric.com

„Pre ľudí vo vysokej funkcii je ťažké vyhnúť sa neduhu sebaklamu. Stále sú obklopení uctievačmi. Sú nepretržite a väčšinou úprimne, uisťovaní o svojej veľkosti. Žijú v umelom ovzduší lichotenia a velebenia, ktoré skôr alebo neskôr naruší ich úsudok. Nachádzajú sa vo vážnom nebezpečenstve, že sa stanú nedbanliví a arogantní. Pravdepodobnosť, že služba verejnosti bude múdra a poctivá, sa zvýši zmenou v prezidentskom úrade po rozumnej dĺžke času.“

Coolidge postúpil do prezidentskej funkcie z roly viceprezidenta v roku 1923, keď vtedajší prezident Warren Harding náhle zomrel na infarkt. V roku 1924 vyhral prezidentské voľby a zrejme by vyhral aj tie v roku 1928, ale rozhodol sa druhýkrát nekandidovať. Svoje rozhodnutie odôvodňoval práve vyššie zmienenými slovami.

Jedno z najväčších rizík pre vrcholového politika je, že ho funkcia izoluje od reálneho života a on stratí sebakritický odstup. Natíska sa otázka, či v slovenských podmienkach nešlo o faktor, ktorý prispel k pádu premiéra Roberta Fica v roku 2018. Možno bol v tom čase už predsedom vlády príliš dlho.

Inzercia

Nech je ako chce, vrcholový politik by mal mať sám pre seba určené niečo ako „dátum spotreby“, po uplynutí ktorého sa z verejného života z vlastnej iniciatívy stiahne.

„Možno dôvod, prečo som bol terčom tak malého množstva znevažovania, je, že sám som sa pokúšal vyhýbať znevažovaniu iných ľudí.“

Súčasťou politiky je presadzovanie záujmov v prostredí mnohosti záujmov. Konfliktom, vrátane tých osobných, sa teda sotva bude v nej dať úplne vyhnúť.

Ak sme vyššie spomenuli, že Eduardovi Hegerovi možno chýba marketingová zručnosť Petra Pellegriniho, túto lekciu súčasný premiér, naopak, chápe veľmi dobre. Predseda vlády je prirodzene terčom kritiky opozície, ale všimnite si, že osobné útoky na Eduarda Hegera sú relatívne zriedkavé. Možno je to aj tým, že ani on väčšinou na nikoho neútočí osobne.

Ak sú v politike spory príliš osobné, animozity aktérov môžu brániť vzniku vecných kompromisov v prospech občanov. Na druhej strane, vecné vzťahy, nezaťažené osobnými animozitami, môžu priniesť cenné výsledky.

„Jediný spôsob, ako vypudiť zlo z krajiny, ktorý poznám, je konštruktívna metóda jej napĺňania dobrom. Pre krajinu je lepšie, keď pokojne premýšľa o svojich požehnaniach a dobrých stránkach a úprimne sa usiluje zabezpečiť si ich rozmnoženie, než keby si pestovala zatrpknutú zaujatosť svojimi nedostatkami a chybami.“

Keď kritizujete napríklad úroveň služieb v Tatrách, neznamená to, že kritizujete Tatry ako symbol Slovenska alebo Slovensko vo všeobecnosti. Kritika, prípadne pomenovanie problematických stránok našej krajiny, či už v jej histórii alebo v súčasnosti, je akiste potrebná.

Na druhej strane, dnes máme v rámci západnej civilizácie možno až prehnaný a jednostranný sklon zvýrazňovať len naše súčasné nedostatky či naše historické pochybenia. Ide o neduh najmä progresívnej politiky.

Jednotlivé omyly predkov či prostá skutočnosť, že nedokázali vo svojich dobách prísť k morálnym záverom, ktoré sú pre nás samozrejmé, často vedú k tomu, že sa spochybňuje celé naše kultúrne dedičstvo. V móde je kolektívne sebabičovanie. Dobré stránky našej národnej kultúry či našej civilizácie buď pokladáme za samozrejmé, alebo ich prehliadame.

Naproti tomu, Coolidge chápal, že úlohou vrcholového politika je nielen kritizovať nešváry, ale poukázať aj na dôvody, pre ktoré ľudia môžu byť hrdí na svoju vlasť. Vyzdvihnúť to dobré a tým povzbudiť, aby sa to dobré, čo v spoločnosti je, rozmnožilo.

Je to na úroveň politiky povýšená manažérska poučka: Nekritizuj, namiesto toho prichyť kolegu, keď niečo spraví dobre, pochváľ ho za to a on sa nabudúce bude snažiť ešte viac.

„Všetci sme omylní, ale skúsenosť by nás mala naučiť neopakovať naše omyly.“

Určite ste už počuli ten vtip o cestároch, ktorých každý rok prekvapil sneh, lebo prišiel v zime. Teraz majú naši politici príležitosť ukázať, či sú schopní poučiť sa zo skúsenosti.

Takto vlani sme si po pandemicky dobre zvládnutej jari začali užívať leto. Dúfali sme, že s koronavírusom je koniec a vláda zanedbala prípravu na jesennú a zimnú sezónu. Následky, ktoré kulminovali v prvých troch mesiacoch tohto roka, poznáme.

Dúfajme, že na ministerstvách a príslušných úradoch je teraz rušno a politici i úradníci pripravujú v tichosti krajinu na prípadnú novú vlnu vírusu, ktorá by mohla prísť na jeseň. Dúfajme, že sa poučili z vlaňajška.

„Tradícia a zvyk, ako sa ukáže, sú často predurčujúcimi faktormi v prezidentskom úrade, tak ako aj v iných oblastiach života. Nie je to preto, že by boli svojvoľné alebo umelé, ale preto, že dlhá skúsenosť preukázala, že ide o najlepšie metódy, ako sa vyrovnávať s ľudskými záležitosťami. Veci sú robené istým spôsobom po tom, ako mnohé opakovania ukázali, že tento spôsob vytvára najmenší odpor a najpravdepodobnejšie povedie k želanému výsledku.“

Calvin Coolidge bol konzervatívny politik. Tradícia pre neho nebola nejakým arbitrárnym pravidlom, ktoré proste čerpalo autoritu z toho, že bolo staré. V tradícii videl zhustenú skúsenosť, odovzdávanú naprieč generáciami, ktoré sa stretávali s nejakou výzvou a postupne vygenerovali najoptimálnejší spôsob, ako sa s ňou vyrovnávať.

Rozumný politik tradičným riešeniam načúva. Prostredníctvom nich totiž prehovára múdrosť minulých generácií.

„Ak chceme vztyčovať nové konštrukcie, musíme mať presné vedomosti o starých základoch. Musíme si uvedomiť, že ľudská prirodzenosť patrí medzi tie najstálejšie prvky vo vesmíre a že základné fakty o medziľudských vzťahoch sa nemenia. Často sa musíme orientovať na základe týchto pevných hviezd nášho politického neba, ak očakávame, že si udržíme správny kurz. Ak starostlivo preskúmame, čo sme učinili, o to presnejšie budeme schopní určiť, aké sú naše možnosti.“

Človek nie je nepopísaná doska. Ani neplatí, že každá nová vláda začína od bodu nula.

V politike treba rátať s určitými pevnými prvkami ľudskej prirodzenosti. Ich ignorovanie, ktoré sa často deje v mene rôznych zidealizovaných antropologických konceptov a v duchu experimentovania so spoločnosťou, môže mať katastrofálne následky.

Rovnako platí, že len rozvíjame, čo sme zdedili a čo (pokiaľ možno ďalej zušľachtené) odovzdáme nasledujúcim generáciám. Aj to je aspekt Coolidgeovho konzervativizmu.

„Dávam prednosť hospodárnosti v politike nie preto, že chcem šetriť peniaze, ale preto, že chcem šetriť ľudí. Pracujúci muži a ženy tejto krajiny sú tí, ktorí nesú náklady vlády. Každý dolár, ktorý nedbanlivo premrháme, znamená, že ich život bude o toľko skromnejší. Každý dolár, ktorý obozretne ušetríme, znamená, že ich život bude o toľko viac oplývať hojnosťou. Hospodárnosť je najpraktickejšou formou idealizmu.“

Tieto slová z Coolidgeovho inauguračného prejavu z roku 1925 nepotrebujú ďalší komentár. Je to asi najlepšie vyjadrenie ducha fiškálneho konzervativizmu, ktorý 30. prezident Spojených štátov vyznával.

Kiežby podobné úvahy viedli aj uvažovanie slovenských politikov.

Okrem Coolidgeovej autobiografie z roku 1929 o ňom existuje aj biografia od Amity Shlaesovej z roku 2013. Tu je dlhší videorozhovor s ňou v rámci videorelácie Uncommon Knowledge s Petrom Robinsonom. Zdroj: YouTube / Hoover Institution

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva