38Ježiš odpovedal: „Aj život položíš za mňa? Veru, veru, hovorím ti: Nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš.
Peter zas zareagoval. Prudko, výbušne, tak ako sa jeho povaha vždy prejavovala. Sangvinicky. Napriek tomu ho Kristus stále bral ako svojho vikára.
V duchovnej oblasti (mám na mysli cirkevno-hierarchickú) v princípe nemá dôvod a miesto demokratická voľba a odvolávanie biskupov. Snahy niektorých laických kresťanských skupín, niekedy vedených duchovnými na rôznych stupňoch hierarchie voliť a odvolávať kňazov a biskupov podľa toho, či zastávajú morálne postoje a kritéria vyhovujúce týmto skupinám, idú reálne proti nárokom Ježiša zaznamenaným v evanjeliách. Axiómou je, že kto si vybral spojenie s Kristom ako zasvätený kňaz, ten sa odovzdal Kristovi neodvolateľne na celý zvyšok života.
Kristus to povedal aj v podobenstve o oráčovi, ktorý sa nemá obzerať nazad, keď položil ruku na pluh. A hovoríme o zasvätení sa naozaj veľkému Bohu. Nie Jupiterovi či Aténe, ale bytosti, ktorá presahuje vesmír a celú jeho energiu a krásu. Hovoríme o Bytosti, ktorá miluje tak, ako nikto iný na svete. Akýkoľvek sľub človeka Boh berie veľmi vážne. Vytrvalosť a vernosť v napĺňaní sľubu je z Božej strany považovaná za niečo mimoriadne cenné. Hovorí o tom celý Starý zákon. Boh neustále cez prorokov hovorí o Svojej vernosti a o Svojom smútku z ľudskej nevernosti.
Toto vedomie má človeku pomôcť napĺňať záväzky dané Bohu aj ľuďom. Samozrejme, je veľmi ťažké v každom okamihu života byť stopercentný v plnení záväzkov. Ale nie je možné zrušiť záväzok v princípe. Cirkevné právo sa snaží riešiť veľmi veľa praktických životných situácií kňazov aj laikov. Presnejšie povedané, snaží sa reagovať na najrôznejšie porušenia záväzkov a sľubov. Snaží sa rozlišovať stupne porušenia, ich závažnosť, možnosti návratu, anulácie, sabatický oddych. Ale princíp sa zmeniť nedá.
Nie je možné zrušiť princíp napríklad neposkytnúť sviatostný pokrm človeku, ktorý žije v ťažkom hriechu, pokiaľ vysluhovateľ vie o trvaní hriešneho stavu. Nie je možné poskytnúť rozhrešenie človeku (kňazovi ani laikovi), ktorý podľa poznatkov spovedajúceho neprejavuje snahu zmeniť situáciu, ktorá je v zmysle evanjeliových požiadaviek ťažko hriešna. Nie je možné udeliť niektoré sviatosti človeku, ktorý je v ťažko hriešnom stave. Samozrejme je nutné citlivo rozlišovať prípad od prípadu.
Ale to neznamená odsúdenie hriešnika. Kňaz rozhoduje o udelení či neudelení sviatosti len podľa vonkajších znakov. Do vnútra človeka vidí len Boh. To môže byť pre človeka veľkým šťastím. Aj ten, koho Cirkev nemôže pustiť k sviatosti, (kvôli možnému pohoršeniu ostatných - nazvime ich slabšími vo viere alebo maličkými), má šancu, že Boh to nakoniec posúdi inakšie. Ale to je len medzi Bohom a človekom.
Ak niekto vyžaduje zmenu oficiálneho postoja Cirkvi napríklad voči rozvedeným (po kresťanskom sobáši) a znovu zosobášeným, ktorí podľa cirkevného práva žijú v hriešnom stave, (lebo asi majú sex mimo právoplatného manželstva) a organizuje kvôli tomu nátlakové skupiny, cez ktoré žiada demokratické hlasovanie o zmene cirkevného práva (a v tomto prípade hlasovanie o zmene nie disciplinárnej ale morálnej normy), tak žiada podstatnú zmenu. (Žiada prepísanie Evanjelií - čiže zmenu toho, čo zapísali Apoštoli, - respektíve v dvoch prípadoch najbližší spolupracovníci Apoštolov - ako slová a vôľu Ježiša.) Žiada prispôsobenie princípu. Tu však hrozí, že to prispôsobenie sa momentálnemu stavu jednej časti civilizácie ovplyvní negatívnym spôsobom základy všeľudskej morálky. O tých sa s vysokou pravdepodobnosťou môžeme domnievať, že takto vysoko tie základy postavil Boh.
Ten, kto žiada zmenu morálnej normy, žiada, aby človek v pozícii pápeža -teda vikára (zástupcu) Boha na zemi-, prikázal Bohu, aby sa On podriadil ľudským trendom a ľudskej premenlivosti. Boh sa síce už raz prispôsobil ľuďom, ale ako píše Pavol, „vo všetkom okrem hriechu...“
Boh pozná naše slabosti. Pozná a neodsudzuje. Neodsúdil ani Petra. Ani mu neodňal úrad. Mal s ním trpezlivosť. Ale nezmenil kvôli Petrovi pravidlá. Ani Desatoro ani Horskú reč. Ani Zákon, ani Prorokov.
Človeka nakoniec budú súdiť ľudia, s ktorými žil a skutky, ktoré konal. Budeme sudcami jeden druhému a Boh bude uvádzať skutky, slová a myšlienky do súvislostí, ktoré by sme dokázali domyslieť už tu na zemi, keby sme sa v tomto svete a živote dokázali pozerať na seba a svoje konanie Božími očami.
Ale o to ide - učiť sa pozerať na seba a svoje vzťahy Božími očami. Cez Jeho Slovo...