Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
17. jún 2021

7 dní v kocke

Matovič vyfučal. Kormidlo drží Kollár

V rubrike 7 dní v kocke komentujeme hlavné témy týždňa.

Matovič vyfučal. Kormidlo drží Kollár

TASR

1. Bitka o Kočnera

Začneme dlho očakávaným rozhodnutím Najvyššieho súdu v kauze Kuciak. Dopadlo to pomerne dobre (nie prelomovo, len pomerne dobre). Prípad sa vráti späť do Pezinka.

Celé to pôsobí tak, že Najvyšší súd len odkopol horúci uhlík zo svojej kancelárie na pôvodné ihrisko. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by zásadnejším spôsobom prípad otočil. Ponúkal skôr kritiku ako právne záväzný návod na opakované rozhodovanie. Pôvodný senát, ktorý už raz Kočnera so Zsuzsovou oslobodil, má aj po tomto týždni pomerne voľné ruky.

Pokračovanie procesu so Zsuzsovou a Kočnerom bude dôležité v dvoch veciach.

Prvou je prípad Aleny Zsuzsovej a hlavne otázka, či je možné odpísať Andruskóa ako nedôveryhodného svedka. Tento právny spor má presah na takmer všetky veľké kauzy. V každej z nich máme obvineného, ktorý sa priznal a ktorý svedčí proti zločincom nad ním. Týmto svedkom prischla trochu nepresná nálepka „kajúcnici“.

Spochybňovať svedka Andruskóa bola chyba, ktorú treba napraviť. Aj kvôli odsúdeniu Zsuzsovej. Aj kvôli ďalším kauzám.

Nič nenasvedčuje tomu, že Andruskó prišiel s krivým obvinením. Naopak, jeho slová potvrdila reťaz ďalších dôkazov. To isté platí o ďalších zločincoch, ktorí sa rozhodli udávať komplicov a svedčiť. Ak ich odpíšeme ako pochybných, stíhanie v najväčších kauzách sa zrúti. A obvinení stratia motiváciu spolupracovať s vyšetrovateľmi a prokuratúrou na stíhaní silnejších (a nebezpečnejších) hráčov.

Druhou dôležitou vecou v opakovanom procese bude pozícia Mariana Kočnera. Dôkazy proti Kočnerovi sú slabšie ako dôkazy proti Zsuzsovej. Navyše, Kočner môže rátať s tým, že má na svojej strane vplyvných spojencov, ktorým záleží na tom, aby sa z neho nestal zhovorčivý „kajúcnik“.

Bitka o Kočnera – a o jeho mlčanie – bude pokračovať. Aj keď možno s menšou intenzitou ako pred rokom, keďže mnohí z Kočnerových ochrancov sú buď vo väzbe, alebo pod tlakom NAKA (Zoroslav Kollár, Norbert Bödör, Jaroslav Haščák, Ivan Lexa).

Veci by zrejme prospelo, ak by sa vytvoril silný vyšetrovací tím, ktorý by pracoval na podozreniach, že vyšetrovanie vraždy Jána Kuciaka a jeho partnerky bolo manipulované. Zásahmi zhora – od Bödöra, Gašpara, Hraška a Krajmera. Všetci menovaní sú dnes vo väzbe. Je vysoko pravdepodobné, že disponujú informáciami, ktoré by mohli viesť k celkom novým dôkazom o úlohe Kočnera (Bödöra) pri vražde Jána Kuciaka. A pri zakrývaní stôp krátko po vražde…

Dúfajme, že čas bude hrať v prospech vyšetrovateľov a prokuratúry.

2. Mikulec ako terč

Odvolávanie ministra vnútra, ktoré si vychutnal poslanec Robert Fico, by mohlo vstúpiť do učebníc propagandy. Smer Mikulcovi vyčíta „vojnu policajtov“. Teda presne to, čo hráči z pozadia Smeru aktívne podporujú.

Iste, vojna v bezpečnostných službách štátu je problém, ktorý treba rázne riešiť. No asi nie v réžii Fica a Pellegriniho.

V prvom rade treba povedať, že s relativizáciou zločinu a s relativizáciou vyšetrovateľov to nie je až také zlé, ako to vyzerá. Je to len cieľový stav, na ktorom mnohí pracujú.

V tomto konflikte je celkom zrejmé, kto je na správnej strane a kto na tej druhej.

Celé sa to začalo stíhaním dvoch šéfov SIS: Beňu a po ňom Pčolinského. Tajná služba podnikla už začiatkom roka tzv. aktívne opatrenia. Čiže spravodajské hry namierené na ochranu svojich ľudí – a na kompromitáciu vyšetrovateľov NAKA.

Na „podnetoch“ z SIS pracovala aj inšpekcia ministerstva vnútra. Bolo to aj v jej záujme. Pretože aj šéf inšpekcie lietal v podozreniach z korupcie, na ktoré začali spomínať „kajúcnici“.

Ďalší, ktorým vyhovuje ostreľovanie NAKA a spochybňovanie tých, ktorí svedčia proti zločincom, sú Boris Kollár s celou jeho stranou. A, samozrejme, Fico s Pellegrinim.

Od marca, resp. od zadržania Pčolinského pre podozrenia z korupcie, je NAKA pod paľbou. Bez dôkazov, ale s veľkým politickým dôrazom.

Vizuálnym vyvrcholením bola parlamentná schôdza k odvolávaniu Mikulca. Fico si ju užil.

Súbežne s tým sa Fico teší, ako sa to otáča v jeho prospech. Vraj cíti rastúcu podporu.

A cíti ju správne.

Má na svojej strane Borisa Kollára. A proti sebe nemá nikoho – len vyšetrovateľov, ktorí sú zneistení.

3. Ficov reštart

Ďalšia dôležitá vec, v ktorej sa Ficovi posledné týždne darí, je verejná podpora. Fico je jediný z politických lídrov, ktorý rastie. V osobnej dôveryhodnosti aj v podpore strany.

Inzercia

Na druhej strane: jeho rivali sú mimo hry. Za ľudí sa rozpadáva. SaS sa o Smer a boj s korupciou veľmi nestará. A Matovičovi Obyčajní, kedysi najsilnejší súperi Fica, majú nakročené tam, kam posielali Smer – do šrotu.

Verejná podpora Obyčajných padla výrazne (a opakovane) pod 10 percent.

Ešte horšie – pre stíhaných „našich ľudí“ lepšie – je to, že Matovič stratil motiváciu bojovať a stiahol sa.

V koalícii dnes nie je nikto, kto by držal zákopové línie v boji so Smerom. Alebo kto by krotil čoraz silnejšieho Borisa Kollára. Je to pochopiteľné. Po tom, čo si Matovič neprezieravo zdevastoval vzťahy s SaS a časťou Za ľudí, nemôže vyskakovať ešte aj pri Kollárovi. Matovič ako hráč, ktorý formuje priority a politiku koalície, skončil.

Ako to už chodí, tam, kde stratí kontrolu jeden, získa ju druhý.

V tomto prípade to vyzerá tak, že pri koaličnom kormidle je pomerne pevne rozkročený Boris Kollár. On určuje témy, diktuje podmienky a poháňa kampaň proti NAKA. Bez dostatočne silných protiváh.

... a so zálohami v podobe Smeru a Hlasu.

4. Retrosamit Biden – Putin

Zo svetových udalostí nesmieme vynechať veľmi chladné stretnutie Biden – Putin v Ženeve. Západné médiá komentujú vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom ako najhoršie od studenej vojny. Asi sa veľmi nemýlia.

Ak si spomenieme na stretnutie Bush – Putin v Bratislave v roku 2005, vidíme ostré rozdiely. Aj vtedy americký prezident najskôr obiehal spojencov z EÚ a NATO. Aby mohol vystupovať ako zástupca Západu. Rozdiel bol v tom, že vtedy, v roku 2005, sa ešte Američania a Rusi dokázali vnímať nielen ako rivali, ale aj ako partneri.

Dnes to už možné nie je. Dlho nebolo jasné, či samit na najvyššej úrovni vôbec bude. Nakoniec bol – vo Švajčiarsku, ktoré zvyklo takto diplomaticky vypomáhať počas studenej vojny. Rokovanie trvalo tri a pol hodiny. O hodinu kratšie, ako predpokladali poradcovia. Americká strana odmietla spoločné vystúpenie pred médiami.

Z priebehu stretnutia je zjavné, že sporné témy sa podarilo nanajvýš tak otvoriť. Nie uzavrieť. Obe strany vopred avizovali, že si chcú len nakresliť „červené čiary“, ktoré sa nesmú prekročiť.

Aj to je však lepšie ako nič.

Závery samitu: Spojené štáty a Rusko budú pokračovať v rokovaniach o obmedzení kybernetických útokov (hlavne pri energetickej infraštruktúre a zdrojoch vody), o kontrole zbrojenia, o návrate veľvyslancov na ambasády a o možnej výmene svojich občanov-väzňov…

Takéto mrazivé zvodky, typické pre vojnový stav, sa neobjavovali v tlači ani pred 50 rokmi.

Napokon, pojem „vojnový stav“ nemusíme vnímať len metaforicky. Je reálny. Spojené štáty a Rusko sú najmenej sedem rokov v ostrej hybridnej vojne. Po nie veľmi ambicióznom samite Biden – Putin sa na tom nič nemení.

Napriek tomu nemusíme byť pesimisti. Riziko ďalšieho stupňovania konfliktu nie je malé, no zároveň veľmi nerastie. Dôvod: ani Spojené štáty, ani Rusko nie sú vo forme. Dochádzajú im sily.

Američania sa rozbehli do série konfliktov, v ktorých škaredo uviazli (Afganistan, Irak, Líbya, Sýria). Rusi stratili pozície na Ukrajine, ktorá klope na dvere NATO. Anexiou Krymu potlačili bezpečnostné riziká len čiastočne – a za cenu finančných strát (európske obchodné sankcie diktované z Washingtonu trvajú dodnes).

Za posledných 16 rokov, povedzme od bratislavského samitu Bush – Putin, poklesla relatívna sila aj Spojených štátov, aj Ruska. A dopredu sa začala drať Čína. Ekonomicky, obchodne aj vojensky. Pandemická kríza tento trend len urýchlila. Kým silu Západu a Ruska poháňa prevažne zotrvačník a astronomické dlhy, Čína celkom reálne rastie. A sedí na mamutích obchodných prebytkoch.

Je možné, že Biden a Putin budú časom ochotní dohodnúť nielen krehké prímerie, ale čosi viac.

A my Európania by sme to mohli podporovať. Z čisto egoistických pohnútok. Bojiskom hybridnej vojny Američanov a Rusov je prevažne stará zadýchaná Európa.

Už otravne dlho. 76 rokov.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame