Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
17. jún 2021

Film Oslo

Izraelčania a Palestínčania za jedným stolom v historickej chvíli

Dohoda z Osla, teda historická dohoda medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, nevznikala štandardnou cestou. A o tom je film Oslo.

Izraelčania a Palestínčania za jedným stolom v historickej chvíli

Momentálne je izraelsko-palestínsky konflikt mierne utlmený, hoci aj tento týždeň prišli správy o náletoch na Gazu a o zápalných balónoch nad Izraelom. Žiadna historická dohoda sa v dohľadnom období nečrtá, skôr zostrovanie konfliktu.

Ak človek krúti hlavou nad tým, prečo sa tieto dva národy nevedia dohodnúť a žiť v mieri, možno mu pomôže film Oslo, ktorý mal trochu urýchlenú premiéru na HBO koncom mája. Bolo jasné, že nové vzplanutie bojov medzi Izraelom a Hamasom vzbudí záujem divákov aj o historickú drámu pripomínajúcu vznik dohody v Osle v roku 1993. Ako to, že sa práve vtedy podarilo uzavrieť dohodu a potom to už ďalej nešlo?

O dohodách z Osla vznikol aj dokument, ale toto je klasický hraný film o dohode, ktorá priniesla vznik Palestínskej samosprávy, ako aj uznanie štátu Izrael palestínskymi predstaviteľmi.

Dnes sa často pripomínajú najmä chyby a omyly tejto mierovej dohody, za ktorú Jichack Rabin a Jásir Arafat dostali Nobelovu cenu mieru. Ale v prvej polovici deväťdesiatych rokov sa to javilo inak: že dohoda z Osla môže naštartovať skutočnú zmenu vzťahov medzi Židmi a Palestínčanmi. Teda že po tej prvej rámcovej zmluve prídu ďalšie, ktoré doriešia všetky sporné body.

Lenže to sa už nestalo. A ukázalo sa, že tá zmluva z Osla bola skôr čosi ako chyba v programe. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa ukázala jedinečná konštelácia hviezd či skôr okolností. Na čele Palestínčanov bol stále ešte Jásir Arafat, ktorý však už zatúžil vojsť do dejín ako mierotvorca, a zároveň Izrael viedol Jichack Rabin, ktorý bol prístupný dohode. Toto využil nórsky manželský pár, ktorý pochopil, že treba skúsiť rokovať tajne, mimo pozornosti diplomatov, politikov či médií.

Oficiálne diplomatické rokovania o vyriešení izraelsko-palestínskeho konfliktu síce stále pokračovali, ale nejavilo sa, že by mohli mať reálny výsledok.

A tak sa vďaka Nórom rozbehla tajná operácia, akási partizánčina jedného manželského páru, žena diplomatka, muž z mimovládneho think-tanku. Pozvali dvoch zástupcov Izraela a dvoch Palestínčanov, aby skúsili rokovať. Bolo to v úplnom zákulisí, na odľahlom mieste a za zatvorenými dverami. Nórska intuícia sa ukázala správna.

O tom, ako to prebiehalo, je aj dráma Oslo, ktorú možno vidieť na HBO.

Natočiť hraný film o jednom diplomatickom rokovaní môže byť aj trochu bláznivý nápad. Ale najprv bola divadelná hra a na divákov zrejme fungovala. A tak sa šlo aj na film, do ktorého sa vložil ako spoluproducent Steven Spielberg. Na filme spolupracovali aj českí tvorcovia, pretože film sa čiastočne natáčal v Česku.

 

Otázka je, či by o takejto téme nestačil dobrý dokument. Ale aj tento film ukazuje, že dráma diváka naozaj dokáže strhnúť a poskytnúť aj niečo iné ako informácie či súvislosti. Divák má pocit, že je účastníkom, že je napätý, má z toho priam nervy, lebo sa to vyvíja všelijako a sú momenty, keď rokovania zamrznú, muži sa iba hádajú a urážajú.

Viacero recenzentov filmu vyčíta zbytočný pátos či nudné klišé. Áno, je to tam. Najmä postava nórskej diplomatky Mony Juulovej je občas až gýčová.

Tvorcovia stavili na klišé, že rozhádaných mužov môže vrátiť k rokovaciemu stolu jemná, no silná žena, ktorá pritlačí na ich emócie. Prípadne ich uzmieri chutnými vaflami so šľahačkou, ktoré pripraví a svojim hosťom neodolateľne predstaví nórska hostiteľka. A muži potom galantne priznávajú, že sa dohodli len vďaka nórskej diplomatke.

K uveriteľnosti postavy Mony Juulovej neprispieva ani britská herečka Ruth Wilsonová, ktorá ju stvárňuje. Mona Juulová je asi zaujímavejšia žena ako tá osoba, ktorú vidíme vo filme.

Budú sedieť kdesi na odľahlom mieste za zavretými dverami, tvárou v tvár. Zdieľať

Ale zabudnime na to, dá sa to uniesť, keď človek sleduje iné línie. Film sa drží skutočnosti. O to, aby Izraelčania a Palestínčania začali tajne spolu rokovať kdesi v chladnom nórskom zámku uprostred lesov, sa pričinila manželská dvojica Mona Juulová a Terje Rød-Larsen.

Obaja dospeli k presvedčeniu, že okrem oficiálnych rokovaní musia prebiehať aj iné, zákulisné, a že možno tie budú úspešnejšie, lebo aj izraelskí aj palestínski zástupcovia vypadnú zo svojich tradičných rolí. Budú sedieť kdesi na odľahlom mieste za zavretými dverami, tvárou v tvár, bez zástupu poradcov, ochrankárov, novinárov či cudzích diplomatov. A budú sa musieť vybrať aj do nekomfortnej osobnej zóny. A vydolovať v sebe empatiu pre pocity svojich nepriateľov.

V obidvoch minidelegáciách sú silné emócie, ale aj zvedavosť, lebo ani exiloví palestínski politici nikdy nerokovali priamo so Židmi a ani židovskí vyjednávači nesedeli nikdy tvárou v tvár ľuďom z organizácie, ktorú dovtedy považovali za teroristickú partiu.

Táto línia filmu, v ktorej je aj veľa humoru, funguje. Pár mužov zo znepriatelených táborov sa ocitne v čudnej a aj riskantnej situácii. Často v nich vzplanie hnev, vidno ich frustrácie, ale zároveň v nich rastie ochota počúvať argumenty tých druhých.

A čím sú unavenejší, tým viac sú schopní vnímať druhú stranu a hľadať riešenie. Hoci sami netušia, či ich úsilie bude mať aj nejaké zavŕšenie, postupne prijmú svoju úlohu a chcú to dotiahnuť. Splniť svoju úlohu. Už začínajú aj tušiť, že možno historickú.

Inzercia

Lebo keď príde na ďalšie kolo rokovaní vysokopostavený štátny úradník Izraela, začína to byť vážne. Nórski organizátori sú tiež zaskočení, že ich – možno trochu naivná, aktivistická – idea začína fungovať.

Riziko takéhoto filmu je, že filmári začnú nadŕžať jednej strane. No podarilo sa tomu vyhnúť, nemáte pocit, že je to pro-izraelské či pro-palestínske.

Nie sú tu dobrí a zlí. Sú tu muži v strednom či vyššom veku, unavení z bojov, konfliktov, nenávisti a takmer bez viery, že má zmysel rokovať. Ale napriek všetkým výbuchom a hádkam pomaličky postupujú ďalej.

Dôjde aj na dojímavé scény, kde by oko nemalo ostať suché. No dobré sú scény s humorom, napríklad keď delegácie spolu večer stolujú a unavení politici zrazu vedú také klasické mužské rozhovory, rozprávajú si vtipy a sú uvoľnení aj vďaka útulnému prostrediu chladného vidieckeho sídla strateného kdesi v nórskych lesoch.

Ten film chcel celkom isto šíriť aj presvedčenie, že má zmysel rokovať, aj keď sa dohody zdajú nedosiahnuteľné. Zdieľať

Český recenzent  Pavel Sladký na Aktualne.cz film znosil pod čiernu zem napriek tomu, že sa na ňom podieľali aj Česi. Odporúča, aby sme na film radšej zabudli.

Recenzentka českého Reflexu Tereza Spáčilová dala filmu tri z piatich hviezdičiek a z recenzie sa dá vytušiť, že autorku film zaujal napriek tomu, že videla jeho zjednodušujúce motívy či zbytočný pátos.

Aj filmový portál csfd.cz ukazuje, že film si našiel spokojných divákov, ktorí oceňujú, že mohli takto nahliadnuť do zákulisia a vďaka umeleckej forme prežívať drámu, ktorá sa  v zákulisí týchto rokovaní musela odohrávať.

Ten film chcel celkom isto šíriť aj presvedčenie, že má zmysel rokovať, aj keď sa dohody zdajú nedosiahnuteľné.

A v tejto situácii, keď je medzi Izraelom a Pásmom Gazy opäť napätie, má zmysel pozerať film o rokovaniach, na ktorých to zrazu šlo.

Ale keď si ho pozriete, nemáte ani pocit, že je možné nájsť jednoduché riešenie, že by stačila iba dobrá vôľa a možno ešte zopár dobrých nórskych vaflí so šľahačkou.

Takéto naivné ilúzie ten film celkom nevzbudzuje. Ale je v ňom aj kúsok nádeje, že možno sa raz opäť bude dať rokovať a dosiahnuť nejaké dohody.

 

 

 

 

 

 

 

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame