Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
13. jún 2021

Niečo osobné

Pomáha nám vzdelanie držať sa pevne nohami pri zemi?

Umožňujú nám vzdelanie, kultúra, umenie... vidieť svet, vecí a ľudí okolo nás ako niečo osobné?

Pomáha nám vzdelanie držať sa pevne nohami pri zemi?

Záber z filmu Vlak Sunset Limited.

Keď sme sa pred pár mesiacmi vrátili do školy z dištančného vyučovania, nechal som svojich študentov druhého ročníka na lýceu, aby rozprávali, čo ich oslovilo na našom známom národnom románe Snúbenci (Promessi Sposi).

Talianmi najnenávidenejší román môže mať paradoxne prekvapivý efekt dokonca aj na 15-ročných, ak im umožníte, aby sa s ním zžili, čo znamená, aby si ho prečítali celý. Potom ho nebudete musieť rozpitvávať do detailov ani ho nebudete používať len ako „vhodnú pascu“ na „preskúšanie“.

Pre každého zo svojich študentov som vybral jeden úryvok z prvých kapitol. Po dôkladnom prečítaní mali k dispozícii desať minút, bez toho, aby som ich prerušoval. Počas nich mi mali otvoriť „svet“, ktorý sa nachádza buď v tých riadkoch, alebo medzi riadkami.

Aj keď sme všetci mali rúška, hrialo ma pri srdci, keď som videl, ako často v nich rezonovali stránky textu, ktoré nás v tomto osamelom období vyučovania na diaľku zblížili.

Načúvanie pätnásťročným, ktorí sa často o veciach vyjadrujú len výrazmi páči sa mi/nepáči sa mi (čo je synonymom pre baví ma to/nudí ma to), ako sa mi za desať minút snažia vysvetliť (skúste si to vy dospelí!), prečo autor použil v danom texte nejaké prídavné meno, nejaký opis, gesto alebo keď sa zamerajú na konkrétne vlastnosti postáv, ktoré sú stále v nás, a teda sú nám blízke, roznietilo ešte viac moju radosť, keď som ich videl takto „naživo“.

Román by nám nemal slúžiť na to, aby sme sa zaoberali jeho postavami patriacimi do istej minulosti len kvôli preskúšaniu žiakov, ale na to, aby sme si vďaka nemu a pod vplyvom konania tých postáv dokázali klásť otázky, ktoré sa týkajú nás – tu a teraz.

Tak sme sa vďaka Manzonimu ocitli ešte viac „v prítomnosti“: všímaví, trpezliví, premýšľaví. Nešlo nám o to, aby sme boli len na svete, ale aby sme v ňom boli hlbšie, aby sme sa s ním viac zžili prostredníctvom ľudskej skúsenosti vydestilovanej do veľkej klasiky.

A tak, keď som sa v ten deň vrátil domov, prišiel mi na um krátky, no zato veľmi silný román Vlak Sunset Limited od Cormaca McCarthyho, jedného z mojich obľúbených spisovateľov. Existuje aj filmová verzia, ktorej scenár napísal samotný McCarthy a z ktorej obrázok vidíte vyššie.

Biely muž veril v knihy, hudbu, umenie..., ale potom mu všetky tie veci akosi už nestačili. Zdieľať

Dej sa odohráva v skromnom byte v New Yorku, kde sa takmer nevzdelaný černoch a biely univerzitný profesor rozprávajú medzi sebou. Profesor sa práve pokúsil o samovraždu tak, že sa snažil vrhnúť pod vlak (Sunset Limited), no ten druhý ho včas zachytil a potom prichýlil vo svojom byte.

Biely muž mu vysvetľuje, že pochybil, keď ho zachránil, kým černoch ho chce presvedčiť práve o opaku: ktokoľvek by si počínal rovnako ako on, pretože život je vždy väčší ako myšlienky alebo pocity, ktoré môžu priviesť človeka k tomu, že dáva prednosť smrti. A naučil sa to z knihy, ktorú tam drží na kuchynskom stole, z knihy Jób, ktorá je jednou z mnohých kníh Biblie.

Biely muž mu odpovedá, že štyridsať rokov čítal najmenej dve knihy týždenne, čo je dohromady asi štyri tisícky kníh, ale túto ešte nie. Čierny muž, ktorý často hovorí nespisovne, žasne nad tým, že ani toľko kníh mu nepomohlo, aby viac miloval život.

Ich rozhovor sa teda zvrtne na to, v čo veríme, lebo práve to dáva dôvod na to, prečo žijeme (skúste si nahradiť svoje „Verím v“ výrazom „Žijem pre“ a budete mať jasný dôkaz).

Biely muž veril v knihy, hudbu, umenie..., ale potom mu všetky tie veci akosi už nestačili.

Inzercia

„A to je dôvod, pre ktorý si sa chcel hodiť pod vlak? A nebolo to azda niečo osobné?“ pýta sa udivene černoch a druhý mu na to: „Ale to je predsa osobné! Veď to je presne dôsledok vzdelávania. Práve vzdelávanie robí celý svet niečím osobným.“

Černoch mu však potom jasne poukáže na jeho vlastné protirečenie: „Načo sú dobré také myšlienky, ktoré ti potom nedokážu udržať tvoje nohy prilepené k zemi, keď sa vlak Sunset Limited valí rýchlosťou 130 km/h?“ Profesor je tak nútený si pripustiť krutú pravdu: „Možno neverím ničomu“ (teda ,nežijem pre nič‘)“.

Kultúra bola pre neho iba krátením si chvíle či zvyšovaním si erudície, no v skutočnosti z neho neurobila bytosť ľudskejšiu, ale ľahostajnejšiu.

Ak kultúra nerobí život transparentnejším a vzťahy medzi ľuďmi jednoduchšími a autentickejšími, potom to nie je vzdelanosť. Zdieľať

A čo dnes? Pomáha nám vzdelanie držať sa pevne nohami pri zemi? Umožňuje nám vidieť svet, veci a ľudí okolo nás ako niečo osobné? Vychádzajú učitelia a žiaci zo škôl s väčšou „inteligenciou srdca“, znalosťou vecí života, ktorá je láskou k životu?

Bielemu mužovi chýbal priateľ, ktorému by sa mohol zdôveriť so svojou osamelosťou, ako to on robí s cudzincom, ktorý mu práve zachránil život.

Naša „vzdelanosť“ v nás často odhaľuje jeden rozpor, ten istý, ktorý priviedol profesora k zúfalstvu: totižto, naša kultúra nás nerobí pozornejšími, citlivejšími, nerobí z nás viac priateľov ani nás nerobí ľudskejšími alebo živšími...

Ak však kultúra nerobí život transparentnejším a vzťahy medzi ľuďmi jednoduchšími a autentickejšími, potom to nie je vzdelanosť, ale únik z reality, teda zo života samotného.

Žiaľ, profesor sa nedá presvedčiť váhou myšlienok černocha, lebo nedokáže vidieť odpoveď, ktorá sa mu núka, aj napriek tomu, že ju má hneď pred očami. Avšak tá sa neskrýva v sile argumentov, ktoré mu povedal, ale v tom, čo pre neho ten černoch práve urobil. Takto od neho odchádza, pevný vo svojom zámere. Černoch sa na neho usmeje, ale potom, keď sa dvere zatvoria, cíti sa porazený a vo svojej chudobnej kuchyni plače a modlí sa.

Ako to dopadne? Na tom nezáleží! Dôležité je to, čo sa stalo. Černoch má napriek tomu, že málo čítal, kultúru, ktorá miluje život: vie, že ak má človek žiť, nesmie nikdy stratiť vzťah s Bohom a s ostatnými.

V niečom „vie“ viac než ten profesor, pretože „vie, ako zostať“ v živote, hoci dobre pozná aj jeho hranice (dobre čítal Jóba).

A verím, že práve toto sa učíme predovšetkým v škole, pretože vzdelávanie nemá svoj cieľ v preskúšavaní alebo v úspešnej kariére, ale slúži nám na to, aby sa svet stal pre nás niečím osobným, možno ako Snúbenci.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame