Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. jún 2021

Konzervatívny výber

Zelená armáda, koniec malých štátov v EÚ a rasizmus vo futbale

Prinášame komentovaný prehľad udalostí, ktoré rezonovali tento týždeň.

Zelená armáda, koniec malých štátov v EÚ a rasizmus vo futbale

Ilustračné FOTO TASR /AP

Dnes sa pozrieme na ekologický aktivizmus v armáde, ale aj na to, ako sa ozbrojené sily musia vyrovnať s klimatickou politikou. Európska únia sa čoraz viac posúva k myšlienke väčšinového hlasovania. Prídu malé štáty o právo veta ako nástroj, ktorým môžu presadzovať svoje záujmy? A keď si futbalisti pred zápasom kľaknú, naozaj protestujú proti rasizmu alebo len plnia povinný rituál?

V texte týždňa sa pozrieme na rastúci moslimský antisemitizmus v Európe, živený radikálnymi duchovnými a ľavicovými propalestínskymi aktivistami. A vo videu týždňa si môžete pozrieť a vypočuť, prečo sú otcovia dôležití.

Zelená armáda

Severoatlantická aliancia by mala skúmať vplyv svojich ozbrojených síl na klimatickú zmenu. Technika, ktorú používajú ozbrojené sily, nie je totiž najzelenšia. Jediné, čo máme na tankoch zelené, je ich farba. Autorom týchto myšlienok je veľvyslanec Slovenska pri NATO Peter Bátor.

V jeho slovách však netreba vidieť akýsi prehnaný ekoaktivizmus, keďže zároveň upozornil, že akékoľvek opatrenia nesmú oslabiť primárnu funkciu ozbrojených síl – teda obranu a bezpečnosť.

Samotná Severoatlantická aliancia hovorí, že napríklad ministerstvo obrany a armáda USA je ako inštitúcia najväčším spotrebiteľom ropy a najväčším producentom skleníkových plynov na svete. Ak by si však niektorí ekonadšenci mysleli, že tento problém by dokázali vyriešiť elektrické armádne stroje, stoja mimo reality.

Pri armádnej technike je totiž najpodstatnejšie jej fungovanie, nie spotreba paliva. Aký dojazd by mali tanky či transportéry na elektrinu? Efektívnym riešením sa preto javí vodíkový pohon. Týmto palivom by sa totiž dali zásobovať aj jednotky v poli, podobne ako sú dnes zásobované naftou. Nehovoriac už o lietadlách či námorníctve.

Viac ako riešenie uhlíkovej stopy by pre ozbrojené sily malo byť dôležité prispôsobenie sa novým okolnostiam – konfliktom vyplývajúcim z klimatických zmien.

Prechod k inému typu paliva nie je v prípade armády ekologickou, ale bezpečnostnou otázkou. Obmedzené zdroje fosílnych palív vyžadujú vyššie náklady na ich získanie a (aj vojenské) zabezpečenie. A aj pri predpoklade presunu vojenských konfliktov do kybernetického priestoru budú stále kľúčovým predmetom záujmu fyzické zdroje surovín (napríklad vody) a ich ovládanie bude aj naďalej podmienené fyzickou prítomnosťou bezpečnostných zložiek.

A dá sa tiež očakávať, že ak boli doteraz kľúčovými regiónmi tie s bohatými zásobami ropy, čoskoro sa nimi stanú také, ktoré majú dostatok vody či špecifických nerastných hornín potrebných na produkciu elektroniky, ktorá už v armádnej technike dominuje.

Aj pri predchádzajúcom technologickom skoku totiž v konfliktoch uspel ten, kto stavil na fosílny pohon proti tradičnej konskej jazde.

Koniec éry malých štátov

Malé štáty Európskej únie sa stávajú neefektívnym článkom pri procese väčšej integrácie. Aspoň tak to vidia niektoré kruhy v Európe, ktoré podporujú presun kompetencií smerom k inštitúciám EÚ. Nemenej podstatné sú v tomto aj záujmy veľkých členských krajín.

O väčšine zásadných otázok sa totiž rozhoduje konsenzuálne – teda musí vzniknúť dohoda, za ktorú zahlasujú všetky členské štáty. Každý má zároveň právo veta.

Niektorí v tom vidia príliš veľké privilégiá pre miništáty, ako sú Luxembursko či Malta, ale aj pre tie o čosi väčšie – napríklad Írsko, Maďarsko a koniec-koncov aj Slovensko.

Rastie preto tlak na posilňovanie princípu väčšinového hlasovania. Tento týždeň nemecký minister zahraničia Heiko Maas vyhlásil, že právo veta musí byť zrušené, aj keby to znamenalo, že môže byť prehlasované Nemecko. Rozčúlili ho totiž ostatné dve hlasovania Maďarska, ktoré najprv vetovalo obchodnú dohodu s africkými, karibskými a tichomorskými krajinami a odmietlo tiež podporiť formuláciu spoločnej výzvy EÚ na ukončenie násilia medzi Izraelom a Palestínčanmi (Maďarsko je známe ako blízky spojenec Izraela.)

Podporu týchto Maasových argumentov priniesol komentár týždenníka The Economist, ktorý proti argumentu „jeden člen – jeden hlas“ na úrovni štátov stavia argument počtu obyvateľov – „jeden Luxemburčan rovná sa deväť Nemcov“.

Inzercia

Áno, väčšie štáty môžu byť frustrované z toho, že aj drobné krajiny s počtom obyvateľov na úrovni ich regiónu môžu zablokovať kľúčové rozhodnutia (Maďarsko), bohatnúť ako daňové raje (Írsko, Luxembursko) či obchodovať s udeľovaním občianstva (Cyprus). The Economist uzatvára svoje argumenty tým, že hoci malé štáty prídu o silnejšiu pozíciu v slabej Únii paralyzovanej vetom, získajú tým, že zostanú členmi silnejšieho a akcieschopnejšieho zoskupenia.

Otázka väčšinového hlasovania sa však neobmedzuje na zahraničnú politiku, rastie tlak na daňovú harmonizáciu a čoraz častejšie sú aj ataky na suverenitu členských štátov v kultúrno-etických otázkach.

Inštitút veta by preto mal zostať zachovaný napriek legitímnej diskusii o jeho úpravách. Ani sám Heiko Mass nie je zástancom akéhosi tvrdého federalizmu, v roku 2018 sa napríklad práva veta zastal v otázke prijímania utečencov. Hoci veto v niektorých veciach paralyzuje postup Únie, jeho úplné zrušenie by mohlo mať na Európu horšie, dezintegračné následky.

Niektoré krajiny by totiž mohli časom získať dojem, že ich hlas je prehliadaný a z EÚ sa stala novodobá Franská ríša. A aký zmysel by malo v takomto spolku zostávať?

Kľačaním proti rasizmu

Pred nadchádzajúcimi majstrovstvami Európy vo futbale odohrala anglická reprezentácia dva prípravné zápasy – proti Rakúsku a Rumunsku. Ako sa už stalo zvykom, hráči pred zápasom pokľakli na protest proti rasizmu, podľa vzoru hnutia Black Lives Matter. Výnimkou boli len dvaja hráči rumunskej reprezentácie. V hľadisku sa to stretlo s dvomi reakciami. Časť divákov tlieskala, časť bučala.

Otázkou je, kto komu tlieskal a kto na koho bučal. Alternatívy sú rôzne – potlesk pre pokľaknuvších a bučanie na stojacich alebo aj naopak. Všeobecne prijímaná interpretácia je jasná – ak diváci bučia na tých, ktorí si kľakli, sú súčasťou problému, pretože sú sami rasisti a protest pokľaknutím je preto opodstatnený.

Odhliadnuc od toho, že futbalové tribúny priťahujú všelijaké society, gesto pokľaknutia je čoraz viac skôr povinnou jazdou ako skutočným vyjadrením antirasistického postoja. Od hráčov sa akosi očakáva, hoci problém rasizmu to nijako nerieši. A hráč, ktorý si nekľakne, je jednoducho rasista, aj keby jeho konanie bolo vyjadrením odporu voči ideológii hnutia BLM a násilnostiam, ktoré sa pri týchto protestoch napáchali.

...................................................................................................................

Text týždňa: Moslimský antisemitizmus v Európe

„Je desivé, že prakticky prvýkrát po roku 1945, po porážke antisemitského nacistického Nemecka, sa v Európe opäť musí zavádzať ochrana synagóg a Židia sa boja dať verejne najavo svoju náboženskú príslušnosť, aby neboli lynčovaní. A to nielen moslimami, ale aj ľavicovými propalestínskymi aktivistami,“ píše v komentári český týždenník Reflex.

Medzi radikalizovanými moslimami sa objavujú výzvy na vraždenie Židov a znásilňovanie „ich dcér“. V mešitách a islamských centrách sa cituje pasáž z koránu „Budete bojovať proti Židom a budete ich zabíjať a stromy a skaly budú hovoriť: Ó moslim, ó služobník Allaha, za mnou je Žid, príď a zabi ho.“

Toto povedomie šíria radikálni islamskí kazatelia a dnes podľa Reflexu otázka stojí tak, či sa medzi veriacimi moslimami nájdu takí predstavitelia, ktorí sa týmto výzvam dokážu postaviť. Ale aj to, či im bude väčšina európskych moslimov načúvať alebo sa aj oni stanú obeťami lynču.

...................................................................................................................

Video týždňa: Prečo sú otcovia dôležití

V dobe spochybňovania úlohy mužov a otcov pri výchove detí – synov aj dcér – vysvetľuje Dennis Prager, prečo sú otcovia dôležití. Synovia sa od dobrých otcov naučia, ako sa stať zodpovedným človekom a dcéry získajú príklad, ako sa správni muži správajú k ženám, k svojim manželkám. Podľa Dennisa Pragera nie je náhoda, že väčšina mužov vo väzení odsúdených za násilné trestné činy sú tí, ktorí v detstve vyrastali bez otca.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame