Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
06. jún 2021

Hudba a identita

Spievaj mi o hneve

Pieseň dokáže pretlmočiť ten generačný pocit, ktorý hľadá spôsob, akým by sa predstavil spoločnosti.

Spievaj mi o hneve

Franz Matsch: Achilles a jeho triumf v Korfu.

„Bez zmien v hudobnej praxi sa nedopracujeme k žiadnym politickým zmenám,“ hovorí Platón vo svojom známom diele Ústava, kde vlastne cituje výrok učiteľa hudby Damona, Periklovho poradcu vo veľkolepých Aténach z 5. storočia pred Kristom.

Táto fráza mi prišla na um po nedávnom úspechu hudobnej kapely Måneskin s piesňou „Zitti e buoni“ (Tichí a dobrí) z ich nového albumu, ktorému zámerne dali názov „Teatro d´ira“ (Divadlo hnevu). Žánrovo patrí táto kapela k rocku, a preto v sebe pochopiteľne nesie aj jeho esenciu, ktorú by sme mohli opísať ako katalyzátor mladistvých energií zameraných na prelomenie reťazí, ktorými sa každá mladá generácia cíti zviazaná alebo dokonca utláčaná tou predošlou.

Je to rock hnevu.

Na rozdiel od zlosti, reaktívnej emócie, ktorá prestáva vtedy, keď zaniká to, čo ju spôsobuje, je hnev aktívnym pocitom, ktorý vzniká nedostatkom uznania, teda zakúšanou nespravodlivosťou voči vlastnej identite (dies irae, deň hnevu, zhudobnený Mozartom v jeho zádušnej omši Requiem, v ktorej, akoby už bol nastal, predstavuje onen súdny deň, keď bude všetko usporiadané podľa pravdy).

Måneskinovci kričia, že sú „mimo“ systému, ktorý ich neuznáva a chce, aby boli „ticho a aby boli dobrí“. No čo je to, čo sa im upiera? Odpoveď sa nachádza v piesni „Vent’anni“ (Dvadsať rokov) z rovnakého albumu: „Nečuduj sa, keď budem z ničoho nič robiť drámy / Bojím sa, že svetu nezanechám nič iné ako peniaze / Bojím sa, že moje meno sa stratí medzi všetkými ostatnými.“

Hnev je výsledkom nedostatočného uznania mena, čo je, žiaľ, medzi mladými ľuďmi dneška veľmi rozšírený pocit. Zdieľať

Ako nám hovoria slová tejto piesne, hnev je výsledkom nedostatočného uznania mena, čo je, žiaľ, medzi mladými ľuďmi dneška veľmi rozšírený pocit.

Západná literatúra sa začína práve gréckym výrazom pre hnev: menis. Básnik Iliady prvými veršami vzýva a prosí Múzu: „O hneve Achilla Péleovca mi, bohyňa, spievaj.“

Jadrom Homérovej básne nie je trójska vojna, to je iba kontext, ale hrdinov hnev. Hnev, ktorý sa rozpúta na obranu jeho osudu pre nedostatočné uznanie jeho mena: Achilles sa rozhodol žiť krátko, lebo túžil slávne zomrieť, no Agamemnón mu ukradol jeho vojnovú korisť, ktorá dosvedčovala jeho veľkosť.

Achillov hnev nie je len akýsi rozmar, ale ochrana jeho osudu: ak sa veľkosť človeka meria pamiatkou, ktorú po sebe zanechá, tak sa Achillovo meno nemôže nijako pošramotiť, inak by bola jeho voľba zomrieť mladý úplne zbytočná. Achilles nemôže stratiť svoju jedinečnosť ako superhrdina, ktorý prevyšuje všetkých ostatných. Vskutku, keď sa stiahne z bojového poľa, Gréci už nie sú schopní zvíťaziť nad Trójanmi. Menis, Achillov hnev, nie je iba obyčajným ľudským hnevom, ale božským pocitom. V skutočnosti tento výraz Homér používa aj na vyjadrenie toho, čo cítia bohovia, keď je ohrozený poriadok sveta (teda aspoň ten, čo pokladajú za poriadok): Achilles, božský hrdina, sám v sebe zakúša samotný Diov pocit hnevu, nie ten hnev bežných ľudí. „Boží hnev“ naozaj zostal metaforickým výrazom, ktorý aj dnes naznačuje katastrofu, ktorá dáva veci do poriadku.

Inzercia

Keď mladí speváci kričia, že sú „mimo“, neznamená to, že robia akési vyznanie šialenstva, ale týmto krikom sa skôr snažia dostať „von“ z kultúry, ktorá im bráni v tom, aby mali meno, teda aby zanechali nejaké dedičstvo, ktoré nespočíva len v peniazoch. Pieseň dokáže pretlmočiť ten generačný pocit, ktorý hľadá spôsob, akým by sa predstavil spoločnosti. Rock dáva hnevu isté formálne vyjadrenie v podobe kriku voči svetu, v ktorom „chýba čerstvý vzduch“.

Vojna je iba vybudovaním zdanlivej identity založenej na násilí, ktoré rozdeľuje svet na utláčaných a utláčateľov, z túžby po sebapotvrdení. Zdieľať

Či sa vám páči, alebo nepáči ich štýl a muzika, na pódium prichádza hnev (presnejšie „Divadlo hnevu“). Ale podarí sa mu aj z neho zísť a vyjsť von? Zlezie z pódia a stane sa konkrétnym skutkom, ktorý zmení smerovanie vecí? Neviem, ale som presvedčený, podobne ako Platón, že takáto odpoveď ukazuje „ľudový sentiment“, ako by povedal aj nedávno zosnulý taliansky spevák Battiato, ktorý sa pri svojej experimentálnej tvorbe odvážil použiť práve ten prvý verš Iliady vo svojej piesni „Cuccurucucù“.

Hnev Achilla, po smrti jeho priateľa Patrokla, ktorého zbavil života trójsky hrdina Hektor, sa zmení na ľudský hnev, zúrivosť (gr. cholos: žlč), ktorá privedie Achilla k tomu, aby sa vrátil späť do vojny. Jeho pomsta je potvrdením rovnakej potreby uznania, ale zatiaľ čo predtým, keď sa stiahol z boja pre urážku, ktorú mu spôsobil jeden z jeho spolubojovníkov, teraz sa vracia späť, pretože Hektor, jeho rival, mu vzal to, čo Achilles považoval za svoje. Iliada sa však nekončí triumfom hrdinu nad nepriateľom, ale stretnutím Achilla a Hektorovho otca, starého kráľa Priama, ktorý pred ním padá na kolená, aby si od neho vypýtal zdevastované telo svojho syna, aby ho potom mohol pochovať.

V tom okamihu sa Achilles ocitá pred pravdou: vojna je iba vybudovaním zdanlivej identity založenej na násilí, ktoré rozdeľuje svet na utláčaných a utláčateľov, z túžby po sebapotvrdení. Moc dáva ľuďom sladkú ilúziu toho, že „sú viac“. Aspoň takto to opísala Simone Weil vo svojej knihe o Iliade, zatiaľ čo ozajstná veľkosť človeka sa odhaľuje v súcite, v ľútosti: otec, ktorý sa poníži, aby získal späť aspoň telo svojho syna.

S hnevom si preto nevystačíme, potrebujeme si viac osvojiť súcit, lebo len ten robí človeka skutočne veľkým: rozbíja totiž dynamiku utláčaných – utláčateľov a otvára sa uznaniu seba i druhého.

Dúfam, že hudbe Hnevu dvadsaťročných dokáže dať odpoveď pieseň „Cura (O starostlivosti) od sedemdesiatročného Battiata: „Pretože ty si zvláštna bytosť / A ja sa budem o teba starať / Áno, ja osobne, sa postarám o teba.“

 

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame