Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
18. júl 2021

Zápisky z trolejbusu

Ruka, noha a sloboda v zajatí

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Dnešná je o slobode.

Ruka, noha a sloboda v zajatí

Ilustrácia: Jan Heralecký

Dnes idem do služby s pochmúrnymi myšlienkami. Trápia ma problémy v rodine, starosti mi robia nepríjemné životné okolnosti. Rozmýšľam, prečo sú veci také, aké sú… Aké by to bolo, keby… 

22.15

Na zastávkach je už takmer prázdno a doprava je homeopatická – len kde-tu nejaký motorový oneskorenec.

Na zastávke nikto nie je, tak chcem odísť. Zrazu kúsok pred trolejbusom zbadám čudne bežať takého tridsiatnika. Máva na mňa jednou rukou – chce ísť so mnou. Poruším predpis, zatvorím dvere a zastanem pri ňom mimo zastávky, nech toľko nebeží a nech toľko nečakáme. Pred nastúpením s úsmevom ďakuje a na vysvetlenie nadvihuje pravú nohavicu, pod ktorou sa namiesto nohy zaleskne kovová protéza. Ľavá zdeformovaná ruka sa nekoordinovane hompáľa vedľa nastupujúceho, so sebou samým zmiereného bežca. Keďže zostal stáť pri mne, rozhodol som sa porušiť aj ďalší predpis a zvedavo sa žiarivo vyrovnanej tváre počas jazdy pýtam: „Čo sa vám stalo?“

„V 1998 som išiel v Banskej Bystrici s taškou na chrbte do školy a do zastávky, na ktorej som čakal na autobus, vpálil opitý vodič, dokaličil ma a ušiel. Stratil som veľa krvi, ale otec mi daroval krvi, koľko mohol, a to ma zachránilo. Neznášam jehovistov. Nedávajú krv, lebo vraj je svätá – ale veď práve preto sa treba s ňou podeliť. Nie je tak? To akého Boha hlásajú? Boh je láska a z lásky môžeš robiť, čo chceš. No nie je tak, pán šofér?“

Na túto bleskovú misiu pravdy som schopný odpovedať len súhlasným prikyvovaním a šokovaným, hoci nie veľmi dôvtipným: „Tak, tak…“

„A čo robíte? Vyzeráte plný života.“

„V Taliansku som osem rokov striekal pištoľou lode farbou. Tu mi dávajú dôchodok 170 eur a z poisťovne som za úraz nič nedostal, pretože vinník zostáva neznámy. Päť súdov som prehral. Nevadí, ja sa nestratím.“ Jeho výnimočná tvár vyžaruje pokoj, zmierenie, lásku a hlavne slobodu.

Ako obarený si potajomky počas jazdy obzerám tento vyrovnaný zázrak slobody a nasávam atmosféru, ktorá sa z neho nezadržateľne šíri.

„Kde je tu obchod, potraviny?“

Inzercia

„Tam za rohom, na ďalšej zastávke.“

„Zbehnem si ešte kúpiť niečo zjesť. Stíham obchod, nie?“

„Jasné.“

Svojským, teraz už pochopiteľným behom vo vyťahaných teplákoch a v lacných teniskách mizne v tieni za ponurými žltými kužeľmi svetla pouličných lámp a mám pocit, že tento chlapík toho už stihol neskutočne veľa.

Dnešné moje ponuré úvahy o osobných nezdaroch, ktoré mi bránia v mojich plánoch, prekvasili po tejto optimistickej sprche slobody na výzvu. Na radostnú výzvu – veď o to ide, prekážky sú na to, aby sa zdolávali.

Hora, ktorá sa hrozivo predo mnou týči, je práve tá hora na mojej ceste, ktorú nieže musím, ale smiem zdolať, lebo práve z nej zažijem pohľady určené len a len pre mňa.

Si myslím.

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame