Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
13. jún 2021

Zápisky z trolejbusu

A ty si sa prišiel do práce hrať alebo sa rozčuľovať?

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Dnes o práci, ktorá je hrou.

A ty si sa prišiel do práce hrať alebo sa rozčuľovať?

Ilustrácia: Jan Heralecký

Škola hrou – hlásal učiteľ národov Jan Amos Komenský.

Rimania dávali dôraz na hry, avšak na úkor ťažkej práce otrokov, ktorí pracovali namiesto nich.

Dnes pracujeme, ktorí môžeme, ale, žiaľ, väčšina s nechuťou. Prečo? Chýba rozmer hravosti.

Si myslím.

Viezol som sa autobusom do práce a sadol som si blízko vodiča, aby som sledoval, ako pracuje, a aby som získal inšpiráciu pre svoju prácu.

Vodič hovoril po česky a na každej zastávke jasno a hlasno pozdravil každého, kto nastúpil prvými dverami: „Dobrý den.“

Dobrý nápad.

„Dobrý den.“

„Dobrý den, dobrý den.“

Po desiatej zastávke sa mi to nezdalo celkom v poriadku, pretože nie všetci to vnímali ako prejav empatie, ale ako prejav vtieravej drzosti… 

Ako rozbiť nepísané nepriateľstvo medzi vodičom a cestujúcim a naopak? Dá sa to? Dá sa vybudovať priateľský vzťah?

Pozorujem nastupujúcich a snažím sa odhadnúť ich rozpoloženie. Keď nastane očný kontakt, buď kývnem hlavou, alebo sa usmejem, alebo ich pozdravím, alebo všetko naraz, alebo nič, ak oči nastupujúceho nechcú komunikovať.

Inzercia

Je to obrovská zábava. Niektorí odpovedajú, niektorí ma dokonca predbehnú, iní na mňa pozerajú ako dodávateľ pre Váhostav na výpis z účtu. Široká paleta prejavov, grimás, pohľadov, pohybov – nečakané reakcie v nečakanej situácii. A zrazu je pol šichty preč.

Ďalším veľmi zábavným prvkom je „pýtať“ sa počas jazdy osamotených čakajúcich na zastávke, ktorá je na znamenie, či chcú ísť s nami. Svetlom, gestom… A odpovede? Niektorí nič. Niektorí gestami napíšu do vzduchu celé súvetia: „Nie, nie, ja nejdem s vami, pokojne pokračujte, idem iným spojom. Ďakujem.“

Potom to príde.

Po čase príde cestujúci: „Ďakujem, že ste ma počkali.“ „Vtedy a vtedy ste ma odviezli a… tu máte cukrík, vďaka.“ Niekedy ma až zamrazí, ako si ľudia pamätajú, čo všetko si všímajú.

Vžívať sa do pozície človeka, ktorému poskytujem službu, svoju prácu je dobré. Otázka je, či sa mi chce „hrať“ alebo som sa prišiel do práce rozčuľovať a „plniť nesplniteľné úlohy“. „Načo ma zdržuješ a čakáš na meškajúceho cestujúceho?!“ Vyčítavo mi hovorí kolega z inej linky na druhý deň po tom, čo som jeho trolejbus zdržal na spoločnej zastávke čakaním na dobiehajúceho cestujúceho.

„A keby som tebe ušiel, ako by si sa cítil?“

„Debilné otázky dávaš.“ Odvetil, ale zdalo sa mi, že možno… Ale to bude ešte asi dlhá cesta. Nenechám si zobrať hravosť. Pretože aj Ten, ktorý stvoril tento svet, sa parádne vyhral – stačí zdvihnúť oči a pozrieť sa okolo seba.

Si myslím.

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame