Šéf Súdnej rady o vypočutí Pčolinského Parlament naletel ľuďom, ktorí sa boja o holú existenciu

Čo podľa vás vypovedá o momentálnom stave vecí verejných na Slovensku skutočnosť, že na mimoriadnej schôdzi parlamentu sa väčšina prítomných zákonodarcov rozhodla predvolať na vypočutie v pléne NRSR väzobne stíhanú osobu?

Taký nápad je úplný právnický nezmysel. Politicky to neviem posúdiť, no mrzí ma najmä to, že takým návrhom sa značne znižuje význam ústavodarného a zákonodarného orgánu v našom štáte. Návrh na predvedenie bývalého šéfa SIS na jeho vypočutie je pokus o zaradenie Národnej rady medzi orgány činné v trestnom konaní a tým devalvácia jej významu.

Ide o prvú udalosť tohto druhu v histórii Slovenska. Ako túto situáciu vnímate z právneho hľadiska?

Hanbím sa za takú súčasť našej ústavnej histórie. Ľudia, ktorí sa boja o svoju holú existenciu, vymýšľajú krkolomné argumenty na svoju ochranu. V poriadku, nedá sa namietať. Ale prečo im na to parlament naletí? Namiesto toho, aby sa správal ako suverén, sa pokúsil stať subjektom bežného trestného konania. Chcel sa pýtať na veci, na ktoré musia byť podľa zákona zvedavé iné orgány. Predvedenie Vladimíra Pčolinského, ak by k nemu reálne došlo, by okrem toho bolo v rozpore asi s desiatimi zákonmi. Napríklad s Trestným poriadkom, zákonom o výkone väzby, rokovacím poriadkom Národnej rady...

Robert Fico argumentoval tým, že ak poslanci parlamentu, volení priamo občanmi, požiadajú pri zasadnutí v utajenom režime o vypočutie bývalého šéfa SIS pri vážnych podozreniach o zneužívaní štátnych inštitúcií, akékoľvek štátne orgány by mali vôli zástupcov ľudu okamžite vyhovieť. V čom s týmto tvrdením nesúhlasíte?

Aj Národná rada je viazaná ústavou. Môže konať len tak, ako jej to umožňuje náš základný zákon ako aj ostatné zákonné normy. Poslanec Fico by mal vedieť – a azda aj vie – že Národná rada nie je súčasťou orgánov činných v trestnom konaní. To je iba policajt a prokurátor. Súhlas s jeho návrhom by preto vyžadoval zmenu ústavy i zákonov. Prinajmenšom Trestného poriadku, rokovacieho poriadku – a to v tom zmysle, že Národná rada je oprávnená konať obdobne ako orgán činný v trestnom konaní a má právo požiadať o predvedenie obvineného na jej rokovanie. Takú zmenu, ak by sme nechceli byť przniteľmi ústavy, isto neprijmeme. Takže argumenty Roberta Fica sú nekvalifikovaným a dosť priezračným pokusom nahradiť vyšetrovateľa a prokurátora plénom Národnej rady. Ako vidíme, neúspešným.

Táto parlamentná epizóda je len súčasťou širšieho kontextu. Sme svedkami bezprecedentných trestných stíhaní osôb, ktoré dlhé roky riadili bezpečnostné zložky štátu, predstaviteľov súdnictva, prokuratúry, vplyvných podnikateľov i politických nominantov. Po počiatočnom masovom vzopätí spoločnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a po veľkom celospoločenskom „hlade“ po spravodlivosti sa zdá, že prišlo obdobie spochybňovania. Vyprchal už podľa vás zo väčšinovej spoločnosti étos Kuciakovských námestí?

Ťažká otázka. Iste, ten étos, ako ste to nazvali, už nepôsobí pôvodnou razanciou. Lenže je tu prítomný. Napokon, na takú tragédiu sa nedá zabudnúť ani po desiatkach rokov – príklad nájdeme v Luxembursku, kde je námestie Jána Palacha.

Odkaz tejto tragédie sa manifestuje predovšetkým vtedy, ak sa stretneme s nejakou výzvou na statočnosť kuciakovského typu. V takom okamihu sa prejaví v pôvodnej sile. V celom rozsahu to platí pre všetkých, ktorí intenzívne a obetavo pracujú pre znovunastolenie spravodlivosti. Áno, dochádza k spochybňovaniu ich výkonov, úkonov, rozhodnutí. Hľadajú sa a aj nachádzajú pochybenia. Je to však prirodzená reakcia tých, ktorí by mali zaplatiť za to, že došlo k vážnym kriminálnym činom, zločinom najhrubšieho zrna, k masívnemu narušeniu princípov právneho štátu v justícii, na prokuratúre i v polícii. Verím však tomu, že tí, ktorí majú moc na vrátenie nádeje v spravodlivosť, neustúpia a nerezignujú, hoci sú už pomerne často napádaní.

Spochybňovanie rozbehnutých očistných procesov sa v prvom rade týka spolupracujúcich obvinených, ľudovo „kajúcnikov“. Kritika spočíva v tom, že kajúcnici, ako ľudia s pochybnou povesťou, odovzdajú (s vidinou zníženia trestu) orgánom činným v trestnom konaní (OČTK) kompromitujúce informácie o iných osobách. Orgány na základe týchto výpovedí niekoľkých kajúcnikov podniknú vážne represívne kroky, napríklad väzobné stíhanie označených osôb – a kajúcnik je prepustený z väzby. Kritici tvrdia, že takéto konanie je chybou tak vyšetrovateľov a prokurátorov, ako aj sudcov pre prípravné konanie, čo sa prejaví aj v súdnych procesoch. Čo na túto argumentáciu hovoríte?

Čisté zavádzanie. Kajúcnici majú svoje nezastupiteľné miesto pri odhaľovaní kriminality najťažšieho kalibru, organizovaných zločineckých skupín. Všade na svete, nielen v Európe. Tak to používame aj u nás. Nikto z orgánov činných v trestnom konaní alebo na súdoch sa však neuspokojí iba s výpoveďou kajúcnika. Jeho slová či udania, ak chcete, sú dôsledne preverované inými dôkazmi. Každému policajtovi i prokurátorovi je totiž jasné, že spolupracujúca osoba by si mohla v honbe za nižším trestom vymýšľať. A že sa pri využívaní kajúcnikov môžeme pomýliť? To platí pre každú ľudskú činnosť. Počet omylov je však nepatrný v porovnaní s výbornými výsledkami takého spôsobu vedenia trestného stíhania. Mimochodom, kajúcnik, ktorý klame, veľmi veľa riskuje.

Druhý argument spochybňujúci aktuálne vyšetrovanie veľkých káuz sa týka zneužívania inštitútu väzby, najmä kolúznej väzby. Aj nepolitickí účastníci verejnej diskusie, ako je advokátska komora, tvrdia, že ich skúsenosť často ukazuje napríklad to, že OČTK zneužívajú väzbu na to, aby obvinení „vymäkli“ a začali spolupracovať, čo je v príkrom rozpore k účelu inštitútu väzby. Kde ste názorovo v tejto diskusii vy? Myslíte si, že máme s využívaním inštitútu väzby systémový problém, ktorý sme doteraz prehliadali?

Rozhodne odmietam tvrdenie, že uvalenie väzby je systémový problém. Posledných pätnásť rokov sa jej využívanie v trestnom konaní pohybuje v rovnakých číslach, v tých istých podmienkach, pod prísnym dohľadom sudcov aj prokurátorov. Iste, prominenti vo väzbe spôsobili náhle precitnutie – hovoria o väzbe ako o mučiacom nástroji, o jej nadužívaní, o neľudskom výkone a podobne, tvrdia, že Ficove vlády ju takto nepoužívali... Nie je to pravda.

Významný predstaviteľ štátnej moci vníma uvalenie väzby na svoju osobu inak ako bežní kriminálnici vo väzbe v predošlých rokoch. Prejsť z teplej kancelárie do väzenskej cely je šok, diskomfort, ťažká psychická trauma. Ficova administratíva však nedovolila väzbu sudcov, prokurátorov, policajtov, šéfov štátnych inštitúcií. Preto teraz môže nahlas hovoriť o tom, že ju nezneužívala, dokonca bez začervenania sa. Tým nechcem povedať, že inštitút väzby a jej výkon nemožno vylepšiť. Ibaže na to treba ísť „od lesa“. Najprv odformalizovať nepružné prípravné konanie a potom väzbu môžeme limitovať tak, ako je to napríklad v Rakúsku aj inde. Nuž a v neposlednom rade pridať peniaze na zlepšenie podmienok, v ktorých sa nachádzajú väzobne stíhané osoby.

V prospech argumentu, že inštitút väzby sa zneužíva či neprimerane využíva, môže svedčiť aj rozhodnutie Ústavného súdu v kauze Ribár. Tohto advokáta súd nariadil prepustiť po 18 mesiacoch z väzby s tým, že boli porušené jeho práva. Ako ste toto rozhodnutie vnímali? Je to dôkaz, že policajti, prokurátori i sudcovia inštitút väzby využívajú nesprávne?

Žiadna dráma. Ústavný súd máme na to, aby takto konal a rozhodoval. Ústavný súd konštatoval omyl Najvyššieho súdu pri uvažovaní o zákonnosti predĺženia väzby. Nie je to častý omyl, ale stane sa. Mimochodom, sudkyňa spravodajkyňa bola bývalá predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková. Neveril by som, že budem niekedy obhajovať jej verdikty, ale podľa mňa rozhodli v senáte v zásade v poriadku, azda si nevšimli len to, že sa koná o prísnejšej kvalifikácii skutkov, ktorá nebola správna. To však už nemôže naprávať Ústavný súd. Na to máme trestné opravné súdy. Taký prípad, hoci je vážny, nemá reálny dosah na ústavné a zákonné používanie väzby ako zabezpečovacieho prostriedku v trestnom konaní. Ide o jednotlivosť oproti stovkám čisto zákonných rozhodnutí o väzbách.

Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic tvrdí, že problém judikátu Ústavného súdu v kauze Ribár spočíva v tom, že „Ústavný súd išiel ďalej a povedal, že v čase predlžovania väzby neboli naplnené kolúzne a preventívne dôvody, pretože len samotná povaha stíhanej trestnej činnosti nemôže zakladať dôvod ani kolúznej, ani preventívnej väzby“. Lipšic si myslí, že to je priširoko aplikovaný princíp, ktorý sa nedá vždy naplniť. „Napríklad by to znamenalo, že pokiaľ by bol niekto stíhaný za niekoľko vrážd, ale mal by čistý register, tak by to nebol dôvod preventívnej väzby,“ povedal Lipšic pre Denník N. Súhlasíte s týmto argumentom špeciálneho prokurátora?

Špeciálny prokurátor bol vo svojom vyjadrení k tomuto problému veľmi zdržanlivý. Ako sudca Ústavného súdu som si sám uvedomoval, že nedokážem v konkrétnej veci definovať materiálne naplnenie dôvodov na väzbu, hoci som si ako bývalý trestný sudca bol istý, že mi to niečo hovorí. Takže také odôvodnenie nálezu Ústavného súdu považujem za zbytočný presah právomoci Ústavného súdu do právomoci trestných súdov. Aj Ústavný súd si musí uvedomovať svoju zodpovednosť za výroky a dôvody, ktoré úplne nezodpovedajú ustálenej judikatúre všeobecných súdov a princípom boja s kriminálnymi činmi.

Ako hodnotíte aktuálne vládou prijatú právnu úpravu Trestného poriadku, kde sa kolúzna väzba skracuje na 5 mesiacov – s výnimkou organizovaných zločineckých a teroristických skupín a skutkov, pri ktorých hrozí doživotný trest – a zároveň táto novela „tlačí“ na prokurátorov a sudcov, aby boli pri zdôvodňovaní rozhodnutí o vzatí do väzby či jej predĺžení čo najkonkrétnejší? Je to správny krok k posilneniu právneho štátu?

Celú novelu vnímam, až na obmedzenie trvania väzby, iba ako potvrdenie dlhodobej súdnej praxe. Súdy nemilujú väzby, sudcovia sa ozaj snažia v nich rozhodovať čo najskôr, platí to aj pre vyšetrovateľov a prokurátorov. Takže zas máme napísané do zákona to, čo už dávno funguje v súdnej praxi. Ale nech. Škoda, že sa v tom legislatívnom chvate nedalo „vylepšiť“ prípravné konanie.

Keďže momentálne sú trestne stíhaní bývalí vrcholní predstavitelia polície, prokuratúry či tajnej služby a vyšetrujú ich bývalí kolegovia, vo verejnej diskusii sa objavujú tvrdenia o akejsi „vojne“ v bezpečnostných zložkách s cieľom ochrániť „svojich ľudí“ pred vyšetrovaním. Sledujeme podľa vás na Slovensku vnútorný rozvrat bezpečnostných zložiek a ich vzájomný boj?

Táto otázka je mimo mojej kompetencie. Ale domnievam sa, že k rozvratu je ďaleko. Hoci vnímam niektoré spravodajské hry, ktoré sú však prirodzenou súčasťou hýbania sa síl aj v iných štátoch. Viac k tomu nemám čo dodať.

V súvislosti s predchádzajúcou otázkou existuje vo verejnej diskusii aj hypotéza, že polícia síce má po zmene vlády „rozviazané ruky“, ale keďže súčasná politická moc je kvôli svojej nekompetentnosti neschopná políciu v medziach zákona kontrolovať, v bezpečnostných zložkách panuje svojvôľa, anarchia. Vymkla sa podľa vás polícia spod kontroly?

Vnímam kontrolu polície a prokuratúry iba cez prizmu rozhodovania súdov. A som mimoriadny spokojný. Špecializovaný súd, Najvyšší súd a ostatné trestné súdy konajú a rozhodujú kvalitne, včas a s vysokou mierou zodpovednosti. Žiadna nezaslúžená podpora rozviazaným rukám, žiadne prejavy neprofesionality. Anarchie a arbitrárnosti. Len snaha o vecne správne a spravodlivé rozhodnutie.

Ste predsedom Súdnej rady SR. Ako by ste hodnotili vývoj stavu justície od momentu vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice a následných viacerých policajných akcií zameraných na „krivých“ sudcov? Očisťuje sa naša justícia?

Očisťuje sa. Určite. Zatiaľ málo vnímateľne, ale nesporne. Nová nastupujúca generácia má dobre naštartovanú ambíciu vyhnúť sa neduhom posledných rokov. Stačí počúvať ich názory. Ostatní sudcovia, možno až na malé výnimky, došli k jasnému záveru. Náprava ich povesti, dôveryhodnosť justície, presvedčenie o jej nezávislosti, nestrannosti a spravodlivosti je výlučne v rukách sudkýň a sudcov. Pravdaže, musia o tom presvedčiť širokú verejnosť, správať sa kriticky a nezmieriteľne voči sebe a každému, kto by koketoval s javmi, za ktoré sa teraz musíme hanbiť pred celou Európou. A vyhýbať sa falošnej kolegialite. Tá mala v minulosti devastačné účinky na povesť súdnictva.

Ministerka spravodlivosti prišla s dvomi veľkými reformnými iniciatívami. Prvou je zriadenie Najvyššieho správneho súdu SR a druhou je reforma súdnej mapy s cieľom zefektívniť a skvalitniť rozhodovanie súdov. Ako hodnotíte kreovanie Najvyššieho správneho súdu po počiatočných problémoch a po nedávnom zvolení predsedu Pavla Naďa?

Som viac ako opatrne optimistický. Predseda Najvyššieho správneho súdu je človek na pravom  mieste. Vynikajúci sudca. Ako sa ukazuje, napĺňa aj predstavu ideálneho šéfa. Bude to človek riadiaci aj radiaci. Nuž a prvých sedemnásť sudkýň a sudcov Najvyššieho správneho súdu vidím ako záruku moderného a európskeho správneho súdnictva v Slovenskej republike, ktoré môže navyše ťažiť z výborných výsledkov dosahovaných v správnom kolégiu Najvyššieho súdu.

Reforma súdnej mapy sa javí ako nesmierne komplikovaná vec. Zahŕňa veľké zmeny a – okrem očakávanej neochoty prijať zmeny zaužívaného systému – niektorí sudcovia či organizácie nedôverujú tomu, že táto zmena naozaj prinesie zefektívnenie a skvalitnenie súdnych rozhodnutí. Vy túto reformu bezvýhradne podporujete?

Hádam bezvýhradne nie. Podporujem však zmenu súdnej mapy, teda sústavy súdov, nanútenej Mečiarom a potvrdenej Harabinom. Plno malinkých okresných súdov vzbudzuje úsmevy, najmä v iných štátoch EÚ. Mali by sme ich skúsiť redukovať a racionalizovať výkon súdnej moci na okresnej úrovni. A azda môžeme siahnuť aj na počet krajských súdov. Prijateľným modelom  pre mňa je Východoslovenský krajský súd, Stredoslovenský krajský súd, Západoslovenský krajský súd a Krajský súd v Bratislave.

Sudcovia i napríklad advokátska komora hovoria, že ministerka spravodlivosti robí chybu v tom, že o svojich reformách s dotknutými stranami nedostatočne komunikuje. Vnímate deficit komunikácie k týmto témam zo strany ministerstva spravodlivosti?

Komunikácia s tými, ktorí majú vykonať prijaté legislatívne opatrenie, je logický príkaz. Takže hovoriť so sudcami a ďalšími, ktorí pocítia dôsledky zmeny súdnej mapy, je aj životná nevyhnutnosť. Bolo rečí a diskusie dosť alebo málo? To neviem presne posúdiť. Ale ako sledujem vývoj okolo novej organizácie súdnictva, tak sa mi zdá, že diskusií je dosť. Menej je však ochoty pochopiť, že niečo s ňou musíme urobiť, bez ohľadu na mnohé subjektívne postoje.

Tento rok sa s veľkou pravdepodobnosťou ocitne na súdoch viacero veľkých káuz a tlak niektorých politikov, časti verejnosti i médií sa sústredí na sudcov. Unesie podľa vás naše súdnictvo v jeho aktuálnom nastavení tento nápor?

Posledné dva roky ukazujú, že trestné súdnictvo je u nás v podstatnej miere mimoriadne zdatné. Odborne, profesionálne a morálne. Mohol by som uviesť množstvo vecí, ktoré dokazujú moje presvedčenie. Z prípravných konaní rovnako, ako aj pri vynášaní rozsudkov. A sudcovia si už pomaly, avšak isto, zvykli aj na mediálny a verejný tlak. Vnímajú ho skôr ako legitímny prostriedok verejnej kontroly súdnictva ako takého než ako útoky voči jeho rozhodnutiam. Hoci aj tie sa objavujú, ba dakedy je v nich aj zrnko pravdy. Ale to nemožno považovať za pravidlo, iba za výnimku, ktorú registrujeme nielen pri výkone spravodlivosti.