Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
22. máj 2021

Blízky východ

Hamastan verzus Izrael

Niekedy prostý obrázok, karikatúra dokáže presne vystihnúť celý príbeh.

Hamastan verzus Izrael

Horiaci ropný zásobník v izraelskom meste Aškelon po zásahu rakiet z Gazy. Foto: TASR/AP

Súčasný konflikt medzi diktatúrou teroristického hnutia Hamas v pásme Gazy (ďalej Hamastan) a Izraelom tá karikatúra zobrazila takto: na ľavej strane obrázka stojí arabská moslimská žena s dieťaťom a za ňou sa skrýva bojovník Hamasu, ktorý cez jej rameno strieľa na pravú stranu obrázka. Tam stojí izraelský vojak, ktorý mieri na toho bojovníka – a teda aj na tú palestínsku ženu s dieťaťom, za ktorej chrbtom sa ten bojovník skrýva – a za tým izraelským vojakom sa krčí k zemi izraelská židovská matka s dieťaťom, ktorú tak ten izraelský vojak vlastným telom chráni.

To vyjadruje všetko. Hamas strieľa rakety na Izrael, aby zabil čo najviac izraelských nielen vojakov, ale aj civilistov. Keď zabije izraelských civilistov, považuje to za veľké víťazstvo pre Alaha. Zámerne však umiesťuje odpaľovacie rampy rakiet do husto osídlených štvrtí, priamo do obytných domov, aby keď sa Izraelčania snažia legitímne tie rampy ako vojnové ciele zničiť, zabili aj palestínskych civilistov. Medzinárodné televízie si potom natočia videá plačúcich arabských matiek – a to je potom veľké propagandistické víťazstvo pre Hamas, pretože celý svet vidí, aký je Izrael voči bezbranným Palestíncom brutálny a „zlý“.

Pritom izraelské obranné sily zhadzujú do ulíc Gazy letáky s informáciami typu „... opusťte tú a tú budovu, bude zničená.“ Dokonca telefonujú do domácností v danom dome, aby svoje byty opustili, budova bude zničená, sú tam zbrane či komunikačný uzol Hamasu. Len aby boli straty na palestínskych životoch civilistov čo najmenšie....

Prečo však potom tá nenávisť voči Izraelu?

Dôvodov je viac. Ale predovšetkým je nutné hneď spomenúť, že tá nenávisť je silnejšia v Európe západnej než v Európe strednej a východnej. Tá oveľa viac sympatizuje s Izraelom. Tri stredoeurópske krajiny vyvesili na znamenie solidarity s Izraelom na vládnych budovách izraelské zástavy: Česko, Rakúsko a Slovinsko. Viktor Orbán je osobným priateľom Bibi Netanjahua a Maďarsko je v súčasnosti najviac pro-izraelskou krajinou v EÚ; prekonalo v tom dokonca i Česko, tradične najviac pro-izraelské.

Dôvody proti-izraelskej nenávisti a hystérie v krajinách na západe EÚ sú tieto dva: početné arabské i moslimské komunity a západná „progresívna“ ľavica.

Občanov arabského pôvodu či moslimského vyznania je na západe EÚ veľa, tých židovského pôvodu a vyznania málo. Tí prví sú početný volebný blok a politici im ustupujú. Nemajú odvahu im povedať, že vy prichádzate k nám ako imigranti preto, lebo režimy vo vašich krajinách sú nefunkčné, nezaistia vám bezpečnosť, slobodu ani prosperitu. Naopak, Izrael má funkčný a veľmi úspešný režim: svojim občanom bezpečnosť, slobodu i prosperitu zaistiť dokáže. A vy obviňujete Izrael? Zameťte si pred vlastným prahom.

Západná ľavica nenávidí Izrael preto, lebo nenávidí Západ. Izrael vníma ako relikt západného kolonializmu a ten vníma ako čisté zlo (ako väčšina fenoménov mal kolonializmus zlé – útlak, diskriminácia – i dobré – školstvo, zdravotníctvo, vláda práva – stránky, ale tie dobré ľavica nevidí). A ako Francúzi opustili Alžírsko a Briti Egypt či Indiu, i Židia by sa podľa nich mali nechať v Izraeli prehlasovať arabskou väčšinou (t. j. udeliť občianstvo všetkým Palestíncom v Gaze i na Západnom brehu) – a tým by Izrael zanikol, Židia by sa stali menšinou vo väčšinovo arabskom štáte. A Boh im pomáhaj, pretože potom už im nepomôže nikto.

Izrael je však „tvrdohlavý“, nechce ísť na porážku dobrovoľne, bráni sa, a to úspešne, a to západnú progresívnu ľavicu štve, pretože podľa nej by západné krajiny ľudí tretieho sveta nemali vojensky porážať, ale mali by sa im len a stále ospravedlňovať. To Izrael odmieta a hrdo trvá na svojej existencii ako židovského demokratického národného štátu, čo ľavicu opäť štve, pretože podľa nej nemá byť židovským národným štátom, ale štátom zmiešaným, arabsko-židovským s arabskou väčšinou. Preto, naopak, Orbán tak veľmi obdivuje Izrael a Netanjahua za to, že tak odhodlane trvá na svojom národnom štáte a jeho zachovaní.

Na strane ľavice je to antisemitizmus, ktorý sa vydáva za antisionizmus. Antisemitizmus už dnes takmer vôbec nie je záležitosťou pravice (kresťanskej či sekulárnej), ale je záležitosťou arabských moslimských imigrantských komunít a intelektuálnej progresívnej „antisionistickej“ ľavice.

Inzercia

Preto tá nenávisť voči Izraelu. A preto jej absencia v postkomunistickej strednej a východnej Európe. „Izrael, bojuješ proti moslimským teroristom? Len tak ďalej a veľa úspechov, bojuješ totiž aj za nás...“

Proti Izraelu sa najčastejšie používajú dve námietky: je to vraj štát apartheidu a vraj okupuje palestínske územia.

Rozlišujme Palestíncov na Západnom brehu (historická Judea a Samaria), ktorí nemajú a ani nikdy nemali izraelské občianstvo; a arabských obyvateľov štátu Izrael žijúcich na území štátu Izrael v hraniciach z rokov 1948/49 – 1967. Tí izraelské občianstvo majú a tvoria približne 20 percent občanov Izraela. Izraelskí Arabi majú vlastné politické strany a politické práva, poslancov v parlamente Kneset aj niekoľko sudcov na Ústavnom súde.

Prvýkrát v dejinách štátu sa teraz, po posledných voľbách, ale pred konfliktom s Hamastanom vážne zvažovalo, že umiernená arabská strana by sa stala členkou izraelskej vládnej koalície. 20 percent lekárov vyštudovaných na izraelských univerzitách sú Arabi. Päťdesiat percent zamestnancov a zamestnankýň v izraelských lekárňach sú Arabi a Arabky, izraelskí občania. Nemusia slúžiť v izraelskej armáde, ale ak chcú, môžu. A jeden segment arabskej populácie Izraela, Drúzi, sú voči štátu extrémne lojálni. Jeden generál izraelskej armády, veľa dôstojníkov, pár veľvyslancov a mnoho diplomatov Izraela sú Drúzi.

Takže „apartheid“.

Palestínci na Západnom brehu nie sú občania a áno, ich postavenie nie je rovnoprávne. V roku 1948 mali vzniknúť Izrael a Palestína. Palestína a arabské krajiny však Izrael neuznali a napadli (armády piatich arabských štátov!). Izrael v boji za prežitie vyhral. Časť územia zamýšľanej Palestíny obsadil Izrael, časť Egypt (pásmo Gazy), časť Jordánsko (Západný breh). Štát Palestína nikdy nevznikol. V roku 1967 tri arabské krajiny Izrael opäť napadli. Izrael opäť vyhral – obsadil Gazu i celý Sinajský polostrov až po Suezský kanál, Golanské výšiny a Západný breh.

Egypt sa s Izraelom uzmieril v 70. rokoch, uznal jeho právo na existenciu, preto mu Izrael vrátil celý Sinaj. Sýria sa s Izraelom nikdy nezmierila, preto Izrael Golany anektoval. Legálne postavenie Západného brehu je otvorené. Môže aj nemusí tam vzniknúť palestínsky štát. Na časti územia je palestínska autonómia, tzv. Palestínska autorita. Na časti sú izraelské osady. Chcú sa Palestínci konečne s Izraelom dohodnúť? Nechcú. Tento stav im vyhovuje: sú zapojení do prosperujúcej izraelskej ekonomiky, Izrael ich chráni pred islamistami a medzinárodné spoločenstvo im posiela peniaze ako tým „úbožiakom“, ktorí vraj trpia... Áno, aj vy, slovenskí daňoví poplatníci, im cez EÚ posielate svoje peniaze, a mnohí to ani neviete...

Ale nezabudnime, že jeden palestínsky štát už vznikol. Je to Gaza. Z nej sa Izrael kompletne stiahol v roku 2005. Výsledok? Moci sa chopilo teroristické hnutie Hamas. Chce niekto toto zopakovať aj na Západnom brehu? Mnohí áno. Ale Izrael nie. Nie je blázon. Chce žiť a prežiť ako slobodná, bezpečná a prosperujúca krajina. A mnohí z nás mu želáme to najlepšie, nech sa mu darí a svojich nepriateľov vždy porazí.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame