Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
15. máj 2021

Brooksova Druhá hora

Odmietnutie prehnaného individualizmu a objavenie kresťanstva

David Brooks sa ocitol v kríze – a výsledkom bola nielen nová kniha, ale aj radikálna zmena v osobnom a duchovnom živote.

Odmietnutie prehnaného individualizmu a objavenie kresťanstva

David Brooks (v strede). FOTO - Flickr/Davidson College

David Brooks (ročník 1961) je komentátor The New York Times, ktorý sa však nezaraďuje do tradičnej línie tohto média. Za svojho formujúceho učiteľa považuje významného konzervatívneho mysliteľa Williama F. Buckleyho Jr.

Brooks okrem toho, že píše do novín a učí na univerzite, je aj vplyvný verejný intelektuál. Jeho stopa v americkom svete médií, politiky, literatúry či univerzít je výrazná. Od vydania svojej prvej knihy v roku 2001 je už intelektuálna celebrita a zároveň aj autorom kníh, ktoré sa stali bestsellermi.

Jeho knižky sú totiž umnou skladačkou vedeckého poznania, osobných skúseností, dobrých postrehov, praktických životných návodov, no nechýba tomu ani vedecký základ, hlbšie premyslený intelektuálny i morálny koncept.

Brooksove knihy sú preložené aj do češtiny a v kníhkupectvách sú vypredané. To znamená, že Brooks dokáže osloviť aj ľudí, ktorí nežijú iba v americkej realite. 

Veľký úspech zažil už s prvou knihou Bobos. Opísal v nej pozoruhodný fenomén „bohémskej buržoázie“, ktorá vznikla najprv vo vrstvách americkej vyššej triedy, a to syntézou amerického kultúrneho a hospodárskeho mainstreamu 70. rokov a revolty proti establishmentu generácie 60. rokov.

V roku 2012 vydal knihu o skrytých zdrojoch lásky, charakteru a úspechu The Social Animal, po česky vyšla s názvom Spoločenské zvíře. Čitateľom ponúkol najnovšie vedecké neurovedecké poznatky a výskumy šikovne a jednoducho podané v životnom príbehu dvoch ľudí. Na nich ukázal, aká dôležitá je ľudská komunikácia, vzťahy a sociálne prostredie. Lebo človek je prosto spoločenský tvor.

V čase, keď sa v USA dostal k moci Donald Trump, vyšla ďalšia dôležitá Brooksova kniha Cesta k charakteru (na Postoji sme o nej nedávno písali).

Po tom, čo táto kniha v roku 2015 vyšla a potvrdila Brooksovo renomé, si však Brooks nezačal užívať slávy a radosti života. Naopak, prišla hlboká ľudská kríza. Poznačila aj súkromný život Davida Brooksa.

Päťdesiatnik Brooks o tom píše veľmi úprimne. Narodil sa v americkej židovskej rodine, bol však ateistom, ktorý si cenil tradície. Jeho prvá manželka sa postupne stala vášnivou vyznavačkou židovskej viery, rešpektoval to a viedli kóšer domácnosť, Brooksov syn dokonca slúžil v izraelskej armáde.

Lenže toto manželstvo prestalo fungovať a Brooks sa zaľúbil do mladej kresťanky. Zvláštna situácia.

Zažil bolestný rozvod, osamelosť, depresie, smútok – a napokon prišla prekvapivá pointa. Päťdesiatnik so židovskými koreňmi si zobral oveľa mladšiu kresťanku, svoju bývalú spolupracovníčku.

Zblížila ich práca na Brooksovej knihe Cesta k charakteru, kde ho mladá rešeršistka Ann Synder upozornila, že nie všetko je vždy v našich rukách. A nemožno vždy úspech ľudí pripisovať iba ich osobnému snaženiu, vôli, úsiliu. Evidentné to bolo napríklad pri portréte Doris Dayovej, žene veľkej duchovnej hĺbky a viery. Ale v tej knihe je aj svätý Augustín, ktorý Brooksa čoraz viac fascinoval.

Spolupráca na knihe sa napokon skončila svadbou. Bulvárne médiá si na židovskom konzervatívcovi Brooksovi zgustli. Ale nešlo iba o to. Ani mnohí jeho priatelia či kolegovia nechápali, čo sa s ním udialo. Mnohí ním začali pohŕdať. Jeho židovskí priatelia zase ostali v rozpakoch.

Možno aj preto sa Brooks rozhodol napísať knihu, kde to všetko opíše a úprimne odhalí nielen svoju duchovnú a intelektuálnu cestu.

Prirodzene, Brooks svoje zložité obdobie a hľadanie novej cesty vnímal aj ako intelektuál. A modeloval si nový koncept, v ktorom dokonca popieral aj niektoré svoje predošlé názory a presvedčenia.

A keď si krízou prešiel a prežil radikálnu zmenu, dobre to všetko aj premyslel a dal do kontextu doby, v ktorej žijeme.

A potom napísal knihu Druhá hora.

„Táto kniha je o dvoch horách,“ píše Brooks. „Jej zámerom je naratívnou formou pomenovať kontrasty medzi dvoma morálnymi svetonázormi. Prvá hora predstavuje individualistický pohľad, ktorý dáva do centra pozornosti túžby vlastného ja. Druhá hora je obrazom niečoho, čo sa dá nazvať vzťahovým svetonázorom, čiže presvedčením, že v živote sú najdôležitejšie vzťahy, záväzky a túžby srdca a duše. Mojím hlavným odkazom je, že sme to s tým individualistickým svetonázorom prehnali. Tým, že sa v prvom rade vnímame ako autonómne osobnosti, sme prispeli k rozpadu komunít, k nárastu tribalizmu a posilneniu rozdielností, k uctievaniu individuálneho postavenia človeka a jeho sebestačnosti a prekryli sme všetko to krásne, čo sa nachádza v každom ľudskom srdci a duši.“

Brooks na konci knihy ponúka dokonca aj čosi, čo nazval Vzťahový manifest

No knihou sa prepletá aj jeho osobný príbeh. Na sebe samom ukazuje, ako sa mnohí ľudia vyštverali úspešne na prvú horu, vďaka svojmu nasadeniu, úsiliu, talentu zažili úspech, a potom padli dolu. Ocitli sa v údolí. A čakal ich ďalší výstup, na druhú horu, kde už dominujú iné hodnoty. Komunita, vzťahy, vnútorný svet, viera.

Kniha Druhá hora je už preložená do slovenčiny a v najbližšie dni by sa mala objaviť v kníhkupectvách.

V spolupráci s vydavateľstvom Porta libri prinášame úryvok z novej Brooksovej knihy.

Brooksovo vystúpenie v Miller Center Forum, apríl 2011.

Človek na pomedzí dvoch svetov

Raz mi môj priateľ Mako Fujimori povedal, že žijem život „hraničného stalkera“, neustále kdesi na pomedzí dvoch rôznych svetov. Pokiaľ ide o politiku, nie som jednoznačne naľavo ani jednoznačne napravo. Z hľadiska profesie nie som ani vyhranený akademik, ani vyhranený novinár. A čo sa týka povahy, nepatrím jednoznačne k prozaikom ani k romantikom.

Niekto by mal so mnou zatriasť a zarevať mi do tváre: Tak sa už konečne rozhodni! Občas sa pýtam, či táto nejednoznačnosť' pochádza z detstva stráveného na križovatke medzi dvoma významnými morálnymi svetmi. Uznávam, že z teoretického hľadiska sa v judaizme aj v kresťanstve nachádzajú prvky majestátnosti aj pokory, okázalej slávy aj svätej posluš­nosti.

Ja som však nevyrástol s teologickou učebnicou v ruke, mňa vychova­la americká verzia judaizmu a kresťanstva druhej polovice 20. storočia. Stal sa zo mňa buď ten najkresťanskejší žid alebo ten najžidovskejší kresťan na zemi a tento schizofrenický stav som dokázal zniesť iba vďaka tomu, že som existenciu Boha jednoznačne zamietol, čím sa celá záležitosť dostávala do čisto teoretickej roviny.

Nechcem vás zaťažovať opisom môjho dlhoročného ateistického obdobia. Vraví sa, že náboženstvo je ópiom ľudových más, no mne pripadal život ateistu prekvapivo bezproblémový. Prirodzene, nejaké náboženstvo bolo vždy nablízku. Takmer všetci moji priatelia sú Židia.

Bolo to ironické – hovorili sme tým istým jazykom a smiali sa na tých istých vtipoch. No mňa čímsi neodolateľným lákali kresťania – knihy Reinholda Niebuhra, maľby Fra Angelica, múdrosť môjho mentora Williama F. Buckleyho, tá scéna na konci seriálu Brideshead Revisited, keď patriarcha rodiny na smrteľnej poste­li prijíma Krista a vesmír sa v tej chvíli rozpadá napoly.

Môj postoj ku kóšer pravidlám osciloval medzi tvrdým odporom a hlbokou úctou. Zdieľať

Na vysokej škole som spoznal jednu silnú a inteligentnú ženu, s ktorou som sa neskôr aj oženil. Zosobášili nás v unitariánskom kostole, no o pár rokov neskôr ona konvertovala na judaizmus, našla si prácu v synagóge a roz­hodla sa, že povedie našu domácnosť podľa kóšer pravidiel a pošle naše deti do židovských škôl.

Ja som sa v tej fáze života od judaizmu vzďaľoval, no toto ma priviedlo naspäť. Začali sme viesť život v duchu chasidských tradícií – dodržiavali sme kóšer pravidlá a plno iných zvláštnych zákazov, viedli sme bo­hatý komunitný život a náš kalendár sa prispôsoboval židovským sviatkom.

Oddanosť mojej manželky bola hlboká a obdivuhodná a každým rokom rástla. O týchto veciach dnes už spolu veľmi nehovoríme, no ak príde na to reč, vždy prejaví veľkú múdrosť a sčítanosť. Jej život sa zmenil na štúdium Tóry a službu judaizmu, priateľom a komunite.

Môj postoj ku kóšer pravidlám osciloval medzi tvrdým odporom a hlbokou úctou. Odmietal som praktiky, ktoré z človeka robili pedantného farizeja bez štipky zmyslu pre humor. Vysoko si však vážim skutočnosť, že judaizmus má rituál pre každú možnú príležitosť. Je založený na viere, že zmena správania je predpokladom a príčinou vnútornej zmeny (čo napokon potvrdzuje aj psychologický výskum).

Inzercia

„Človek dodržujúci všetky ustanovenia židovského práva,“ píše Joseph Soloveitchik, „pristupuje k realite s Tórou v rukách. Vo svete sa orientuje podľa daných pravidiel a nemenných princípov. Na ceste životom sa riadi hrubou knihou nariadení a zákonov. Keď sa zahľadí na horizont a uvidí vychádzať či zapadať slnko, vie, že každú podobnú udalosť musí sprevádzať nejaký predpísaný úkon, ranná modlitba Šéma, nasadzovanie remienkov tfilin a mnoho ďalších. Keď nastane jar, spomenie si, na čo všetko sa dá voda použiť: ponorenie, vykúpenie z hriechu, uhasenie smädu. Pre každú príležitosť má po ruke požehnanie aj vhodnú modlitbu.“

Tieto rituály a požehnania ukotvujú pozemský život. Judaizmus, po­kračuje Soloveitchik, je „veľmi rukolapné náboženstvo, náboženstvo života prežívaného všetkými zmyslami, v ktorom má svoje miesto zrak, čuch aj hmat, náboženstvo, ktoré človek z mäsa a kostí dokáže precítiť všetkými zmyslami, bunkami a orgánmi, celou svojou bytosťou.“

Spomínané prikázania zároveň človeka obracajú k akémusi vyššiemu ideálu. Predkladajú obraz dokonalosti a popisujú vzťah medzi konkrétnou realitou človeka a božskou realitou. „Transcendentnosť je zosobnená v ľudskom konaní,“ píše ďalej Soloveitchik, „v skutkoch formovaných zákonným fyzickým poriadkom, ktorého súčasťou je človek.“

Pre Žida je dôležité dodržiavať všetkých 613 prikázaní, ktorými sa riadi ži­vot na tejto zemi. Zdieľať

Židia svoju vieru neprežívajú primárne v tichu samoty. Ona či on ju prežívajú predovšetkým uprostred komunity, ktorú zdieľajú s ostatnými. Epicentrom židovského života nie je synagóga.

Je ním stôl prestretý na sa­bat. Som presvedčený, že väčšina iných bohoslužieb má duchovnejšiu po­vahu ako obrady v synagóge, no sabatová večera dokáže byť duchovnejším zážitkom ako akýkoľvek cirkevný obrad.

Žid nevzhliada k nejakej večnej a očistenej forme existencie za hranicou smrti. „Hodina strávená s Tórou a naplnená dobrými skutkami je cennejšia ako celý život na tom druhom svete,“ vyhlásil staroveký učenec.

Judaizmus predstavuje tento svet ako javisko, na ktorom je možné dosiahnuť svätosť. Pre Žida je dôležité dodržiavať všetkých 613 prikázaní, ktorými sa riadi ži­vot na tejto zemi. Iba máloktoré z nich súvisia s vierou a menej ako päť percent z nich sa týka vecí, ktoré by mal človek nahlas hovoriť, ako napríklad modlitby či sľuby.

Ako upozorňuje americký filozof Abraham Kaplan, šesťdesiat percent týchto prikázaní súvisí s fyzickými rituálmi, zapaľovaním sviečok, rituálnym kúpeľom, špecifickým používaním palmových ratolestí – jednoducho, hovoria čo a ako treba robiť.

Kaplan ďalej tvrdí, že tieto rituály a dobré skutky predstavujú istú for­mu jazyka a tým, že ich konáme, napĺňame literu zákonov gramatiky a syn­tax reči, ktorá je príliš hlboká na to, aby siahala po slovách. Po istom čase ich človek viac nevníma ako činnosť predpísanú akousi knihou, ale pri ich vykonávaní nadobudne pocit, že vychádzajú priamo z jeho vnútra.

Judaizmus si žiada činorodú kreativitu. „Svätosť je tvorená človekom z mäsa a kostí,“ píše Soloveitchik. Mnoho Židov pociťuje isté zábrany, keď sa majú zamýšľať nad posmrtným životom. Hlavným problémom toho druhého sveta je, že už teraz je dokonalý, a tým pádom ho netreba budovať či naprávať. Môže byť teda naozaj taký skvelý?

Z času na čas mi do života vstupovalo aj kresťanstvo. Napríklad na akomsi večierku v roku 2004 ktosi spomenul mne neznáme meno Johna Stotta. Keď som sa neskôr naňho pýtal priateľa Michaela Cromartieho, povedal mi, že ak by mali evanjelikálne cirkvi svojho pápeža, bol by ním Stott. Bol nepochybne najvplyvnejším aktívnym evanjelikálnym kazateľom svojej doby. Trochu som sa v tom povŕtal a zistil som, že s výnimkou roku 1965 sa jeho meno nikdy neobjavilo v novinách The New York Times. A tak sa zrodil nápad napísať tam o ňom článok s názvom Kto je John Stott?

Ja som si myslel, že sa na tom obede zase porozprávame o ňom, ale jeho som zaujímal len ja. Zdieľať

Ak žijete v sekulárnom prostredí, vaše prvé stretnutie s nadšeným a inteligentným kresťanom môže pôsobiť šokujúco. Sme skôr zvyknutí na niekoho s výzorom Franklina Grahama či Pata Robertsona, no človeka vie vyviesť z miery, ak zrazu narazí na niekoho, komu by sa v podstate celkom rád sám podobal. Stottov hlas, napísal som, „znie priateľsky, zdvorilo a prirodzene. Počuť v ňom pokoru aj sebakritickosť, no zároveň sebaistotu, radosť a optimizmus.

Stottovým poslaním je preniknúť cez všetky panciere a sprostredkovať veľmi osobný kontakt s Ježišom. Vraví, že hlavným odkazom Písma nie je Ježišovo učenie, ale on sám – bohočlovek. Snaží sa ľuďom priblížiť veľmi špecifickú realitu Ježišovho života a obety, ktorú priniesol.“ Je to celé o osvojení Kristovej mysle.

Stott pre mňa predstavoval človeka, ktorý si bol stopercentne istý svojou vierou, no zároveň ho priťahovali jej paradoxy. Ježiš učí o pokore, tak prečo neprestáva hovoriť hlavne o sebe? Čo znamená získať silu slabosťou, alebo slobodu poslušnosťou? V Stottovi som našiel kresťana, ktorý necítil potrebu obhajovať svoje presvedčenia a bol zástancom veľmi priamočiarej podoby kresťanstva. „Pri každom pohľade na kríž nám Kristus akoby vraví: Som tu pre vás.“ napísal Stott. „To vaše hriechy nesiem na svojich pleciach, trpím pre vaše prekliatie, splácam váš dlh, zomieram vašou smrťou? Nič na tomto svete či v celom vesmíre nám realitu neukáže jasnejšie ako ten kríž. Naše predstavy o sebe sú všetky pokrivené naším vlastným farizejstvom, až kým sa neocitneme na mieste zvanom Kalvária. Až tam, na mieste, kde je do zeme vrazený kríž, nájdeme svoje pravdivé zrkadlo.“

Počas jednej mojej návštevy Washingtonu ma Stott pozval na obed. Oveľa neskôr, keď už bol Stott po smrti, som sa dozvedel, že príprave na naše stretnutie venoval mnoho premýšľania, modlitieb a rozhovorov s inými ľuďmi.

Svojim priateľom sa priznal, že v spôsobe, akým som napísal ten článok, cítil isté chvenie, isté náznaky viery. Počas toho obeda sme sa chvíľu nezáväzne bavili, no potom ma podrobil priamemu a náročnému výsluchu: V čo verím? Kde sa nachádzam na svojej ceste viery? Aký mám názor na evanjeliá? Čo si myslím o judaizme? Povedal mi, že vníma, že sa vo mne niečo odohráva, nejaký pohyb smerom k Bohu. Ja som si myslel, že sa na tom obede zase porozprávame o ňom, ale jeho som zaujímal len ja.

Bol som v pomykove. Ak mi už vtedy nejak nebo tieklo do topánok, buď som to sám necítil alebo to bola realita, pred ktorou som si zatváral oči. Podvedome som však musel tušiť, že to môj život napokon postaví na hlavu. Ja som však v tom momente zabuchol dvere a pozhasínal svetlá.

Nemusí byť vo vás ani štipka viery, no vidieť človeka konať ako Ježiš je silný zážitok. Zdieľať

Napriek tomu sa začali objavovať aj iné praskliny, najskôr len z času na čas, no neskôr nepretržite. Prežíval som transcendentné zážitky sprostredkované neskutočnou krásou. V katedrále vo francúzskom Chartres som zakaždým v absolútnom vytržení, pôsobí na mňa ako priesečník medzi na­ším a akýmsi druhým neviditeľným svetom.

Napísal som knihu portrétov úžasných osobností (Cesta k charakteru – pozn. red.). Asi dve tretiny z nich sú ľudia zo sekulárneho prostredia, no nájdete tam aj Dorothy Dayovú, ženu mimoriadnej emocionálne a duchovnej hĺbky. Dayová v sebe objavila vieru v momente, keď sa stala matkou – premohol ju taký silný pocit radosti, že si potrebovala nájsť ob­jekt zbožňovania, vďačnosti a chvály. Svoj život teda zasvätila viere, slúžila chudobným a žila pod jednou strechou s trpiacimi.

Keď sa jej život chýlil ku koncu, Robert Coles sa Dorothy spýtal, či ne­plánuje napísať pamäte. Písala skvele a často, a tak tá otázka bola na mieste. Odpovedala, že ju to samu raz napadlo, a vtedy vytiahla papier a pero a napísala „Spomienky na život“. A potom, „som tam zostala sedieť a premýšľala o našom Pánovi a jeho návšteve na zemi pred mnohými storočiami a povedala som si, aké mám ohromné šťastie, že Ho vo svojich myšlienkach nosím už tak dlho.“ A potreba čokoľvek ďalšie písať bola nenávratne preč.

Aký je to asi pocit dosiahnuť takú hladinu pokoja a vyrovnanosti? Ďalšou postavou z mojej knihy je svätý Augustín, človek brilantnej mys­le. Okolnosti Augustínovho obrátenia sú známe, jeho modlitby už o niečo menej. Na mňa však urobili hlboký dojem. Moja najmilšia modlitba nesie názov „Čo milujem, keď milujem svojho Boha?“

Nie je to telesná krása ani dočasná sláva, ani žiara svetla taká drahá oku pozemšťana, ani sladké melódie piesní od výmyslu sveta, ani jemná vôňa kvetov, vzácnych olejov či parfumov, ani manna či med, ani údy milujúce objatie človeka; nie sú to ony, ktoré milujem, keď milujem svojho Boha. Je tu však svetlo, ktoré milujem, a jedlo či objatie, ktoré prichádza, keď milujem Boha – záblesk, hlas, vôňa, jedlo, objatie bytosti vo mne, kde na moju dušu žiari svetlo, čo pre­sahuje vesmír, kde sú zvuky, ktoré nepohltí čas, kde je vôňa, ktorú neroznesie vánok, kde je chuť na jedlo, ktorú neuhasí žiadna hosti­na, kde je puto spojenia, ktoré nerozdelí žiadna rozpínavosť. A to je to, čo milujem, keď milujem svojho Boha.

Pri čítaní o živote Dayovej a Augustína ma napĺňali pocity, ktoré o čosi neskôr napĺňali milióny ľudí pri pohľade na pápeža Františka. Nemusí byť vo vás ani štipka viery, no vidieť človeka konať ako Ježiš je silný zážitok. Moje srdce aj duša boli stále v kŕči, no našli sa chvíle, keď to zovretie povo­lilo pri stretnutí s morálnou krásou.

Dá sa povedať, že v tých časoch som bol viere priateľsky naklonený, no sám som žiadnu nemal. Patril som k tým, ktorí sa k náboženstvu nominálne hlásili a uznávali jeho kladný vplyv na životy iných ľudí, no to zo mňa nerobi­lo veriaceho človeka. Bral som ho maximálne ako užitočnú zbierku pravidiel osobnostného rozvoja.

Prvých šesť mesiacov po tom, ako som začal písať svoj stĺpček pre The New York Times, bolo tých najťažších v mojej profesionálnej kariére. Nikdy predtým som nebol terčom hromadnej nenávisti. Ako červená niť sa predmetmi správ v mojej emailovej schránke tiahol odkaz Paul Krugman je skvelý. Ty stojíš za prd.

Moji kritici mierili svoje šípy zdrvujúcich komentárov mimoriadne presne a triafali miesta, ktoré boli zdrojom mojej najväčšej neistoty, pocitu menejcennosti a tápania. Vtedy som si uvedomil, že je možné zaujať len jediný postoj – milovať svojich nepriateľov. Brať ich ako ľudí, ktorí mi svojím zvláštnym spôsobom robia službu. Všetky ostatné stratégie – nenávisť či strach – by sa rovnali emocionálnej samovražde.

Potom prišli udalosti leta 2013 a všetko to trápenie, ktoré s nimi súviselo. Moje manželstvo sa rozpadlo. Cítil som sa osamelý, ponížený a stratený. Mal som neustály pocit stiahnutého žalúdka a pálenia vo vnútornostiach. Svet som vnímal cez akési špinavé krivé zrkadlo, cez prizmu svojej vlastnej bolesti a poníženia.

Keď na človeka príde trápenie, má tendenciu zovrieť kormidlo pevnejšie v rukách a pokúsiť sa svoj život presmerovať – no niekedy je protiprúd silnej­ší a on to vzdá, púšťa kormidlo z rúk.

Potom sa začnú diať zvláštne veci.

 

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame