Michal Krčméry je otcom na rodičovskej dovolenke. Prerušil prácu v Americkej obchodnej komore aj vedenie projektu Gól za život a na niekoľko mesiacov opustil aj Slovensko. S manželkou, tromi deťmi a batohmi sa vydali na dobrodružné zámorské putovanie.

Hovorili sme spolu o tom, ako vyzerá rozhodnutie pre manželstvo z lásky aj z rozumu, prečo im nevadí tráviť s malými deťmi hodiny v lietadle, kto vezme stopom päťčlennú rodinu, ako vyzerá pánska jazda so štvorročným synom na odľahlom ostrove aj čo sa môžu deti naučiť v cestovateľskej škole života.

Ženili ste sa ako dvadsaťštyriročný. Po štyroch rokoch randenia. Nezdalo sa vám, že sa zaviažete príliš skoro?

Nikdy som manželstvo nepovažoval za stratu slobody. Ale ako otvorenie cesty, ktorou pôjdeme spolu. Nemyslím, že so svadbou treba čakať, kým má človek skvelú prácu, auto a splatenú hypotéku. Zažili sme krízy, neistoty aj vzťah na diaľku, no zistili sme, že sme jeden pre druhého ten správny. 

Zvyknete hovoriť, že ste sa brali z lásky aj z rozumu. Čo bola tá rozumová časť?

Stará mama vravievala, že manželstvo je najtvrdšia rehoľa. Nemôže fungovať len na zaľúbení. Bolo pre nás dôležité, aby sme si zjednotili hodnoty, predstavy o deťoch, práci aj službe. A to nejaký čas trvá. Samozrejme, že sme boli zamilovaní, no bola tam aj rozumová príprava: diskusie a zlaďovanie sa. Brali sme sa s vedomím, že fungujúce manželstvo je zodpovednosť, obeta a úloha, na ktorej budeme obaja pracovať, nie je to len o intenzite vzájomnej lásky.

Neobávali ste sa, že sa veľmi rýchlo stanete aj rodičmi?

Toto „riziko“ sme prijali v manželskom sľube. A presne to sa nám stalo. Chcel som ísť ešte študovať do zahraničia, ale zistili sme, že čakáme dcérku. No toľko mojich plánov už predtým nevyšlo! Hlásil som sa na štyri univerzity v zahraničí a nevzali ma. Neskôr ma prijali na jednu z najlepších svetových univerzít, ale nepodarilo sa mi zohnať dosť financií. Na prvý pohľad to vyzeralo ako neúspech, avšak stačilo mi pár týždňov a pochopil som, že Boh mi vlastne vybral lepšiu cestu.

Ako vyzeral váš prvý spoločný rok?

Zobrali sme sa hneď po skončení vysokej školy, bývali sme v malom podnájme a prvé tri mesiace ma živila manželka. Moje ego to prežilo. Keď sme zistili, že čakáme dcérku, miesto štúdia som si našiel prácu a začal som živiť rodinu. V podobných situáciách som si vždy hovoril, že mám dve možnosti: utápať sa v žiali alebo prestať sa na to pozerať cez svetský úspech. Rodina a deti sú veľké dobro.

S manželkou máte aj spoločnú víziu manželstva. Aká je?

Ak použijem kresťanskú terminológiu, tak chceme pomôcť jeden druhému k večnému životu a vychovať z našich detí dobrých ľudí, ktorí milujú Boha. Povedali sme si tiež, že túžime byť dobrým príkladom manželstva. Aj my občas zlyhávame a nezhodneme sa, no v čase, keď spoločnosť prežíva krízu manželstva a mnohí ho vnímajú ako niečo dočasné, chceme, aby náš vzťah mohol byť aj malou inšpiráciou.

Dieťa potrebuje režim, rituály aj istoty. Tie naše sú prenosné. Zdieľať

Nie je takýto ideál príťažou?

Keď si sadnete do lode, potrebujete vedieť, na ktorý ostrov chcete prísť. Aj nám sa občas stane, že sme jeden k druhému nevrlí a potom nás to mrzí. Alebo tri dni odkladáme, kým niečo začneme riešiť. Sme normálni manželia, len možno častejšie myslíme na to, o čo sa snažíme.

Ako študenti ste spolu pracovali v USA, rok ste pomáhali na Haiti a v Burundi, na svadobnú cestu ste šli do Afriky a práve ste sa vrátili z trojmesačnej cesty po tropických ostrovoch. Aké miesto má vo vašom manželstve cestovanie?

Je to nástroj, ako byť naozaj spolu. Aj my dvaja, aj s deťmi. Bez vyrušení, bez práce a technológií. Je to čas, keď sa maximálne venujeme sebe navzájom a nie je okolo nikto iný.

To môžete aj na Slovensku.

Doma si ťažšie nachádzame čas na seba. Venujem sa projektu Gól za život, manželka krízovej intervencii, okrem bežnej práce pracujeme na humanitárnych projektoch a pomáhame so snúbeneckými prípravami. Naše rozhovory sa niekedy scvrknú na to, čo bolo a čo treba vybaviť. Cesty nás k sebe približujú nanovo. Tu snívame a plánujeme a naše manželstvo aj rodičovstvo sa prebúdza. Veľa však putujeme aj po Slovensku. Chceme byť cestovateľmi, nie turistami.

Aký je v tom rozdiel?

Cestujeme stopom, s batohom a nízkorozpočtovo. Kopce, podmorský svet, ľudí a kultúry chceme poznať nielen z knižiek. A to sa snažíme odovzdať aj našim deťom.

Mnoho párov dobrodružne cestuje, kým neprídu deti. Vás deti nezastavili.

Aj my sme si mysleli, že s deťmi sa všetko skončí. No nemusí to tak byť. Prvá dcéra mala päť mesiacov, keď som ju vzal na služobnú cestu. V ôsmich mesiacoch sme s ňou boli na tri týždne v USA. Každé z našich detí bolo do prvého roka mimo Európy. Zistili sme, že spokojnosť detí nie je viazaná na miesto, ale na nás. Ľudia sa nás však občas pýtajú, či deťom nerobíme zle.

A nerobíte?

Nejde nám o to, aby sme sa my zabávali a ony trpeli. Rátali sme s tým, že sa budeme prispôsobovať deťom a aj to robíme. Dieťa potrebuje režim, rituály aj istoty. Tie naše sú prenosné.

Je cestovanie pre vás výchovný nástroj?

Nebol to pôvodný zámer, no časom sa to tak vyvinulo. Od narodenia na deti hovorím len po anglicky. Páči sa mi pojem „world schooling“. Naše deti ešte nechodia do školy, no školou im je svet. Videli, ako žijú ich rovesníci na druhej strane zemegule. Otvára im to nový rozmer. Sú oveľa samostatnejšie aj odvážnejšie.

Baví nás objavovať, čo nepotrebujeme alebo ako to nahradíme. Zdieľať

Náročné môže byť aj stráviť celý deň s dieťaťom doma, vy chodíte s troma deťmi cez pol sveta. Ako to vyzerá?

Kedysi bol pre mňa zaoceánsky let najlepší oddych. Teraz je to najťažších desať hodín: kým jedno dieťa spí, druhé lozí a tretie potrebuje jesť. No spoločné putovanie je výnimočný rodinný čas a spoločná vášeň: sme spokojní a nestresujeme sa. Objavujeme, že svet je viac ako naša komunitná škôlka a naša ulica.

Vyberáte si krajiny, ktoré deťom chcete ukázať?

Nemáme ročný plán, len filtre na lacné letenky. Keď vyskočí výhodná ponuka do zaujímavej aj bezpečnej krajiny a viem získať voľno v práci, tak ideme.

Výlety pre päťčlennú rodinu asi nie sú najlacnejšia záležitosť.

Aj s malým rozpočtom môžeme zájsť ďaleko. Je to otázka skromnosti. Radšej kupujeme oblečenie z druhej ruky, jazdíme na ojazdenom aute a postupne splácame trojizbový byt. No keď vieme odložiť pár eur, investujeme ich do cestovania. Nechodíme do hotelov a reštaurácií, vezmeme batohy a ideme napríklad do Arménska. Na poslednej ceste sme nejaký čas všetci piati bývali v prenajatej garsónke.

Ako zvládate „nepohodlie“? 

Je to o vnútornom nastavení, že pozitíva prevažujú komfort. Žiť tri mesiace s príručnou batožinou, do ktorej sa musí zmestiť aj detské jedlo a plienky, znamená, že pohodlie ide bokom. No čo je hlavný cieľ? Užiť si luxus? Nie, stráviť čas spolu a spoznať miestny život. Baví nás objavovať, čo nepotrebujeme alebo ako to nahradíme.

Riziká, ktoré na cestách hrozia, vás nemátajú?

Nedovolím synovi, aby škrabkal aligátora. Ale plávanie so žralokmi ho celkom bavilo. A musí sa naučiť krájať nožom a padať zo stromov. Naše mamy niekedy zalamujú rukami. No my si berieme to najlepšie z ich výchovy a pridávame niečo vlastné: chceme dať deťom viac slobody a dôvery už od mladšieho veku. 

Prerušili ste dobrú prácu a už piaty mesiac trávite na rodičovskej dovolenke. Čo ste zvažovali pri tomto rozhodnutí?

Posledné roky nám obom pribúdalo práce aj dobrovoľníctva. Po večeroch sme pracovali ja aj manželka. S príchodom tretieho dieťaťa som si uvedomil, ako deti rýchlo rastú. A že pre dobro rodiny aj seba samého by bolo dobré dať si pauzu. Dlho sme sa o tom rozprávali a modlili sa za to, nebolo to ľahké rozhodnutie.

Chceli ste na niekoľko mesiacov spomaliť?

Moju rodičovskú sme zobrali ako investíciu do rodiny, nešiel som na pol roka meditovať do Himalájí. A aby som tento vzácny čas nestrávil len upratovaním pivnice a vysedávaním na pive, bolo jasné, že pôjdeme aj na cesty. Našli sme miesta, kde sa dalo aj počas pandémie fungovať bezpečne a tri a pol mesiaca sme strávili pri mori.

Objavujeme, že svet je viac ako naša komunitná škôlka a naša ulica. Zdieľať

Ako vyzerá rodičovská s batohom?

Chce to prípravu, dobre nastavené očakávania a istý minimalizmus. Pri balení nemyslím ako „ja“, ale ako „my“. Spoločne si cestu aj batožinu plánujeme. A keď sa hračky nezmestia, dohodneme sa, že si ich urobíme tam. Na Veľkú noc sme si s deťmi vyrobili „Jeruzalem“ zo starej krabice. Miesto hračkárstva sa šlo do lesa. Gethsemanskú záhradu aj Golgotu si urobili z toho, čo našli v prírode, pri ceste a na pláži.

Deti majú šesť, štyri a rok. Čo sa s nimi dá robiť na malých ostrovoch v Tichomorí?

V príručnej batožine bolo miesto len na knihy a farbičky, takmer všetok čas sme strávili vonku – šnorchlovaním v mori, v parku či v lese. Deti našli na pláži dva staré surfy. Lozili sme po stromoch, hádzali sme si oriešky, kotúľali kokosy a učili sa spracovať ich do jedla. Zo šupiek sme si robili skrýše či lodičky. S dcérou sme mali pracovný zošit: len my dvaja sme spolu písali, kreslili, počúvali hudbu a riešili vzdelávacie predškolské veci. A so synom sme boli na „pánskych jazdách“.

So štvorročným chlapcom?

Vtedy mal ešte tri roky. Dvakrát sme odleteli na vzdialené ostrovy a bez mamy sme žili trošku dobrodružnejšie. (Úsmev.) Zdolávali sme kopce, chytali ryby a hľadali mŕtve živočíchy. Ráno sme vyrazili a večer prišli. Bolo nám dobre, technológie sme nevideli niekoľko dní. A stopovali sme.

Stopovali?

Áno, rozpočet bol limitovaný a auto sme mali len posledné dni. Postupne sa aj naša ročná dcéra postavila na okraj cesty, vystrčila prst a ďalší dvaja stopovali s ňou. Do piatich minút nám vždy niekto zastavil.

Kto vezme dvoch dospelých a tri deti?

Vždy sa našla dobrá duša. Väčšina ľudí len povedala: Poďte, potlačíme sa. Odviezli nás aj tam, kam nemali v pláne ísť alebo nám dali niečo pod zub. Ľudia boli neuveriteľne ochotní.

Nepýtali sa vás, či nie ste v hmotnej núdzi?

Máme tri blond deti, prvá otázka bola: Odkiaľ ste a čo tu robíte? Stopom sme chodili aj do obchodu, do kostola či na vyšetrenie k lekárovi.

Nebol to viac stres ako dobrodružstvo?

Je to vec nastavenia. Áno, nie je to ako sadnúť do auta a vrátiť sa za hodinu z obchodu s nákupom na celý týždeň. Ale sú to parádne zážitky.

Deti videli, že svet je plný dobrých ľudí. Niektorí sa vozia v limuzíne a niektorí v hrdzavom aute. Zdieľať

Napríklad?

Pani, ktorá nás odviezla do obchodu, sa pýta: A ako pôjdete naspäť? Stopom, hovorím jej. A ona na to: Tu máte moje číslo, prídem vás zobrať. Dve nedele po sebe nás pri ceste našla a do kostola zobrala tá istá pani s dcérou. Nasmiali sme sa. Alebo mi v meste klope na rameno pán a vraví mi: Viezli sme vás včera. Dnes vás zazrela dcéra a poslala ma spýtať sa, či niekam nepotrebujete zviezť.

Čo sa v tejto škole života naučili vaše deti?

Že je v poriadku byť odkázaní na druhých. Vložili sme veci do Božích rúk a ľudia nám preukázali toľko dobra a štedrosti! Deti videli, že svet je plný dobrých ľudí. Niektorí sa vozia v limuzíne a niektorí v hrdzavom aute. Keď sme si na konci prenajali auto, bolo mi ľúto, že som opäť tuctový vodič, ktorý sa sám presúva z bodu A do bodu B.

A čo ste na rodičovskej získali vy?

Obrovský rešpekt voči mamičkám, ktoré sú s deťmi neustále. Nazvať to dovolenka, to je blud. Je to makačka. Ale radostná.

Povedali ste si jasne, akým otcom chcete byť?

Nechcem byť víkendový otec. Za bežných okolností vie muž upadnúť do rutiny: po práci pomôžem manželke s večerou, okúpem deti a trochu sa s nimi pohrám. No to je málo! Nájsť si čas na rodinu bolo niekedy naozaj ťažké. Rozhodol som sa dať si pauzu od kariéry aj za cenu toho, že to bude v životopise vyzerať ako stratený polrok. Viem, že čas, ktorý deťom venujem, sa vráti stonásobne.

Zdá sa to ako taká otcovská rozprávka. Sú aj veci, s ktorými sa trápite?

Vedel by som si predstaviť mať aj viac času na seba. Tiež mávam dni, keď som nevrlý. Stanovili sme si, že jedna po zadku nikdy nie je riešenie. No po dvanástich hodinách s tromi deťmi v náročnejších podmienkach aj ja občas zvýšim hlas. A potom ma to mrzí.

Chcete vaším životom ukázať, že aj tradičné katolícke manželstvo sa dá žiť netradične? 

Skôr, že je dôležitejšie zažiť a dávať, ako mať. Po skúsenosti z Haiti a Burundi vieme, že sme veľmi veľa dostali. V Kolégiu Antona Neuwirtha, kde sme obaja študovali, sme často počuli, že od tých, ktorí veľa dostali, sa aj veľa očakáva. Máme zdravie, strechu nad hlavou, dobrú prácu. Uvedomujeme si, že cestovať aj „dobrovoľníčiť“ je luxus. Cítime požehnanie, vďačnosť a zodpovednosť dávať dobro ďalej.