Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
09. máj 2021

Demograf Bleha

Ako bude vyzerať Slovensko v roku 2060? Mám z toho primeranú úzkosť

Rozhovor s demografom Branislavom Blehom o starnutí populácie, Matovičovom pláne prorodinnej politiky a potrebnom mixe opatrení.

Ako bude vyzerať Slovensko v roku 2060? Mám z toho primeranú úzkosť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s demografom Branislavom Blehom o starnutí populácie, Matovičovom pláne prorodinnej politiky a potrebnom mixe opatrení.

Hovorí, že asi polovica žien, ktoré sa narodili koncom 70. rokov, nebude mať žiadne alebo iba jedno dieťa. Starnutie slovenskej populácie je podľa neho už nezvratné a treba sa pripraviť na to, že o pár desaťročí budú bežne pracovať aj ľudia okolo sedemdesiatky. Obraz budúcnosti však závisí aj od toho, či sa zvýši miera pôrodnosti k hodnotám, aké sú napríklad v dnešnom Francúzsku, alebo akú časť seniorského veku prežijú čoraz dlhšie žijúci Slováci v dobrom zdraví. 

Demograf Branislav Bleha sa venuje problematike populačného vývoja so zameraním na regionálne populačné prognózovanie, populačnú politiku a geografiu. Pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, ako prodekan pre rozvoj fakulty a informačné technológie a je tiež vedúcim oddelenia demografie a demogeografie.

Na základe demografických modelov patrí Slovensko medzi najrýchlejšie starnúce populácie Európy, čo bude platiť aj v prípade, keby sa odteraz začalo rodiť viac detí. Alebo sa na tej prognóze dá ešte niečo zmeniť?

Posun Husákových detí a generácií narodených v socializme do dôchodkového veku je nezvratný, to má najväčší vplyv na rýchlosť starnutia. S tým už neurobíme nič a v tom sa nemožno zmýliť. Jedine sa môžeme pomýliť v tom, že stredná dĺžka života nebude stúpať tak rýchlo, ako sa domnievame. Ak sa však stredná dĺžka života bude ešte predlžovať, tak o to väčšie dosahy starnutia populácie náš čakajú.

Je teda možné, že rast takzvaného veku dožitia by sa mohol čoskoro zastaviť?

Hoci raz sa zastaviť musí, na Slovensku sme od toho ešte ďaleko. Demografi zaoberajúci sa úmrtnosťou debatujú, kde sú naše stropy, či to bude 88, 90 alebo až 93 rokov. Samozrejme, s rozdielom medzi mužmi a ženami, kde je biologicky daný rozdiel dva až tri roky.

Skúsme si teda predstaviť, ako by malo vyzerať Slovensko podľa vašich modelov okolo roku 2050. Už od roku 2018 sme preťali pomyselnú hranicu, keď už máme prvýkrát v populácii viac seniorov vo veku 65+ ako detí do 15 rokov...

Budem hovoriť o roku 2060, kde siahajú naše modely. Index starnutia bude na hodnote 200 až 220.

Čo to znamená?

Že bude minimálne dvakrát toľko seniorov ako detí. Hoci niektorí ekonómovia to spochybňujú, predikcia starnutia má veľkú vierohodnosť, pritom náš potenciál zníženia úmrtnosti je stále veľký a za západom v tomto smere výrazne zaostávame. Ak by ďalej rástla stredná dĺžka života tak, ako predpokladáme, a zároveň by sa nám nepodarilo zvýšiť úhrnnú plodnosť z 1,55 povedzme na 1,7 či 1,8 dieťaťa na ženu, index starnutia by mohol byť až tri k jednej.

To je asi viac katastrofický scenár, čo je najlepší scenár?

Ak by sa nedarilo znižovať úmrtnosť a zároveň by sa podarilo „nakopnúť“ plodnosť na 1,9 dieťaťa na ženu, index starnutia by bol na hodnote 1,5. To je však nepravdepodobný scenár. Starnutie populácie je v akomkoľvek scenári nezvratné.

To znamená, že aj v tom najoptimistickejšom scenári by bol pomer seniorov k deťom jedenapolnásobný. Minulý rok sme vstúpili do obdobia pandémie, čo to s tým môže urobiť?

Zatiaľ vôbec nič, tých viac ako 10-tisíc obetí pandémie v starnutí populácie nehrá absolútne žiadnu rolu. Za týmto číslom vidím len obrovskú masu osudov a tragédií, z ktorých sa mnohé pri rozumnejšom i opatrnejšom postupe nemuseli vôbec stať.

Ešte ostaňme v našej budúcnosti, koľko rokov by sme sa mohli v roku 2060 priemerne dožívať?

Kým stredná dĺžka života je dnes u mužov 74 rokov, predpoklad zvýšenia je na 82 až 83 rokov a u žien, ktoré sa dnes dožívajú cez 80, by mohla byť 86 či 87 rokov. To je strop špičkových krajín v súčasnosti, ako Španielsko či Taliansko.

Ak je teda prudké starnutie nezvratné, kľúčové pre budúce fungovanie dôchodkového či zdravotníckeho systému zrejme bude, koľko ľudí vo veku 65+ bude vtedy zdravých a schopných ďalej pracovať.

Iste, otázka strednej dĺžky zdravého života je naozaj na mieste.

Vieme to predvídať?

Máme na to aj kvalitatívne prieskumy, tie však môžu byť sporné, keďže ľudia v nich len deklarujú, ako sa cítia. Napríklad slovenská populácia Rómov deklaruje, že je zdravá, a v niektorých prieskumoch by tak mohla dopadnúť lepšie ako iná časť populácie, hoci vieme, že to tak v realite nie je a Rómovia majú vyššiu úmrtnosť aj chorobnosť oproti iným.

Som si však istý, že slovenská populácia nebude mať rovnako dlhý život v zdraví ako Francúzi či Japonci, hoci ich budeme dobiehať, a v roku 2060 by sme mohli byť na ich dnešnej úrovni. Samozrejme, mohli by sme ich dobiehať oveľa rýchlejšie, než sa nám dnes zdá. To by sme však museli mať aj zdravotníctvo na úrovni týchto krajín.

Dnes sa tej témy politici boja ako čert kríža. Ale bude o 40 rokov úplne normálne, že 70-roční ľudia budú pracovať?

Myslím si, že v roku 2060 budú 70-roční ľudia schopní pracovať. Jednak budú musieť, lebo  pri zastropovaných dôchodkoch sa asi nevyhneme ich znižovaniu. Aj podľa mojich skúseností z Japonska, kde som prežil istý čas, tam v tomto veku ľudia ešte bežne pracujú. Samozrejme, napríklad zdravotne sú tam na tom o dosť lepšie ako my dnes, ale od tohto scenára nás delí ešte 40 rokov.

Takže o 40 rokov budeme fungovať ako Japonci dnes?

Povedal by som, že áno. Navyše, už teraz možno počítať s tým, že podiel duševných povolaní bude oveľa väčší.

Japonsko je vyspelá krajina, ktorá však zjavne aj pre vysoký podiel naďalej starnúcej populácie pôsobí ako stagnujúca. Hoci v poslednej dekáde sa vláda usilovala veľkými reformami dlhotrvajúcu stagnáciu prelomiť, nijako zvlášť sa to nedarí. Možno je to aj tým, že v každej spoločnosti to boli vždy mladí ľudia, ktorí sú oveľa viac ochotní riskovať a skúšať v podnikaní inovácie, ale týchto mladých je v Japonsku zrazu veľmi málo. Nie je to aj predobraz našej prestarnutej budúcnosti – stagnácia až úpadok spoločnosti?

Je to zaujímavá myšlienka. Je jasné, že keď váha 50-ročných a starších bude v populácii značne väčšia, zmení sa toho veľmi veľa, volebné spoty, trhové správanie aj potreby v spoločnosti. Ale čo všetko naozaj spôsobí nedostatok mladej krvi, to odhadnúť neviem, to je viac otázka pre sociológov než pre demografov.

Osobne vás nechytá úzkosť z roku 2060?

Primeraná úzkosť ma chytá. Ak ekonomika nefunguje tak, ako má, aj neistota párov je oveľa vyššia. Ukázalo sa to už v 90. rokoch vo Švédsku, kde majú pritom jednu z lepších rodinných politík. No keď prišla kríza, ženy pôrody odkladali, napriek tomu, že rodinná podpora bola dobrá.

Keďže máte z Japonska osobnú skúsenosť, cítiť tam už atmosféru, že deti sa budú mať horšie ako otcovia?

V krajine to začína byť cítiť, no silnejší je vplyv modernity, ktorá naráža okrem iného aj na rodové stereotypy. V Japonsku sa formuje veľká generácia žien, ktoré chcú ostať samy, o čom svedčí asi až 30-percentný podiel bezdetných žien, ktoré sa narodili v 70. rokoch minulého storočia. U nás sme v tomto smere len pri trinástich percentách, strop slovenskej bezdetnosti odhadujem na 20 percent, čo je podiel, ktorý majú dnes napríklad v Taliansku.

30-percentná bezdetnosť je hrozivo veľa. Prečo sa to v Japonsku udialo?

Vidím za tým silnú emancipáciu žien, keďže množstvo nezaplatenej domácej práce v Japonsku, stále silne patriarchálnej krajine, je aj dnes na ich pleciach. Dochádza tam k zrážke niektorých ázijských tradícií a prenikajúcej modernity. Vidieť to aj v Južnej Kórei, kde je tlak na súťaž o úspech na trhu práce či na pôde vzdelania veľmi vysoký.

Na ženu tak nepripadá ani jedno dieťa a pôrodnosť patrí medzi najnižšie na svete, hoci sa krajina snaží liať peniaze do rodinnej politiky, čo tiež ukazuje, že finančná podpora sama osebe nestačí.

Tým sa dostávame k otázke, čo sa dá zmeniť, aby to pristátie bolo o pár desaťročí čo najmäkšie. Ako sa teda z pohľadu demografa pozeráte na návrh ministra financií Igora Matoviča, ktorý chce masívne navýšiť podporu pre rodiny?

O konkrétnej podobe návrhu nevieme ani po poslednej tlačovej konferencii ministra financií takmer nič, ale zdá sa, že prídavky na deti pôjdu rapídne hore. No nevieme napríklad, či to bude diferencované tak ako v Českej republike, kde podobné prídavky nedostávajú všetci. Pravdepodobne dôjde aj k zrušeniu jednorazových príspevkov, napríklad k dávke 830 eur pri narodení dieťaťa, čo by však nemalo mať negatívny vplyv na pôrodnosť, pretože podľa viacerých štúdií ovplyvňujú skôr nižšie príjmové kategórie a len urýchľujú reprodukčné zámery, nezvyšujú ich.

Môže mať pozitívny vplyv na pôrodnosť, ak budú rodiny pracujúcich dostávať na dieťa o 100 či 200 eur mesačne viac?

Ak to má byť len o naliatí obrovského množstva peňazí do prídavkov na dieťa, hlboko s tým nesúhlasím vzhľadom na hodnotu za peniaze. Ak chceme napríklad „presviedčať“ ženu, ktorá by sa rada vrátila do práce, treba zvýšiť daňový bonus pre zamestnávateľa, aby dostal nejakú úľavu za to, že ju zamestná aj s dvomi malými deťmi. Samozrejme, istý psychologický efekt na páry má aj to, keď budú vedieť, že aj od tretieho roku dieťaťa môžu dostať od 100 do 200 eur, ale v kontexte iných problémov je zanedbateľný.

Podobnú finančnú podporu zaviedli aj Poliaci či Maďari, čo to zatiaľ ukazuje?

Skôr to, že to nie celkom funguje. Ani v Rusku, kde to síce na istý čas čiastočne spôsobilo nárast detí druhého a tretieho poradia, išlo len o dočasný efekt akéhosi urýchlenia.

Nespochybňujem pritom prosociálny aspekt takéhoto navýšenia prídavkov. Ale keď mám k téme hovoriť ako demograf, pri takomto navýšení finančných zdrojov bez iných opatrení nemôžem povedať, že to demografii zásadne pomôže. Ak sa aj niekto rozhodne, že chce naliať veľké peniaze, tak by mal zvážiť, kam všade ich dá, a rozložiť to správnym spôsobom. Lebo ak do polievky prisypem priveľa len jedného korenia, nemusí byť dobrá.

Mnohí liberálnejší demografi však odmietali či odmietajú ideu, že štát by mal usmerňovať natalitu a že s tým môže niečo urobiť. Čo si o tom myslíte vy?

Iste si treba dávať pozor na hranu, po ktorej môžeme ísť z hľadiska ovplyvňovania reprodukčných zámerov populácie. Je to súkromná záležitosť rodín. Podľa liberálnejších demografov aj ekonómov by sa štát do toho naozaj starať nemal. Ale je tu aj druhý tábor, ktorý tvrdí opak a vníma ako dôležité do rozhodovania zasiahnuť.

Osobne som za zlatú strednú cestu. Myslím si, že štát má ovplyvňovať populačné a reprodukčné zámery, ale nie štýlom „milujte sa a množte sa“ a ja vám dám na to peniaze, ale skôr štýlom, ak chcete mať deti, my ako štát vám to umožníme. Bez súdenia sa so štátom o materskú, ako to bolo v minulosti v prípade otcov, alebo aj tým, že zjednodušíme systém dávok.

To aj expremiér navrhuje.

To v jeho pláne reformy daňovo-odvodového zaťaženia kvitujem. Je pravda, že dávok je strašne veľa, sú komplikované a ľudia sa v nich strácajú, no nie som si istý, či je možné všetko zmeniť za taký krátky čas.

V Maďarsku sú výdavky na rodinnú politiku jednými z najvyšších v EÚ. Pri úhrnných číslach v pôrodnosti išli po ich masívnej podpore trochu vyššie, hoci bez výraznejšej podpory sa zdvihla pôrodnosť aj v Česku. V Maďarsku sa však nedávno vo veľkom zamerali aj na druhé a tretie deti, kde ponúkajú mladomanželom pôžičku 30-tisíc eur, ktorú im sčasti alebo úplne odpustia pri druhom, respektíve treťom dieťati. Môže to mať efekt?

Môže to mať efekt, ale opäť len vtedy, keď funguje okolo toho celý rad ďalších opatrení, čo sa ani v Maďarsku zatiaľ veľmi nedeje. Jeden opravený defekt nepomôže, ak sú prepichnuté aj tri ostatné pneumatiky. Samozrejme, pomôže to, ale závisí to aj od nápravy ostatných prorodinných politík.

Ak však narážame napríklad na predškolskú infraštruktúru, aj v tomto sú Maďari oveľa lepší ako my, keďže vedia do škôlok prijať všetky deti. Nemôže sa mix štedrej finančnej podpory a dobrej infraštruktúry prejaviť na číslach v dlhodobejšom meradle?

To sa vylúčiť určite nedá. Je to však aj o pohľade na vec: pre niekoho je úspech už to, že pôrodnosť prestala klesať, k čomu došlo v Poľsku aj Maďarsku. Kritik však môže povedať, že kým pri takých veľkých investíciách nebude zreteľnejšie stúpať, tak to úspechom nie je. Ale čo sa týka škôlok, to je bazálne opatrenie.

Ak by sa aj nič z navrhovaného plánu ministra financií nepodarilo, tak keby už dnes mohlo byť každé dieťa umiestnené do škôlky a rodičia si nemuseli platiť v niektorých regiónoch drahé súkromné zariadenia, už to by rodinám výrazne pomohlo.

Rodinný servis v podobe dostupnosti predškolských zariadení je podľa vás na Slovensku významným faktorom, prečo rodičia váhajú pri ďalšom dieťati?

Môže to byť posledný klinec pri rozhodnutí mať ďalšie dieťa. Má to veľkú váhu. Vidíme, že sa nám nerodia v priemere dve deti, ale len jeden a pol dieťaťa, čo je príklad tých, ktorí ďalšie dieťa odložili a už to potom z nejakých dôvodov nestihli. Za tým môže byť biologické hľadisko, zmena názoru ženy či zhoršenie sociálnej situácie rodiny. Preto aj severské krajiny ako Švédsko či Estónsko preferujú politiku „rýchlostnej prémie“...

... teda finančnej sumy, ktorá ženu motivuje, aby mala pôrody po sebe čo najrýchlejšie.

 Ak sú totiž medzipôrodné intervaly kratšie, pravdepodobnosť väčšieho počtu narodených detí v danej generácii je logicky väčšia.

Teda takáto rýchlostná prémia, ktorá sa v daných krajinách vypláca do 30 mesiacov po prvom dieťati, by bola cestou aj u nás?

Určite by prispela do mozaiky rádovo stoviek opatrení, ktoré treba zaviesť, no nesmú sa navzájom biť. Musí ísť o previazaný systém. Ale aj celkom laicky, ak má žena jedno dieťa v dvadsiatke a rozhodne sa, že druhé bude mať pred štyridsiatkou, pravdepodobnosť pri prechode z jedného dieťaťa na druhé je nižšia, ako keď má prvé dieťa v 25-ke a druhé v 27-čke. Už keď pre nič iné, platí to aspoň z biologického hľadiska.

Inzercia

Aké iné opatrenia zavedené v zahraničí sa ešte ukazujú ako funkčné?

Možnosť stratifikácie dĺžky materskej aj rodičovskej dovolenky. Ak žena chce popri rodine pokračovať aj v kariére a chce ísť už po roku naspäť na trh práce, musíme jej umožniť nielen kvalitné predškolské vzdelávanie, ale aj možnosť, aby nebola svojím rozhodnutím zo strany štátu znevýhodnená. Mala by tak dostať rovnako ako ženy, ktoré chcú byť doma s dieťaťom štyri roky.

Česi zaviedli model, kde nie je podmienené, aby ste rodičovský príspevok dostávali len do troch rokov veku dieťaťa. Máte balík, ktorý rodina môže čerpať v rozmedzí 9 až 48 mesiacov. Jedna štúdia od kolegov hovorí, že to môže mať pozitívny efekt na rodenie druhých detí.

Aj sa to ukazuje na číslach?

V istej miere áno, pretože pravdepodobnosť zväčšenia rodiny z jedného dieťaťa na dve je v Česku väčšia ako na Slovensku. Samozrejme, ide zrejme o súhru viacerých faktorov, ale nožnice medzi Slovenkami a Češkami sa zväčšili odvtedy, čo v Česku zaviedli práve tieto stratifikačné opatrenia, ktoré zvýraznili pestrosť výberu.

Keď totiž na Slovensku prerušíte materskú dovolenku skôr, nikto vám nevráti časť rodičovského príspevku, na ktorý však v prípade, že ostanete doma, máte nárok. Limit je 3 roky veku dieťaťa a bodka. Samozrejme, hrajú v tom rolu aj ďalšie veci, ale keď vidíme, že podobná zmena v Česku funguje, nemyslím si, že uplatnenie podobného opatrenia by malo byť problémom pre nejakú časť nášho politického spektra.

Podľa vás je pre zvýšenie pôrodnosti dôležité zamerať sa najmä na tie rodiny, ktoré majú prvé dieťa a potrebujú stimuláciu, aby sa v rýchlom čase rozhodli pre druhé?

Myslím si, že keď chceme aspoň stlmiť populačný prepad, treba časť balíka, o ktorom sa hovorí, vyčleniť len na obdobie detí do troch či štyroch rokov. Treba umožniť ženám ísť si svojou cestou, no na druhej strane, ak vieme ženu, respektíve pár rýchlostnou prémiou akosi „presvedčiť“ mať druhé dieťa, prečo nie?

A to platí aj na reťazenie pôrodov. Určite je fajn, ak aktuálne žena na dieťa narodené do troch rokov po predošlom dieťati dostáva materskú podľa príjmu ako pri prvom dieťati. Čo keby túto dávku nedostala len na 34 týždňov, ale dajme tomu 68. To by mohla byť akási slovenská rýchlostná prémia. Ale možností, nápadov je viacero. S niečím prichádzajú aj ostatné vládne strany, ale mali by to koordinovať.

Vidím aj určitý potenciál podpory tretích detí, len to musí odzrkadľovať mozaika ďalších opatrení. Nemôžeme si však teraz zaumieniť, že chceme mať tri deti na jednu ženu, pretože to je jednoducho nereálne.

Objektívnym problémom je však zvyšovanie podielu bezdetných žien. Západní Nemci sa pred 16 rokmi inšpirovali Francúzmi a okrem väčšej finančnej podpory rodín začali masívne budovať nové jasle. No napriek tomu sa v západnom Nemecku žiaden francúzsky zázrak nekonal, čo možno súvisí aj s tým, že takmer štvrtina západonemeckých žien ostáva bezdetných. Teda aj keď stimulujeme istú časť rodín, aby mali namiesto jedného dve deti, nezakopneme aj my na tom, že bezdetných žien bude u nás príliš veľa?

Nemecko je zaujímavým príkladom, pretože ani na Slovensku už nepôjdeme pod 10 percent bezdetných žien a v tom najpesimistickejšom scenári smerujeme k 20-percentnej bezdetnosti. A to je potom naozaj veľa detí, ktoré sa nenarodia. V tomto smere môže ísť o najťažší boj.

Prečo ostáva toľko žien bezdetných?

Tých faktorov je viac, či už je to vplyv biologickej bezdetnosti, ktorá narastá, alebo sociálnej transformácie, keď množstvo žien nenašlo ideálneho partnera, ale pozorujeme aj vplyv ďalšieho faktora, ktorým je vzostup programovej bezdetnosti.

Čo to znamená?

Ide o ženy, ktoré deti jednoducho nechcú. Zatiaľ čo za socializmu sa na programovo bezdetnú ženu niekedy pozeralo cez prsty, dnes sa situácia celkom zmenila a počet týchto žien stúpa aj na Slovensku. Medzigeneračne stúpa podiel bezdetných žien už od generácií narodených v 40. rokoch 20. storočia. Tu sa dostávame aj k fenoménu singles.

Už sa nebavíme o zvyšovaní pôrodnosti z jedného dieťaťa na dve, ale o ženách, ktoré buď nemôžu, alebo z istých dôvodov nechcú mať žiadne deti. V tomto smere zrejme pri avizovanej štátnej politike narazíme, a to najmä aj na hodnotovú rovinu, nakoľko má štát ešte zasahovať do reprodukcie.

Prečo je však v takom Francúzsku bezdetnosť relatívne nízka, kým v Nemecku je to obrovský problém a ukazuje sa, že mu môžeme čeliť aj na Slovensku?

Ak dovolíte, porovnajme si Francúzsko a Veľkú Britániu, ktoré majú približne rovnakú úhrnnú plodnosť a zdalo by sa, že populačné politiky tam fungujú rovnako, no nie je to tak. Britská populácia je polarizovanejšia a má väčší podiel bezdetných, no zároveň vyšší podiel viacdetných, ako je to vo Francúzsku, kde je to rovnomerne rozvrstvené. Ukazuje sa, že francúzska populačná politika dokáže fungovať vo viacerých sociálnych vrstvách.

Ťažko však povedať, nakoľko politiky dokážu pôsobiť na bezdetnosť. Pri Nemecku je ešte aj ten problém, že Nemky deklarujú signifikantne nižšiu želanú pôrodnosť, teda koľko detí by ideálne chceli. U nich je to okolo 1,8 dieťaťa na ženu, kým inde v Európe zväčša 2 a viac. Vysvetlenie je však náročné.

Niektoré regióny Slovenska, ako napríklad Orava, majú na rozdiel od zvyšku krajiny veľmi vysokú pôrodnosť. Pri Orave ide tiež o región s vysokým zastúpením praktizujúcich veriacich. Má religiozita veľký vplyv na pôrodnosť?

Nie aj áno. Na Slovensku máme naozaj ostrovy vysokej plodnosti, je to práve Orava a Spiš, hoci už aj tam plodnosť klesá, no zastúpenie viacdetných rodín je tam stále nadpriemerné. Nie je to však len tým, že ide o okresy s vysokým zastúpením rímskokatolíkov, pretože takými sú aj niektoré okresy na Považí či Ponitrí a plodnosť je podstatne nižšia. Naozaj je teda za tým rozdielom zrejme práve živé praktizovanie viery. Vidíme to aj v Izraeli v ultraortodoxných komunitách, ktoré majú bežne päť či šesť i viac detí, a tiež napríklad u mormónov, hoci aj tu sa už rozdiel oproti majoritnej populácii znižuje.

Platí aj to, že bezdetnosť je u veriacich na Slovensku nižšia?

Tu je zaujímavé, že keď si spravíme porovnanie medzi ľuďmi, ktorí deklarovali, že sú bez vyznania a s vyznaním, tak bezdetnosť je takmer rovnaká. O trochu vyššia je bezdetnosť príslušníkov evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, o trochu nižšia trebárs u gréckokatolíkov, ale v zásade je rovnaká.

Vzhľadom na to, že zo sčítania sa nedozvedáme, kto je praktizujúci a kto nie, podrobnejšia analýza vplyvu viery na plodnosť je zahmlená a štatisticky nám neumožňuje jednoznačne povedať, akú rolu viera zohráva. Len v istých ostrovčekoch, ako na Orave či severovýchode Slovenska, to vieme posúdiť. Celkovo sa však podľa mňa vplyv náboženstva na reprodukčné správanie oslabuje.

Napokon, pokles pôrodov zaznamenáva aj Orava.

Áno, ten pokles pôrodnosti prišiel aj tam, hoci neskôr, no stále ide o štatistický nadpriemer. Treba však pripomenúť, že aj Orava, ostrov vysokej plodnosti, má dnes len také hodnoty, ako bol priemer Slovenska niekedy pred 40 rokmi. Aj to o niečom svedčí.

Aký má na pôrodnosť vplyv úroveň dosiahnutého vzdelania?

Ak sa bavíme o už spomenutej bezdetnosti, u vysokoškolsky vzdelaných je o niečo vyššia, ale stúpa aj bezdetnosť žien s najnižším vzdelaním. Ženy sa podľa vzdelania odlišujú aj tým, kedy majú deti či aký dlhý čas strávia ako bezdetné a aj celkovou úrovňou plodnosti, kde v zásade platí, že ženy s najnižším vzdelaním majú viac detí.

Nakoľko má na pokles pôrodnosti vplyv nastupujúci faktor intenzívneho rodičovstva, teda že aj veriaci rodičia ostávajú pri nižšom počte detí, ktorým sa chcú viac venovať než generácie ich rodičov?

Ľudia sa menia. Samozrejme, v niektorých regiónoch vplyv postmodernity naráža viac na tradičnosť, ale modernita preniká trebárs aj na Oravu. Tamojší ľudia chcú stále vychovať veľa detí, ale keďže chcú dať každému to najlepšie vzdelanie a podmienky na život, pri šiestich deťoch to v dnešnej dobe nie je vôbec jednoduché. Pred päťdesiatimi rokmi sa na to ľudia takto vôbec nepozerali. Tu je na mieste aj hypotéza pasce nízkej plodnosti.

O čo ide?

Mladí ľudia začínajú vnímať, že byť jedináčikom či dokonca nemať deti je bežné. Kým moja generácia vyrastala v dobe, keď dve či tri deti boli ešte normou, dnes je takpovediac normálne mať jedno či dokonca žiadne dieťa. Nové generácie sa tomu začínajú prispôsobovať a berú to ako normatív.

Keďže končíme cyklus Husákových detí, vieme dnes už povedať, aké percento týchto žien bude bezdetných, prípadne mať iba jedno dieťa?

Môže to byť niekde v intervale od 15 do 17 percent, ale aj viac.

No ale keď ostane okolo 17 percent dnešných štyridsiatničiek bezdetných, koľko bude mať len jedno dieťa?

Tu sa môžeme baviť o odhade na úrovni 32 až 35 percent.

Ale z toho teda vyplýva, že asi polovica žien, ktoré sa narodili koncom 70. rokov, má na konci reprodukčného veku len jedno či žiadne dieťa?

Áno, hrubý odhad je takýto, od tej 50-percentnej hodnoty to jedným či druhým smerom asi nebude ďaleko.

V prípade, že by vás minister financií požiadal o radu, aký mix prorodinných opatrení by ste mu odporúčali?

V prvom rade by som navrhoval zjednodušenie či prípadné zjednotenie dávok na deti. Ďalej umožnenie rôzneho času čerpania materskej či rodičovskej dovolenky, nazvime to český model, hoci to funguje aj v iných krajinách. Následne sa zamerať na ďalšie zosúlaďovanie rodiny a práce, za čím sa skrývajú aj, ale nielen, naše nešťastné škôlky a jasle.

Tento autobus sa ešte stále dá dobehnúť. Možno ním však dať signál spoločnosti, že štát sa stará a prispieva k pozitívnej populačnej klíme, ktorá trebárs vo Francúzsku dnes panuje. Riešme však aj kvalitu vzdelávania v predškolskom veku.

Rovnako ako aj otázku bývania, pretože niekomu by možno stačilo 370 eur ako príspevok na rodičovskej, keď však musí platiť drahú hypotéku a má nízky plat spolu s partnerom, tak počíta každé euro. A potom sa rozprávajme o detailoch, ako napríklad rýchlostná prémia. Je toho veľa a komplexný návod sa nedá napísať na pár riadkoch. Určite treba prihliadať na príjmové nerovnosti, vzdelanostné špecifiká, ekonomickú štruktúru populácie.

Hovorili ste o Francúzsku a pozitívnej populačnej klíme. Francúzsko je fascinujúce tým, že aj stredná trieda tam má bežne tri deti, je známe, že francúzska výchova je uvoľnená, nie sú tam takí helikoptéroví rodičia ako u nás, cítiť tam viac radosti z väčšieho kŕdľa detí. Bavili sme sa o rôznych opatreniach, ale nie je celá populačná politika predovšetkým vecou kultúry, ktorá sa nachádza takpovediac medzi nebom a zemou?

Lepšie sa to možno ani povedať nedá, niektoré veci sú zrejme naozaj medzi nebom a zemou, hoci by som to tak zjednodušene ako vy negeneralizoval. Je však pravda, že vo Francúzsku boli vždy otázky populačnej politiky akoby celonárodnou záležitosťou. Jedno z najznámejších diel Emila Zolu sa volá Plodnosť. Podobné nepriame vsuvky sú aj v románe Victora Huga Chrám Matky Božej a prvé úvahy o nepriaznivej demografickej budúcnosti pochádzajú okrem iných práve od francúzskeho autora demografickej revolúcie Landryho. Francúzsko je zároveň prvou krajinou, v ktorej sa začalo uvažovať o nejakej forme pronatalitnej politiky už koncom 19. storočia. Krajina touto témou žije dlhodobo.

Takže Slovensku by možno najviac pomohol bestseller s názvom Plodnosť?

Možno tomu chýba naozaj len dobrý román. (Úsmev.)

Foto – Andrej Lojan

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva