Svet kresťanstva Názory 09. máj 2021

Slovo kňaza Porazme myšlienky, kým strašia len v našich hlavách

Radoslav Šaškovič
Radoslav Šaškovič

Je víťazstvo nad fašizmom len spomienka na historickú udalosť alebo aj jedna z výziev, ktoré sú stále pred nami?

Je víťazstvo nad fašizmom len spomienka na historickú udalosť alebo aj jedna z výziev, ktoré sú stále pred nami?

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Radoslav Šaškovič

Porazme myšlienky, kým strašia len v našich hlavách
Ilustračné foto: Flickr.com/r2hox

Pri pohľade do kalendára nemohlo ujsť mojej pozornosti, že v ňom pri dátume 8. máj svieti červenými písmenami nápis Deň víťazstva nad fašizmom – deň pracovného pokoja. Neviem prečo, ale okamžite mi prebehlo mysľou, že si nebudem môcť kúpiť teplé rožky, no vzápätí som si uvedomil, že rožky aj tak nejem, čiže som túto myšlienku rýchlo odohnal.

Prišla mi však na um celkom iná a tú sa mi odohnať nedarí: je fašizmus v našich hlavách naozaj porazený? Jedna vec je, že si pripomíname koniec vojny, ktorej ideologickým základom bol práve fašistický spôsob myslenia. Avšak druhá vec je, že v posledných rokoch sa pojem fašizmus intenzívne vrátil do nášho slovníka a spája sa nielen s uvažovaním, ale aj konaním niektorých konkrétnych ľudí.

Všetko sa začína myšlienkami, ktoré nás dotieravo presviedčajú o tom, že žijeme v období priam apokalyptického úpadku a dekadencie, že spoločnosť definitívne degeneruje a nezadržateľne sa rúti do záhuby. Dávajme si na ne pozor! Nepatria do základnej výbavy konzervatívne zmýšľajúcich intelektuálov, sú základným východiskom fašistického spôsobu uvažovania, ako nám to dokazujú historické pramene.

Kde sa v našich hlavách takéto myšlienky berú? Často pochádzajú z našej názorovej bubliny, ktorú sme si vytvorili s ľuďmi, s ktorými zdieľame rovnaké pohľady na život. Či je to pri filozofických diskusiách okolo stola alebo na sociálnych sieťach, vždy platí, že vo svojej bubline sa navzájom podporujeme a uzatvárame do „svojho sveta“, ktorý vnímame ako jediný správny a pravdivý. Beda každému, kto by ho chcel spochybniť! Takého lapaja okamžite uzemníme aspoň štipľavým komentárom.

V rámci svojej názorovej bubliny prídeme k záveru, že úpadok spoločnosti práve teraz dosahuje svoj vrchol a táto civilizácia je preto na pokraji kolapsu. V tomto bode by stačilo vystrčiť hlavu mimo svojej bubliny a mohli by sme sa dozvedieť, že takéto uvažovanie o úpadku spoločnosti je tu prítomné nielen sto rokov, ale od nepamäti. Takéto poznanie by nás mohlo vrátiť späť do reality a narušiť základné piliere „nášho sveta“.

Realita je však príliš skľučujúca, preto sa nám javí pohodlnejšie utiahnuť sa späť do bezpečia svojej názorovej bubliny. V komfortnej zóne „svojho sveta“ si uvedomujeme, že čeliac úpadku a degenerácii všetkých ostatných, ktorí sú mimo našej bubliny, a teda nepoznajúcich „skutočnú pravdu“, nesmieme v žiadnom prípade rezignovať. Práve naopak: musíme sa chopiť svojej historickej úlohy a zastaviť úpadok a degeneráciu všetkými dostupnými prostriedkami.  

Myšlienky pokračujú úvahou o tom, že ak naša spoločnosť upadá, logicky potrebuje zásadnú obrodu. Táto myšlienka nás nadchne. Ale kto sa prvý postaví a začne od seba? Kto prvý prestane vypisovať hanlivé urážky do komentárov? Kto prvý prestane vysedávať podaromnici a začne tvoriť niečo užitočné? Kto si prvý uvedomí, že frustrácia, ktorá ho zvnútra zožiera, nemá vonkajšiu príčinu, lež je spôsobená práve týmito darebnými myšlienkami?  

Kým nadšenie pre obrodu spoločnosti pretrváva, odvaha začať od seba nie a nie sa dostaviť. Ja nie som na vine, na vine sú „oni“. A tak nám myšlienky našepkávajú, že upadajúcu spoločnosť treba očistiť od „nich“. Ale kto sú „oni“? Naporúdzi je hneď niekoľko kandidátov, ktorými naplníme pojem „oni“. Sú medzi nimi konkrétni jednotlivci, ktorých treba zavrieť či rovno zastreliť, ale aj celé skupiny ľudí, ktorých treba definitívne vyhladiť.

A tak sa v ďalšom kroku vo svojej názorovej bubline vzájomne povzbudzujeme úvahami o tom, že v prvom rade sa treba zbaviť tých, ktorí nám vládnu, pretože to oni spôsobili krízu a úpadok. Treba sa ich zbaviť a nastoliť nový spoločenský systém. Ďalší krok je zbaviť sa tých, ktorí nás ožobračujú, lebo to oni spôsobili, že nemôžeme mať všetko, čo by sme chceli. Po nich sú naporúdzi ďalší: parazitujúce etnikum, nepriateľské náboženstvo, nelegálni migranti, progresívni liberáli, sexuálne menšiny, povaľujúci sa intelektuáli a iní.

Zrazu sa so „svojím svetom“ ocitne v príťažlivej utópii „alternatívneho sveta“, v ktorom je len jedno „čisté“ spoločenstvo ľudí. Všetci majú rovnaký názor, rovnako vyzerajú, rovnako sa obliekajú, jedia rovnaké jedlá, počúvajú rovnakú hudbu. Ak sa niekde náhodou mihne nejaký neborák, ktorý by mal o kúsok dlhšie vlasy či kratšie nohavice, má smolu a nabudúce sa už nemihne nikde. 

Takto nejako vyzerá myšlienkový svet, ktorý je charakteristický pre fašizmus. Je odporný a nepriateľský. Je nezlučiteľný s konzervativizmom, hoci mu kradne témy, lebo ten hlása spoločné dobro pre všetkých. Je nezlučiteľný s liberalizmom, hoci imituje jeho formu, lebo ten hlása osobné slobody každého jednotlivca. Absolútne sa vylučuje s kresťanstvom, hoci na ňom parazituje, lebo Ježiš nás učí milovať všetkých, ba aj tých, ktorí nie sú schopní milovať nás.

„Naším osobným Dňom víťazstva nad fašizmom v našich hlavách bude deň, keď sa nám s Božou pomocou podarí svoje myšlienky očistiť od každej nenávisti a strachu.“ Zdieľať

Myšlienky fašizmu sa nám vkrádajú do hláv a nie vždy ich dokážeme odhaliť a odmietnuť. Verejné autority si nimi získavajú našu priazeň i dôveru, konšpiračné weby našu pozornosť i finančnú podporu. Keďže sme nešťastní, že nemôžeme žiť tak, ako by sme chceli, ponárame sa do svojich frustrácií, zožiera nás hnev a pracuje v nás nenávisť voči každému a všetkým, ktorí sú podľa nás príčinou toho, že nemôžeme byť šťastní a spokojní.

V temnote krutej reality podvedome hľadáme niekoho, kto nás vyvedie z toho nekonečného marazmu. Hľadíme sa tých, ktorí svoje odhodlanie očistiť spoločnosť zobrali ako svoje historické poslanie. Uverili v seba a my sme sa nimi nechali zmiasť. Vidíme v nich mesiášov a martýrov, ktorí veľkohubo deklarujú, že milujú svoj národ nadovšetko, ochotne zaň trpia, ba sú odhodlaní zaň položiť život. Kupujeme od nich lacné emócie, najmä hnev a strach. Nedokážu nám však ponúknuť žiadne racionálne riešenia, hoci vykrikujú heslá o zdravom rozume.   

Pre svoju únave, žiaľ, nie sme schopní rozpoznať, že sú to len úbohé a plytké frázy vnútorne prázdnej tuposti. Podliehame antisystémovému populizmu, ktorý sa tvári ako jediná záchrana pred nezadržateľne sa blížiacou katastrofou. Ohromuje nás príťažlivosť vodcu, ktorého apel na poriadok a čistotu je pre nás príliš lákavým pokušením. Naletieť takýmto myšlienkam nikdy nemôže skončiť dobre. Fašistické koleso hrôzy sa v našich hlavách nebezpečne roztáča.

Ak nás takéto fašistické myšlienky balamutia, mali by sme ich od seba rýchlo odohnať. Ako kresťania by sme mali otvoriť brány svojej mysle, srdca i rozumu slovám jediného skutočného Mesiáša, Dobrého pastiera, životodarného viniča. Ježišove slová sú jednoznačné: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“

Naším osobným Dňom víťazstva nad fašizmom v našich hlavách bude deň, keď sa nám s Božou pomocou podarí svoje myšlienky očistiť od každej nenávisti a strachu, keď prestaneme za svoje neúspechy obviňovať tých druhých, keď prijmeme realitu takú, aká je, a nebudeme z nej utekať do svojho fiktívneho sveta.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0