Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
07. máj 2021

Film o Marcelovi Strýkovi

Ako uniesť zradu priateľa a vytesniť vinu

Komúna je dokument o Marcelovi Strýkovi. Presnejšie aj o Marcelovi Strýkovi. Lebo je aj o veľkom priateľstve a jeho konci.

Ako uniesť zradu priateľa a vytesniť vinu

Zdroj: www.komunafilm.sk

Vďaka projektu Kino Lumiere doma, ktorý je akousi virtuálnou kinosálou, sme mohli vo štvrtok vidieť film Jakuba Julényho Komúna. Je to dokument o košickom filozofovi, disidentovi, umelcovi, politikovi a kresťanskom mysliteľovi Marcelovi Strýkovi (1955 – 1994).

Táto košická osobnosť bola trochu zabudnutá, akoby to bola len regionálna postava s minimálnym celoslovenským presahom. Lenže ono to tak nie je. O príbeh Marcela Strýka sa najskôr začali zaujímať českí tvorcovia, asi aj preto, že väzby medzi pražským a košickým disentom boli oveľa silnejšie ako medzi Bratislavou a Košicami.

Pre bratislavskú skupinu, ktorá bola protirežimovo naladená či pôsobila v disente, bol Marcel Strýko možno neznámou a nepochopiteľnou postavou. V Prahe asi lepšie rozumeli jeho túžbe po slobodnej forme života. Aj za cenu, že to bude život na okraji.

Jeho filozofickým záberom bol očarený napríklad Egon Bondy a bizarné je, že silné puto vzniklo práve medzi týmto ateistom, obdivovateľom marxizmu a košickým kresťanským filozofom, ctiteľom svätého Augustína.

V Prahe našiel Strýko v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch priateľov, ktorí mu rozumeli – aj jeho excentrickému spôsobu života.

Preto je pochopiteľné, že prvý dokument o Marcelovi Strýkovi natočili českí filmári v rámci projektu Českej televízie Underground. Diel o Marcelovi Strýkovi nazvali Divoký východ. Pražanov zjavne fascinovala malá húževnatá skupinka košických umelcov, ktorí – ako to ktosi výstižne povedal – pôsobili na východe podobne ako UFO. Pre Prahu to bola exotika.

No košická realita bola tvrdšia. Strýkovo malé spoločenstvo pôsobilo síce v meste na slovenské pomery veľkom, ale v skutočnosti to bolo mesto, kde sa nedalo veľmi skryť. Takéto výrazné nonkonformné osoby tu boli veľmi viditeľné a dráždili činovníkov aj Štátnu bezpečnosť.

Dokument natočil človek, ktorý normalizačné roky nezažil a jej dilemy preto akoby musel objavovať sám pre seba. Zdieľať

Českí filmári skúmali viac fenomén „Marcel Strýko“, pretože ich zjavne fascinoval svojou „východnou“ osobitosťou aj tragickým zavŕšením života – ponovembrové časy mu totiž nepriniesli ani úspech, ani zadosťučinenie či uznanie. Po krátkom opojení zo slobody a prijatí zodpovednosti mu politika priniesla iba veľa trápenia a aj predčasnú smrť.

Nový slovenský dokument Jakuba Julényho je iný. Jeho primárnym cieľom nie je iba priblížiť osobnosť Marcela Strýka. Je to film o možnostiach, zlyhaniach a tak trochu aj o klasických biblických témach, ako je vina, pokánie či odpustenie.

Dokument natočil človek, ktorý normalizačné roky nezažil a jej dilemy preto akoby musel objavovať sám pre seba. Celkom isto pritom riešil aj zásadnú otázku: ako by som ja toto celé prežil, keď tu chcem iných posudzovať či súdiť? V rozhovore s Petrom Bálikom úprimne povedal: „Pre mňa je to nepredstaviteľná situácia. Eštebáci vedeli, kedy máš narodeniny, s kým spíš. Zobrali ťa na ulici a povedali ti, že ťa vyhodia zo školy, a mávali ti pištoľou pri hlave. Kto by sa neposral? Ja by som sa posral hneď.“

Vráťme sa do roku 1978. Sivé, normalizačné roky, v ktorých už niet žiadnych veľkých ideálov. Sú len možnosti nejako to prežiť a nejako sa zariadiť.

Mladí, najmä umelecky založení ľudia sa v Košiciach začínajú grupovať okolo svojráznej osobnosti Marcela Strýka. Medzi sebou ho volajú guru, ale pred ním to slovo nespomínajú, lebo by ho to vraj naštvalo. Jeho charizma neujde ani štátnym policajtom a do svojich katalógov si ho zapíšu s krycím menom Kňaz.

Strýko v niečom pripomína Ľudovíta Štúra. Priťahuje svojou cestou, ktorú jasne formuloval a bez kompromisu presadzoval. Sme zodpovední za svoj život a záleží len na nás, nie na okolnostiach, čo so životom urobíme, akú stopu zanecháme. Je tu aj vzťah k askéze a silnému mužskému spoločenstvu.

Svojich priateľov núti Strýko čítať knihy, tvoriť, rozmýšľať, vzdelávať sa, rozvíjať filozofické myslenie aj hľadať svoju duchovnú cestu. Marcel Strýko ukazuje jasne na kresťanstvo, ale nie je evanjelizátor. Niektorí jeho priatelia sa touto cestou aj vydajú, iní si zvolia budhizmus, no duchovný rozmer života je v Strýkovej komunite dôležitý. Možno aj preto, že sme na východe, má to celé aj taký mystický rozmer, ktorý pre mladých ľudí otupovaných materialistickými ideami musel byť atraktívny.

Samozrejme, toto je aj partia slobodomyseľných a trochu výstredných bohémov. Pestujú svoju komunitu, vzťahy, hravosť aj zmysel pre absurditu.

Nie je to však bezstarostné užívanie si života. Strýkova ponuka na iný život je aj riskantná. Niektorí z jeho skupinky dokonca neskôr prejdú k asketickému životu, niektorí sa silne primknú ku katolicizmu, niekto pôjde cestou budhizmu, niekto tú výlučnosť nevydrží a prispôsobí sa dobe a okolnostiam.

Ale to predbiehame udalosti. V roku 1978 Strýkova partia zakladá skupinu The Nace. Spája ich radosť zo slobodnej tvorby aj užívania si slobodného života. Chvíľku je to dokonca idylka. Strýko kupuje chalupu v odľahlej dedinke, tu sa schádzajú, hrajú, zdieľajú život a tešia sa z ľudskej blízkosti.

Je to asi najšťastnejšie obdobie Strýkovho života. Hoci Štátna bezpečnosť ho už sleduje, zbiera informácie, získava udavačov a jeho povoláva na výsluchy (absolvoval ich vraj až 282).

No výsluchy na polícii nie sú tou najväčšou drámou, ktorá sa tu pomaly začína odohrávať.

Eštebáci zrejme pochopili, že je to človek, ktorý je ochotný uniesť všetko a priniesť akúkoľvek obeť za svoju slobodu. Zdieľať

A o tej dráme je vlastne Julényho film. Eštebáci začali na malej skupinke okolo Marcela Strýka intenzívne pracovať. Chceli ju atakovať nielen zvonka rôznymi formami šikanovania (napríklad aj bitkami na polícii či zastrašovaním), hlavný plán bol rozložiť ju zvnútra. Na jednotlivých členov začali tlačiť, aby podpísali spoluprácu a aby donášali na Marcela Strýka.

Nie každý to zvládol. Nie žeby to robil dobrovoľne či s nadšením a presvedčením. Formy vydierania boli hrubozrnné aj sofistikované. Samotnému Strýkovi sa vyhrážali, keď už mal rodinu, že ak neprestane udržiavať kontakty s Prahou či organizovať bytové semináre, odoberú mu syna. Ale zrejme tá hlavná vlna útoku nešla na Marcela Strýka. Eštebáci pochopili, že je to človek, ktorý je ochotný uniesť všetko a priniesť akúkoľvek obeť za svoju slobodu. Účinnejšie bolo rozkladať jeho svet, jeho priestor, priateľstvá, vzťahy. Izolovať ho.

Niektorých členov Strýkovej družiny, ktorú si eštebáci viedli pod krycím názvom Komúna, zlomili. Priatelia si prestali dôverovať. Aj preto sa skupina v roku 1987 rozpadla a priatelia sa odcudzili. Vedeli, že boli medzi nimi aj zradcovia. V mnohých ostal pocit zatrpknutia. Keď sa otvorili archívy ŠtB, už aj vedeli, kto sa ako zachoval.

Inzercia

Marcel Strýko sa po Novembri stal politikom, dostal sa do parlamentu, stal sa nakrátko vplyvnou osobou, o ktorej priazeň mnohí bojovali. Naplno sa do toho vrhol, bral to ako svoju povinnosť, ale povahou sa do politiky nehodil. Dodnes niektorí ľudia zo špičiek VPN s trpkosťou spomínajú na to, že pred Mečiarom ich varoval práve Marcel Strýko, ale neuverili mu.

Marcel Strýko veľmi zle znášal nástup Mečiara aj rozpad Československa. Praha mu bola vždy mentálne bližšia ako Bratislava. Jeho koniec bol tragický. Politická kariéra upadla, rozpadla sa mu rodina, neznámi útočníci ho pred vlastným bytom zmlátili (s tým, že to má za Mečiara). A dozvedel sa, koľko ľudí ho udávalo, hoci si myslel, že sú to dobrí priatelia či susedia.

Jeho život tak rýchlo spel k predčasnému koncu. V roku 1994 umiera.

Jeho bývalí priatelia však na svojho „guru“ nezabudli. Je pravdepodobné, že ako starli, čoraz viac začali spomínať na Marcela Strýka a uvedomovať si, za čo všetko mu vďačia. A ako čudne sa tieto priateľstvá z ťažkých normalizačných rokov skončili.

Jakub Julény sa s nimi päť rokov stretával a zaznamenával ich reflexie.

„Veľmi radi chceli hovoriť o Marcelovi, ale vždy bol problém, keď mali začať hovoriť o sebe. Ani jeden z nich nebol veľký rozprávač. Bolo záhadou, že kedysi boli partiou blízkych kamarátov, ale dnes spolu takmer nekomunikujú. Sú tam priateľstvá, ktoré fungujú, ale vo všeobecnosti medzi nimi panuje nedôvera,“ povedal o svojich prvých dojmoch zo stretnutia s touto partiou.

Skupinka sa tak rozdelila na tých, čo sa policajtom nepoddali, no a tých druhých. Zdieľať

Režisér si najprv myslel, že v tom filme bude oveľa viac absurdného humoru, ktorý bol typický pre zoskupenie Nace. Ale napokon je tam z tej radostnej atmosféry len trošku. Režiséra postupne oveľa viac zaujala Marcelova osobná dráma, ktorá podľa jeho vlastných slov miestami nadobúdala antické rozmery.

Tá dráma súvisela s akciou Norbert, v rámci ktorej Štátna bezpečnosť zakročila proti intelektuálom, a to najmä tak, že ich chcela izolovať.

Izolovať Marcela Strýka – to znamenalo rozložiť skupinu jeho priateľov. Urobiť z nich konfidentov či nedôveryhodných spoločníkov.

Skupinka sa tak rozdelila na tých, čo sa policajtom nepoddali, no a tých druhých.

Taký Erik Groch, osoba veľmi blízka Marcelovi Strýkovi, sa pred eštebákmi nezlomil. Vo filme tiež účinkuje, dáva nahliadnuť do svojho súčasného života, ale vo filme veľa nehovorí. To mlčanie je však silné.

Vidíme ho v jeho skromnom bývaní, v drevenej chalupe v Úloži, kam sa pred rokmi utiahol. Vidíme ho aj v tamojšom kostole, on, človek intelektuálny, mestský, sa modlí vedľa dedinských tetušiek.

V Úloži našiel pokoj a vyrovnanosť, asi aj radosť, hoci tá cesta hľadania bola isto dlhá a zrejme aj ťažká. Škoda, že podobnú cestu nenašiel Marcel Strýko. Pristala by mu úloha kritického intelektuála so silným príbehom i duchovným rozmerom.

A potom sú tu ďalší Strýkovi priatelia. Asketicky žijúci budhista, umelkyňa, ktorá nostalgicky spomína na roky normalizácie. Umelec, ktorý spoluprácu podpísal a potom sa s tým ostatným priznal.

No ostatní ho od seba neodháňajú, všetci spolu stoja pri hrobe svojho guru. Toto ich navždy spája. Zdieľať

No a potom je tu ešte jeden muž, ktorý na Marcela Strýka udával, lebo ho pritlačili. A on sa neubránil. Súhlasil s natáčaním, stretával sa s filmármi. Celú vec nepopiera, iba sa snaží ju vytesniť, možno trochu zľahčiť. Aj s pomocou alkoholu, bez neho by to asi bolo ešte ťažšie.

Nestráni sa ani bývalých priateľov, hoci už všetci vedia, čo a ako bolo. Režisér priznáva, že boli aj horšie príbehy udavačov na Marcela Strýka, no tých sa do filmu nepodarilo dostať.

Režisérovi sa podarilo zachytiť dôležité momenty. Syn Marcela Strýka sa s týmto mužom, ktorý jeho otca udával, stretáva a s pochopením počúva, ako to všetko bolo. Aj Erika Strýková sa s týmto mužom pokojne baví, vidno, že je odpustené. Spolu režú zo starého stromu konáriky, ktoré si tento pán chce naštepiť do svojej záhrady. Je to až mystické.

Ale nie je to vždy idyla. Bývalá partia sedí za stolom a baví sa o vine, priznaní a odpustení. Ten muž, ktorého sa to týka, sa dvihne a odchádza. Nemá silu na pokánie. Zároveň však vidíme, že ostatní ho od seba neodháňajú, všetci spolu stoja pri hrobe svojho guru. Toto ich navždy spája. Človek, ktorý ich formoval.

Mal to byť dokument o Marcelovi Strýkovi. No určite to nie je klasický dokument, kde sa človek dozvie veľmi veľa o konkrétnej osobnosti. Na to je asi postava Marcela Strýka naozaj veľmi ťažko uchopiteľná a vzpiera sa jednoduchým filmárskym prístupom.

Ale takýto film by sa Marcelovi Strýkovi možno páčil. Hoci slovo „guru“ by ho štvalo.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame