Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
07. máj 2021

Trápenie otca

Deti musím chrániť pred sektou, ale aj púšťať ich k matke, ktorá je jej členkou

Pred štyrmi rokmi polícia pátrala po troch nezvestných súrodencoch zo Senca. Za tým príbehom je aj skúsenosť so sektou.

Deti musím chrániť pred sektou, ale aj púšťať ich k matke, ktorá je jej členkou

Ilustračné foto: Flickr.com/Thomas Mørkeberg

V lete 2017 obletela médiá správa o pátraní po troch nezvestných súrodencoch zo Senca vo veku 2, 7 a 9 rokov. Na políciu zavolal zúfalý otec, keď počas jeho neprítomnosti zmizli deti z domu a nevedel sa s nimi spojiť. Policajtom tvrdil, že ich uniesla matka, ktorá koná pod vplyvom sekty, a sú preto v ohrození.

Keďže sa polícia nedokázala s matkou skontaktovať, rozbehlo sa celoštátne pátranie. Deti našla našťastie hneď na druhý deň. Prípad by možno zapadol prachom, ale krátko po udalostiach zverejnil Denník N fotografie zbitého svedka, ktorého údajne bili policajti počas výsluchu. Išlo o člena tej istej náboženskej skupiny Blažeja Svobodu.

Policajt, ktorý deti vypátral, prišiel o miesto a obvinili ho z týrania svedka.

V auguste 2020 však vyniesol okresný súd rozsudok o jeho nevine. Keďže Svoboda sa proti rozsudku odvolal, prípad sa pred súdmi ešte neskončil.

Táto kauza prekryla príbeh, ktorý vyústil do únosu detí. V článkoch bola len krátka zmienka, že išlo o manželské nezhody. Za touto vetou sa však skrýva až neuveriteľný príbeh o tom, ako dokáže sekta za niekoľko týždňov rozobrať fungujúcu rodinu s malými deťmi.

„Ani neviem, kde začať,“ hovorí na začiatku svojho rozprávania otec detí Michal Staš. „Narazili sme na sektu, zobrala si moju ženu, chcela si zobrať aj deti, čomu som zabránil. Teraz sa o deti starám a stále sa ich snažím chrániť pred sektou.“

A smutne dodá: „Moja bývalá žena je stále členkou tej sekty, takže mám chrániť deti pred sektou a súčasne ich mám jednej členke, ich vlastnej matke, zverovať. Dodnes neviem, ako by to malo byť úplne najlepšie.“

Sekta bez mena

Členovia tejto náboženskej skupiny pôsobia tajomne. Nemajú vlastný názov, označujú sa všeobecne za kresťanov. Viacerí prišli na Slovensko z Česka, majú u nás približne desať členov a žijú v prenajatom dome v Bratislave. Ďalšie skupiny sú v Maďarsku či Rakúsku. Pôsobia vo svojich mestách a cez víkendy sa stretávajú na väčších zhromaždeniach, najčastejšie v Maďarsku.

Hlásajú návrat k prvým kresťanom. Prípadu sa v inej rovine rok po únose detí venovala verejnoprávna televízia v relácii Reportéri, v ktorej sa spomínaný svedok Blažej Svoboda ohradil voči pomenovaniu sekta.

„Pokiaľ viem, ani v súčasnosti neexistuje jasná formulácia toho, čo sekta je. Už len to, že sa nechceme zaregistrovať, nechceme byť podporovaní štátom alebo že nemáme vedúceho, že nemáme konkrétne meno, myslím si, že je dosť skresľujúce toto označiť za sektu,“ hovorí Blažej Svoboda. „Pre nás je príkladom, ako kresťanstvo vyzeralo na začiatku, aké bolo jednoduché bez nejakých zvláštnych obradov,“ dodal.

Ani slovenské úrady o nich nemajú veľa informácií. Na tie sú skúpi aj na svojej webstránke. Márne by ste tam hľadali zábery šťastných veriacich zo spoločných zhromaždení, ako to býva u iných takýchto skupín. Nenájdete tu ani kontaktné údaje. Kto má záujem kontaktovať sa, vyplní formulár, zadá svoje údaje a oni sa ozvú. Presnejšie povedané, prídu za vami domov.

Ako sa to celé začalo u Stašovcov? Obaja pochádzajú z katolíckych rodín. Ako Michal sám povedal, bol skôr pseudokatolík. „Boha som vnímal, mal som o ňom nejakú predstavu, ale túto tému som nijako nerozvíjal,“ hovorí. Podobne na tom bola aj jeho manželka.

Všetko sa začalo meniť po narodení najstaršej dcéry. Práve vtedy sa jeho žena dostala do kontaktu s ľuďmi z neďalekého kresťanského centra. Michal na tom nevidel nič zlé.

„Boha som vnímal, mal som o ňom nejakú predstavu, ale túto tému som nijako nerozvíjal.“ Zdieľať

„Janka však jedného dňa zahlásila, že konvertuje na Apoštolskú cirkev. Ja som pozeral, čo to má znamenať, aká konverzia?“ nerozumel. Veď keď sa chce modliť, nech ide do kostola, myslel si. Jana neustúpila, naopak, volala aj jeho, aby s ňou šiel do zboru, nech sa presvedčí, že sú tam normálni ľudia.

Po nejakom čase tam predsa len s ňou šiel. Nie všetko mu z ich obradov sedelo. „Bol som zvyknutý na katolícky pátos, tu sa hralo, spievalo, bolo to úplne iné,“ spomína Michal. „Ešte keď sa zaspievajú chvály, nejaké oslavné piesne, to je v poriadku, ale len čo sa tam zdvíhajú ruky, nepôsobilo to na mňa dobre,“ dodal.

S ľuďmi zo zboru sa zoznámil a s niektorými z nich nadviazal kamarátske vzťahy. Takto sa spriatelil aj s vtedajším pastorom. V tom čase došlo v seneckom zbore Apoštolskej cirkvi k rozkolu a pastor ho opustil. Vytvorila sa okolo neho skupinka ľudí, do ktorej patrila Jana a neskôr sa pridal aj Michal.

Keďže bývalý pastor nechcel, aby pôsobili ako sekta, snažil sa niekam zaradiť. Našiel si inú protestantskú denomináciu a prešiel k metodistom.

„Raz Apoštolská cirkev, potom metodistická, ale stále tí istí ľudia, kamaráti. Začali sme tam chodiť raz do týždňa. Bral som to skôr ako kamarátske stretnutia a popritom sme si čítali z Biblie a rozprávali sa o tom,“ hovorí. Lenže časom došlo k rozkolu a rozdielnemu výkladu Božieho slova aj v tejto skupinke a začala sa rozpadať. „Ja som v tom čase Bibliu ešte len čítal, nemal som to prejdené. Bol som v tomto neustálený, jeden hovoril tak a druhý tak, no vyber si,“ hovorí Michal.

Ponúkli sa, že prídu za nimi

Práve počas samoštúdia Biblie narazil na pojem diakon, ktorý v ňom vyvolal zvedavosť a chcel vedieť viac. Informácie hľadal na internete. Medzi prvými bol aj odkaz na stránku krestania.info, do ktorej sa hlbšie začítal. Ich spôsob vysvetľovania sa mu pozdával a zapôsobilo to na neho tak, že sa rozhodol ich kontaktovať.

„Myšlienka bola taká, že vyzerá to tu milo a dobre, môžem im skúsiť napísať, že kde sa stretávajú, kde majú bohoslužby a prišli by sme sa tam pozrieť,“ opisuje Michal prvý kontakt s ľuďmi, ktorí obrátili život jeho rodiny naruby.

Ozvali sa mu späť, ale s ponukou, ktorá ho prekvapila. Vraj nemajú konkrétne miesto, ale stretávajú sa u kamarátov. Navrhli mu, že prídu k nim domov. Michala to prekvapilo, ale súhlasil. „A tak sa to začalo. Keď si na to dnes spomeniem, vravím si, že som bol fakt idiot. Ja som vôbec nebol pripravený. Keď sa na to spätne pozriem, však bolo do očí bijúce, že tu niečo nehrá,“ hovorí nešťastne.

V jeden večer koncom januára aj skutočne prišli. Manželia nemali z prvého stretnutia obavy. Neboli sami, na dohodnuté stretnutie došla aj Janina sestra a jeden ďalší kamarát.

Prišli traja. To, čo Michala najviac zarazilo, bola atmosféra, akú k nim domov priniesli. Boli veľmi vážni. Akúkoľvek jeho snahu odľahčiť situáciu žartom prešli mlčaním. Otvorili teda Bibliu a prečítali nejakú časť. „Prečítam si a mám to prečítané. Ale oni to čítali pomaly. Po prečítaní dlho čakali. Aby sa prečítané vraj usadilo v mysliach. Pomaly, veľmi pomaly,“ opisuje zvláštne správanie hostí.

„Vôbec to neviem vysvetliť. Oni dokážu vytvoriť takú atmosféru, že postupne utíchne akákoľvek radosť alebo vrava. Akoby tu bola nejaká duchovná sila, ktorá to opantala,“ hovorí Michal. Keď odišli, akoby z nich niečo spadlo. Spolu so ženou a švagrinou sa smiali a robili si žarty z ich vážneho vystupovania.

„Dokážu vytvoriť takú atmosféru, že postupne utíchne akákoľvek radosť alebo vrava. Akoby tu bola nejaká duchovná sila, ktorá to tu opantala.“ Zdieľať

Napriek tomu súhlasili s ďalším stretnutím. Pri odchode prejavili iniciatívu samotní hostia. Michala to zaskočilo. „Vyprevádzal som ich, chcel som byť k nim milý,“ snaží sa vysvetliť, prečo sa stretnutie zopakovalo. Súhlasil skôr formálne, myslel si, že to pôjde do stratena. Oni začali hneď vyjednávať termín. O týždeň? A čo tak skôr? O krátky čas už boli u nich denne.

„Tá intenzita ma vcucla a už som sa v tom viezol. Bol som idiot, že som to nevedel stopnúť. Janka, tá im všetko hltala. To bol začiatok konca,“ vraví. Počas pravidelných stretnutí sa obmieňali. Chodili po troch či štyroch. Síce sa spolu bavili aj o bežných veciach, ale len okrajovo. Hlavnou témou bolo štúdium Písma.

„Ani sme si nevšimli ako, už to zrazu nebolo štúdium Písma, ale odovzdávanie znalostí. Oni boli tí, ktorí sú znalí, a my tí, ktorí sú úplne stratení v hriechoch. To je ten duch, ktorého sem priniesli,“ hovorí.

Stretnutia boli čoraz náročnejšie, manželia nemali čas na seba ani na fyzický odpočinok. „Celý deň sme fičali s troma deťmi a keď sme ich uložili spať, večer sme už predtým mávali pre seba. Toto úplne zmizlo. Oni tu boli každý deň od ôsmej večer do polnoci. My sme boli úplne vyčerpaní.“ Unavená myseľ sa ľahšie ovláda a manipuluje.

Nová rodina, noví bratia a sestry

Aká je ich filozofia? Považujú sa za nasledovníkov prvých kresťanov. Podľa ich vzoru žijú spolu, všetko majú spoločné a o všetko sa delia. Oni sú si bratia a sestry, najbližšia rodina. Nie manželka, manžel, matka či otec. „Celá táto skupina má zaujímavú spoločnú črtu. Svojimi rodičmi pohŕdajú. Vidia na nich chyby a zlyhania, a preto si nezaslúžia, aby im venovali svoj čas. Nikto z nich svojich rodičov nenavštevuje, ako keby ich zavrhli,“ hovorí Michal.

Tvrdia o sebe, že „kladú životy za svojich súrodencov“. Manželia splynú spolu v tomto súrodenectve. Stane sa z nich brat a sestra, neskôr budú bratmi a sestrami aj ich deti. Preto logicky vznikne problém, keď jeden z manželov má inú predstavu o svojom živote a o budúcnosti detí.

Michal videl, že sa mu manželka mení pred očami. S častými návštevami zo spoločenstva začali pribúdať aj manželské nezhody. K jednej z nich došlo pred Veľkou nocou, keď Michal chcel, aby sviatky aj s deťmi strávili ako po iné roky u rodičov na Orave. To však už bola pre Janu neprekonateľná prekážka. Cez sviatky mali predsa byť so svojou novou rodinou. Počas hádky sa dozvedel, že deň bez nových „priateľov“ ešte vydrží, ale dva dni by bolo pre ňu už príliš.

„Pamätám si presne ten okamih, keď sa to stalo, že odteraz je ich a nie moja žena. Keď ju dostali,“ spomína Michal.

Cez víkendy sa stretávali členovia z okolitých krajín. Najčastejšie to bolo v jednom veľkom dome v Maďarsku. Na jednom takomto stretnutí sa konal nad Michalom akoby súd.

„Oni to mali vopred s Janou dohodnuté. Posadili ma tam na určené miesto a ako taká veľká porota mi oznámili, že už nechcú mať so mnou spoločenstvo. Lebo to neberiem vážne, som ľahkovážny a nemám skutočný záujem o ich spôsob života. Janka tam sedela medzi nimi, ani sa na mňa nepozrela a mlčky s nimi súhlasila,“ opisuje.

Po tejto udalosti sa ich manželstvo rútilo z kopca. Jana sa s nimi stretávala ďalej, ale už bez Michala. Otec bol doma s deťmi a matka každý večer odchádzala na štyri hodiny do dodávky pristavenej pred domom. Cez víkendy chodievala za nimi, niekedy aj s deťmi.

„Ako som prestal byť pod pôsobením týchto ľudí, akoby som sa preberal z toho psychotického šialenstva,“ hovorí Michal. Až vtedy mu začalo dochádzať, aká bola ich taktika a ako nimi manipulovali.

Uvedomil si, že dávno pred jeho vylúčením si ich „podelili“. Ženy zo spoločenstva zobrali Janu na prechádzku. Keď sa vrátili, zostali pri deťoch ony a šli sa prejsť muži. „Až potom som si uvedomil, že dvaja z nich boli stále so mnou a snažili sa ma vtiahnuť do rozhovorov aj o najintímnejších veciach,“ hovorí Michal.

Najskôr hovorili o sebe, o svojich hriechoch, čo robili zlé a ako s tým bojovali. A čakali, že sa im zdôverí aj on. Michal sa však nevyjadroval ku všetkým témam, zvlášť nie k intímnym. Veď to bola aj jedna z vecí, ktoré mu potom vyčítali.

„Až oveľa neskôr mi došlo, že oni to skúšali aj na mňa, ale nepochodili a u Jany pochodili a spracovali ju. Oni takto o nás vedeli všetko, o našich financiách, o sexuálnom živote, o našich príbuzných. Pritom ona o nich nevedela nič. Keď utiekla z domu, poznala len ich krstné mená a akej farby majú auto. Nevedela ani, ako sa volajú priezviskami. Utiekla s deťmi s prísľubom, že oni sa o ňu postarajú,“ hovorí.

Deti začali vnímať sektu ako autoritu

Čo sa stalo krátko pred útekom? Po tom, čo sa Michal dostal spod vplyvu sekty, videl, aký zmätok v hlavách robí matka deťom. „Brala si ich stále do záhradky a tam do nich búšila Bibliu a búšila. K tomu sa pridružilo tzv. ‚šuškanie a tajnosti pred ockom‘. Došlo to až tak ďaleko, že starší syn plakal pred spaním, že čo keď bude druhý príchod Pána Ježiša a on nebude pripravený a nepôjde do neba,“ rozpráva otec. „Táto anti-ockovská propaganda vyústila do toho, že deti začali vnímať sektu ako najvyššiu rodinnú autoritu. Bohužiaľ, presne ten istý scenár sa teraz opakuje s najmladším synom,“ pokračuje.

Raz počas víkendu v Maďarsku, kde boli deti už len s matkou, pohrýzol rovno do tváre ich najmladšieho dvojročného syna vlčiak, ktorý strážil dom veriacich. Chlapec si odniesol zranenia i psychickú traumu. Otec po týchto udalostiach matke zakázal, aby na stretnutia brala aj deti. Doteraz si vyčíta, že to neurobil skôr.

Potom už nabrali veci rýchly spád. Matka sa so zákazom nechcela zmieriť. Nástojila, aby deti s ňou na stretnutia chodili, že jej nová rodina je tá správna a pre deti chce to najlepšie. A že muž je ten, čo je mimo, je neveriaci a treba ho odstaviť.

Jana takmer všetok voľný čas trávila s „novou rodinou“. Do toho v histórii ich spoločného počítača Michal našiel, že hľadá informácie o rozvode a komunikuje s advokátom. Nemohol tomu uveriť, že sa to takto skončí.

Prišli letné prázdniny a Michal v rámci pokusu o záchranu rodiny naplánoval dovolenku v Slovenskom raji. Odmietla. Keďže doma bolo veľmi dusno, zbalil deti a chcel ísť s nimi na chatu sám. Manželka začala vystrájať, že deti nemôže len tak zobrať. Dokonca mu volal aj jej advokát, že nesmie s deťmi odísť.

Inzercia

„Nedal som sa zastrašiť a nakoniec sme predsa len išli, dúfajúc, že žena príde za nami. Posielal som jej odtiaľ fotky vysmiatych detí, písal jej, prosím ťa, príď za nami, príď.“ Neozvala sa.

Tento čas využila na plánovanie úteku. Kým boli na výlete, spoločne s „bratmi a sestrami“ našli pre Janku v Bratislave veľký byt a prenajali ho, nahlásili tam deťom prechodné pobyty a podali prihlášky do novej školy. Ľudia zo sekty ju podporovali a sprevádzali vo všetkých krokoch. Aj advokáta vybrali a dokonca ho aj spoločne navštevovali.

„Posielal som jej fotky vysmiatych detí, písal jej, prosím ťa, príď za nami, príď.“ Zdieľať

Po návrate domov nestihol ani vybaliť veci z tašiek a zazvonil telefón. Janin advokát ho žiadal o stretnutie. Michal sa potešil, že to bude normálny advokát, ktorému vysvetlí situáciu, že žena je v sekte a musí ochrániť najmä deti. Stretli sa v neďalekom hoteli pri jazerách. Na stretnutí advokát Michala informoval, že Jana chce odísť do samostatnej domácnosti a on to bude financovať. Bola to však asi len zámienka. „On ma mal vylákať z domu. Bol som tam jednu hodinu.“

Do Senca prišiel s Michalom aj jeho brat so ženou. Dohodli sa, že oni budú s deťmi, kým sa nevráti zo stretnutia. Práve vtedy k nim nečakane prišiel starý známy. Jana mu naservírovala koláč a odišla s deťmi von. Nikomu nenapadlo, že sa niečo chystá, preto nevideli nič zlé na tom, keď zobrala knihu, že si idú s deťmi čítať do parku.

Deti boli len v plavkách a na nohách mali kroksy. Veci však už mali zbalené a naložené v čakajúcej prenajatej dodávke. Michalov brat sa snažil hosťa rýchlo vyprevadiť a ísť za deťmi. Bola to len chvíľa, ale už bolo neskoro.

„Len verte a bežte“

Čo sa dialo potom, vie Michal z rozprávania detí. Kým popred dom prešli pokojne, hneď ako zašli, matka sa s nimi pustila do behu. V panike kričala na deti: „Len verte a bežte.“ Dobehli k dodávke, do ktorej ich aj spolu s dvoma ďalšími členkami sekty napchali nasilu, lebo deti nechceli ísť a plakali. V dodávke museli držať hlavy sklonené, aby ich nebolo vidieť cez okno.

Keď sa Michal vrátil zo stretnutia, našiel strhaného brata so švagrinou, ako hľadajú deti. Pustil sa do hľadania aj on, snažil sa dovolať Jane, ale telefón nedvíhala.

Mal číslo na Blažeja Svobodu, tak sa s ním skontaktoval. Pýtal sa ho, kde sú deti. Ten dookola opakoval vetu: „Janka si neželá, aby si vedel, kde sú.“ Michal sa preto v zúfalstve obrátil na políciu.

Na stanici natrafil na policajta, ktorý pre tento prípad nakoniec prišiel o prácu. „Mal som obrovské šťastie, že nešiel zo služby domov, lebo už nadčasoval. To bol jeden zázračný policajt, presne taký, ktorého človek potrebuje, keď má problém. Chlap na správnom mieste,“ hovorí Michal.

Keďže ani policajtom sa nepodarilo s matkou skontaktovať a predvolaný Svoboda policajtom tvrdil, že deti sú v poriadku, sú v božích rukách a chce to tak Boh, vyhlásili pátranie. Keby sa im s Janou skontaktovať podarilo a potvrdila by, že deti sú s ňou na Slovensku a sú v poriadku, Michal by ich už pri sebe zrejme viac nemal.

Policajti deti vypátrali hneď na druhý deň. Matka sa s nimi skrývala v chatovej oblasti na Starej Myjave. Vymyslené to bolo dobre. Plán bol, že Jana utečie s deťmi. Advokát Stanislav Jakubčík, ktorý zastupuje aj Blažeja Svobodu v kauze zbitého svedka, podal na súd hneď na druhý deň ráno, keď sa deti ešte hľadali, neodkladné opatrenie a návrh na zverenie detí do starostlivosti matky. To osobne doručil aj do Starej Myjavy svojej klientke, ktorú medzitým vypátrali. Spolu s návrhom dokonca doniesol aj zásoby jedla. Po vypátraní detí totiž sociálna pracovníčka, ktorú na miesto privolali policajti, zistila nedostatok potravín.

Podľa pôvodného plánu sa mala matka s deťmi vrátiť z kempu po vypršaní sedemdňovej lehoty. Otec mal na deti platiť mesačne 1200 eur.

„Jana si za výdatnej pomoci ľudí zo sekty našla byt, pomohli jej ho pripraviť na bývanie s deťmi, už len ich nasťahovať, nová škola, nový svet, bez otca, pohoda,“ objasňuje Michal motív úteku. Deti sa však našli a na miesto prišiel aj otec.

„Staršie išli automaticky so mnou. Chúďatá, boli v takom stave, že to neviem ani opísať. Bola to ich mama a zároveň úplne iná osoba,“ opisuje Michal. Najmenšieho držala matka na rukách. Nechcel ho vystavovať ešte väčšiemu stresu. „Ona by ho trhala, šklbala, nevedel som sa preťahovať o dieťa,“ hovorí. Aj ľudia zo sociálky, ktorí boli už tiež na mieste, jej hovorili, že by mal ísť so súrodencami, no nechcela o tom ani počuť.

„Tak som si povedal, že dobre, deti idú domov, aj Jana príde. Veď kam by šla, doma máme deti,“ hovorí otec. Jana sa však domov nevrátila. Michal ju hľadal dva týždne.

Už sa poučila, že musí dvíhať telefón. Komunikoval s ňou, prosil ju on, deti ju prosili, aby sa vrátila, chceli byť s mamou, ale ona odmietla.

Úkryt v krízovom centre

V novej situácii pozmenili plán a aby mohla Jana manžela obviniť z týrania, skrývala sa v krízovom centre v Petržalke. „Ona ich oklamala a tie úradníčky, od riaditeľky po psychologičky a sociálne pracovníčky, jej to zhltli. Keď som ju konečne objavil, od začiatku ku mne pristupovali ako k nepriateľovi a tyranovi,“ povedal Michal.

Vedenie centra určovalo, kedy a ako často môže otec vidieť svojho syna. Na stretnutia s chlapcom mu vyhradili malú miestnosť. Počas otcovej prítomnosti zamykali vchodové dvere do budovy.

Michal sa nemohol pozerať na to, ako chlapec v takom prostredí upadal. Hneval sa na matku, prečo ho odtrhla od súrodencov, od otca, starých rodičov, z jeho domova. „Bol apatický, zmohol sa iba na zvuky ako mačiatko. Ako keby bol na liekoch. Len tam bezcieľne chodil ako zombík a búchal po hračkách,“ opísal otec.

Snažil sa to riešiť na sociálnom úrade, na polícii, ale všade mu hovorili, že nie sú rozvedení, preto je to legislatívne v poriadku. Veď sa nič nestalo, deti si podelili. „Potom prišiel deň, ktorý mal prísť oveľa skôr. Keď som videl, ako môj syn mentálne upadá a nijako sa nedá ho dostať odtiaľ preč, v jeden deň som počas stretnutia otvoril okno a so synom odtiaľ ušiel,“ hovorí.

Mal obrovský strach, doma v obavách čakal, čo sa bude diať. Nedialo sa nič. Malý chlapec zostal so svojimi súrodencami. „Nikdy nepochopím, prečo mu to urobila. Prečo s ním nebola v tom prenajatom byte?“ pýta sa Michal.

Tak sa začal dlhý boj o deti, ktorý dodnes nie je uzavretý.

Jana podala na Michala trestné oznámenie za psychické týranie a znásilnenie. Musel vo veci vypovedať aj na polícii, trestné podanie sa však skončilo neúspešne a z ničoho nebol obvinený. „Mal som veľký strach, že idú vyhrať jej klamstvá. Vysmievala sa mi, či si myslím, že nechajú tyranovi deti. Že deti dajú vždy matkám.“

Jana sa najskôr rozvádzať neplánovala. Chcela s deťmi žiť v samostatnej domácnosti a otec mal na ne prispievať. Po pár mesiacoch prišiel ďalší návrh, tentokrát na rozvod a určenie práv a povinností.

„Vysmievala sa mi, či si myslím, že nechajú tyranovi deti. Že deti dajú vždy matkám.“ Zdieľať

Začal sa kolobeh stretnutí so sociálnymi úradníkmi, vypočúvaním pred súdom, v ktorom nevynechali ani deti. Tie sú podľa otca už po štyroch rokoch ostrieľané a pravidelné skúmanie pomerov zo strany kolíznych opatrovníkov berú takmer profesionálne.

Počas týchto rokov, keď sa súdne pojednávania stali bežnou súčasťou Michalovho života, sa ukázalo, že v súčasnom systéme je často matka preferovaná bez bližšieho zohľadnenia okolností prípadu. Otec narazil na zaužívanú prax, keď napriek zisteným skutočnostiam každý záver znel: ale deti potrebujú matku.

Príkladom môže byť aj rozhodnutie sudkyne, ktorá už dnes v prípade nerozhoduje, pretože odišla pre zaujatosť. Tá na základe toho, že matka bola približne mesiac v krízovom centre, jej odsúhlasila výživné pre najmladšieho syna, aj keď ten už býval doma s otcom a súrodencami. Otec tak platil matke niekoľko mesiacov výživné na syna, o ktorého sa sám staral doma. Rovnako úradom trvalo dlhý čas, kým mohol otec poberať na deti rodičovský príspevok a rodinné prídavky. Dávky poberala matka, aj keď sa otec o deti staral sám.

V decembri 2019 Michala a Janu súd rozviedol, ale v prípade určenia styku detí s matkou sa otec odvolal. Kým predtým sa matka stretávala s deťmi dvakrát do týždňa po tri hodiny, po rozvode platí chaotické prerozdelenie.

Rodičia majú rozdelené týždne na párne a nepárne. V jeden týždeň má matka určený styk s deťmi v utorok od 16.00 do 18.00 hod., v stredu od 15.30 do 18.30 hod., vo štvrtok od 16.00 do 18.00 hod. Ďalší týždeň je to v stredu od 15.30 do 18.30 hod., v piatok od 16.00 do 18.00 hod. a v sobotu od 10.00 do 18.00 hod. Na párne a nepárne sa rozdeľujú aj roky a podľa toho sa delia prázdniny. Stratili ste sa? Čo potom deti.

„Odvolal som sa voči takto nastavenému styku, ktorý dusí celú našu rodinu,“ povedal Michal. Kým sa nanovo nerozhodne, zatiaľ rok a pol fungujú v tomto zmätočnom režime.

Staršie deti už matka odmieta

Najnovšie sa však s matkou stretáva už len najmladší, ktorý má teraz šesť rokov. Prečo? Matka sa tak sústredila na spásu detí, až zabudla budovať svoj vzťah s nimi. A keďže staršie deti začali kriticky vnímať jej pohľad na svet, ich vzťahy postupne ochladli. Čo je na tom najhoršie, vlastná matka ich začala odmietať.

„Najmenší si tie dramatické udalosti nepamätá. Takže súčasný stav je preňho prirodzený. On má mamu rád, mama má rada jeho. Učí ho Bibliu, ten má také znalosti, že ja sa môžem len hanbiť, čo ten chalan všetko už vie,“ hovorí otec, ktorý akoby zažíval déjà vu. „Je to ako cez kopirák, keď toto isté robila pred štyrmi rokmi prvému synovi.“

Staršie deti voči mame ochladli. „Rozprávam sa s nimi o tom, pýtam sa na ich pocity, ony sú až akoby zocelené. Berú našu situáciu ako fakt. Akoby sa zmierili s tým, že mama sa o ne už vôbec nezaujíma,“ dodáva Michal.

Práve pred pár mesiacmi prežil prostredný teraz desaťročný syn nepríjemnú situáciu, keď sa po dlhšom čase rozhodol, že pôjde na stretnutie s mamou spolu s mladším bratom. Vyšiel pred dom a mama ho odmietla a poslala preč. S plačom sa vrátil dnu. „To ho zlomilo a voči mame ochladol,“ hovorí smutne otec. Najstaršia dcéra má trinásť rokov. „Ona je na mamu už dlhodobo nahnevaná,“ dodáva. „Jana ich vôbec nevie pochopiť, upadla do strašného sebectva a egoizmu.“

„Akoby sa deti zmierili s tým, že mama sa o ne už vôbec nezaujíma.“ Zdieľať

Michal priznáva, že dúfal, že sa Jana vráti. Že môžu začať znova. „Teraz som si istý, že aj keby sa jej podarilo zo sekty dostať, tak zostane doživotne psychicky poznačená. Ja som sa s nimi stretol a viem, aký to malo silný efekt. Nepotreboval som psychológa, ale potreboval som čas, aby som riadne precitol. A to som oproti nej výrazne odolnejší.“

Je otázkou, ako sa môže zmanipulovaný človek z takéhoto vplyvu vôbec oslobodiť. Členovia tohto spoločenstva si ani neuvedomujú, že sú pod neustálou vzájomnou kontrolou. Aj Jana už štyri roky všetok svoj čas trávi so svojimi „sestrami“, pričom jedna z nich má za úlohu na ňu dohliadať.

Sekty profitujú z členov najmä finančne. „Oni nie sú, aspoň naoko, založení na tom, že je tam jeden líder, ktorý kasíruje. Ich spôsob je sofistikovanejší. Sú presvedčení, že všetci sú si rovní, že všetko je spoločné. Len akosi už neriešia, že tie budovy a autá musia mať fyzických vlastníkov, že to niekto musí spravovať, aby to fungovalo,“ hovorí Michal.

Členovia, ktorí majú zamestnania a výplaty, majú spoločnú kasu a osobné vlastníctvo je minimalizované. Dokonca, ak je to potrebné, zdieľajú aj svoje oblečenie.

Verím, že nám pomohol Boh

Má ešte Michal po tomto všetkom v srdci vieru? „Aj keď to znie absurdne, ale práve táto sekta ma dostala bližšie k Bohu. Ale nie tým sektárskym spôsobom. Keď si spätne premietam, ako sa tie udalosti odohrali, ako postupne zapadali, koľkokrát mali deti namále a mohli skončiť v rukách sekty... Verím, že im aj mne v tom všetkom pomohol práve Boh,“ tvrdí.

Tento príbeh asi nebude mať klasický happyend, že mama precitne a vráti sa domov, kde mala skutočné zázemie a lásku. Michal je už s tým zmierený. Čo by podľa neho bolo pre deti teraz najlepšie?

„Keby sa zobudila, odišla zo sekty a ak už aj nie so mnou, tak aspoň aby sama začala žiť normálny život. Aby bola blízko deťom, aby mohli byť s ňou čo najviac, nech sa môžu spoločne tešiť zo života,“ hovorí Michal.

Tento scenár však už považuje za utópiu.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame