Svet kresťanstva Zasvätení 05. máj 2021

Sestra Terézia OSF Odišla tichá a nezabudnuteľná žena

Eva Čobejová
Eva Čobejová

Vo štvrtok sme sa rozlúčili so sestrou Teréziou, ktorá je mnohým ľuďom po celom Slovensku známa aj ako sestrička Marika.

Vo štvrtok sme sa rozlúčili so sestrou Teréziou, ktorá je mnohým ľuďom po celom Slovensku známa aj ako sestrička Marika.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Eva Čobejová

Odišla tichá a nezabudnuteľná žena

Sestra Terézia (1955 – 2021), členka rehole Školské sestry sv. Františka z Assisi, zostala v pamäti tých, ktorí ju poznali, ako pokorná žena s tichým hlasom a zvyčajne s jemným úsmevom na tvári. No v skutočnosti to bola veľmi silná, energická a odvážna žena.

Dielo, ktoré počas svojho pozemského života vykonala, si zaslúži úctu a rešpekt.

Nebála sa žiadnych ťažkých úloh, pred ktoré bola postavená. Všade, kde ju Pán zavolal, nasadila svoju energiu, talent, schopnosti, svoj um a silnú vieru. A všade zanechala výraznú stopu.

Všetko pritom robila s veľkým pokojom a rozvahou.

Keď 2. mája odišla z tohto sveta, mnoho ľudí si na ňu preto spomenulo s láskou, obdivom aj vďakou – v Košiciach, v Žiline, v Bratislave, v Lomničke či v Kazachstane. Tichá žena, na ktorú sa nedá zabudnúť.

Mária Krausová vyštudovala farmáciu a od roku 1979 pracovala v Košiciach v Laboratóriu pre kontrolu liečiv KÚNZ. Do rehole Školských sestier sv. Františka vstúpila v roku 1987, o tri roky neskôr sa natrvalo zasvätila Bohu.

V roku 1988 prišla do Bratislavy a pracovala tu ako vedecký a výskumný pracovník v odbore farmakológie a výskumu liečiv, neskôr v Nemocnici svätej Alžbety.

Pre mnohých ľudí z Bratislavy a okolia sa však stala nezabudnuteľnou v úlohe riaditeľky dojčenského ústavu. Na jeho čelo sa dostala v roku 1992, keď ešte ústav patril pod Dérerovu nemocnicu. Od roku 1995 sa aj jej zásluhou ústav osamostatnil a neskôr sa z neho stal Detský domov Studienka.

Odvážna a aj veľmi akčná povaha sestry Terézie sa prejavila aj v tejto úlohe. Ako jedna z mála sa odhodlala vytvoriť profesionálne rodiny, nebála sa ani adopcií detí do zahraničia, keď bola presvedčená, že je to v záujme detí. Zároveň budovala pre domov aj nové lepšie priestory, ale najmä usilovala sa dostať čo najviac detí do rodín.

Opatrní úradníci neboli vždy nadšení z jej postupov, ale ona vždy myslela v prvom rade na dobro detí, na to, aby v umelých podmienkach dojčenských ústavov boli čo najkratšie. A aby sa pre ne našli zanietené rodiny, ochotné prijať s láskou aj cudzie dieťa. Mnohé vtedy ešte platné, no už zastarané a škodlivé predpisy „posudzovala“ sestra Marika viac svojím srdcom. Nebála sa rozhodnúť a aj riskovať, keď bola presvedčená, že Pánove cesty ukazujú iným smerom.

V tom čase totiž prorodinné riešenia ešte neboli preferovanou štátnou líniou. Ale sestra Marika už razila cestu, ktorou potom išli aj ostatné detské domovy. A prispôsobili sa tomu aj zákony.

Mnoho dnes už i dospelých mladých ľudí vďačí práve jej za to, že nemuseli ostať v detskom domove, ale dostali šancu vyrastať v rodine. S mnohými rodinami ostávala sestra Marika až do konca svojho života v kontakte. Zaujímala sa, radila, povzbudzovala, nenápadne pomáhala, no a na Vianoce posielala „svojim deťom“ krásne pozdravy. Cítila aj ich vďaku.

Od roku 2007 sa venovala už úplne inému poslaniu – službe a pastorácii Rómov v obci Lomnička. Najprv pracovala na obecnom úrade ako sociálna pracovníčka, no rýchlo začala presadzovať ideu, aby v Lomničke pôsobila nastálo komunita sestier a aby priamo v obci mali vlastné priestory. Dnes tu stojí Dom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a sestričky v Lomničke robia obdivuhodnú prácu, najmä s rómskymi deťmi.

Sestra Terézia len veľmi nerada opúšťala Lomničku, bola to jej srdcová záležitosť. No v rokoch 2014 – 2015 bola poverená dohľadom nad stavbou telocvične pri cirkevnom Gymnáziu sv. Františka v Žiline. So svojím organizačným talentom bola vtedy potrebná tam.

Keď úlohu v Žiline splnila, mala už šesťdesiatku a mohla pomýšľať na pokojnejšie obdobie života. Namiesto toho odišla na misiu do Strednej Ázie, kde pôsobila dva roky.

Po návrate žila v komunite sestier v Košiciach a od júna 2020 v Ľubochni.

Keď sa rozšírila správa o odchode sestry Terézie, viacero ľudí cítilo potrebu podeliť sa so svojimi spomienkami na ňu. Na webovej stránke Návratu sa preto objavili texty viacerých z tých, ktorí ju mali česť spoznať.

Je to krásne čítanie a veľká pocta tejto obdivuhodnej žene. 

(Svätú omšu za sestru Teréziu budete môcť sledovať naživo 6. mája o 13:00 na tomto YouTube kanáli.)

Marek Roháček, ktorý spoluzakladal občianske združenie Návrat, so sestrou Marikou spolupracoval, keď ešte bola riaditeľkou detského domova Studienka. Takto na ňu spomína:
„Tichý v zemi“ – veľmi sa mi páči tento trocha archaický, ale noblesne znejúci termín, podobne ako „Spravodlivý medzi národmi“.
„Tichý“ neznamená, že nič nehovorí, naopak, koná aktívne, ale bez veľkých slov, nepotrebuje, aby o ňom všetci vedeli. Je to človek, ktorý pozná zem, v ktorej žije, vie ju čítať, pozná kontext a potreby, vie, odkiaľ a kam je dobre ísť (ak nevie, aspoň sa snaží to vytušiť). Dobre načúva šumeniu zeme a vzdychom ľudí a vie, čo urobiť (ak nevie, aspoň sa snaží urobiť najlepšie, čo vie). Nerozdáva dobré rady a veľké slová, ale seba a ide tam, kde treba. Vie na seba zobrať zodpovednosť, ale aj prenechať miesto iným a posunúť sa ďalej.
Ak nie sestra Marika Krausová, tak už nikto.
So sestrou Marikou som sa stretol v začiatkoch Návratu ako riaditeľkou detského domova Studienka v Bratislave, ktorá „poznala nie všetky svoje deti, ale každé dieťa osobne, jeho príbeh a dobre rozumela jeho potrebám. Robila všetko pre to, aby pre každé dieťa, aj tie s ťažším znevýhodnením, našla rodinu. A darilo sa jej to, aj keď v 90. rokoch bolo dosť jej kolegov riaditeľov domovov, ktorí tvrdili, že sa to nedá.
Jej tichá viera v Boha a rodinu pre opustené deti bola jednoznačná a zásadne menila osudy detí a rodín. Domov Studienka mal najviac detí v profesionálnych rodinách, určoval trend na Slovensku a prakticky odpovedal oponentom transformácie.
Po čase som sestru Mariku objavil v Lomničke na hornom Spiši, najväčšej rómskej dedine, ktorá sa pôvodne volala Klein Lomnitz, odkiaľ pochádzajú moji nemeckí predkovia a môj prastarý otec tam bol evanjelický farár. Hľadali sme tam hroby príbuzných a sestra Marika nám ich pomáhala hľadať spolu s miestnymi deťmi. Našli sme ich a prepojili históriu a príbehy spišskej zeme. Sestra Marika vybudovala spolu so Školskými sestrami sv. Františka v Lomničke pastoračné centrum, v ktorom bola aj kaplnka. Oltárny stôl a kazateľnica v kaplnke majú vkomponované trámy z veže rozpadávajúceho sa evanjelického kostola ako jej ďalší odkaz prepájania, dopĺňania a uzdravovania.
Vďaka Bohu za všetkých tichých v zemi. Akí sú dnes veľmi potrební!
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0