Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika Politika
30. apríl 2021

Nový premiér

Zlomový moment Eduarda Hegera

Nový premiér sa šéfom kabinetu vôbec nemusel stať, ak by sa v málo známom momente svojho politického života rozhodol inak.

Zlomový moment Eduarda Hegera

Foto – Andrej Lojan

Životný príbeh Eduarda Hegera je verejnosti už trochu známy. Vie sa o jeho podnikaní, Double Cross vodke, o tom, že ho veľmi zasiahla smrť otca a po konverzii sa stal kresťanom so živou vierou, ukotvenom v Spoločenstve pri Dóme sv. Martina. Menej sa vie o zákulisnom príbehu z jeho politického života, ktorý v čase, keď vláda premiéra Eduarda Hegera získala podporu parlamentu, ponúka možnú odpoveď na najdôležitejšiu otázku dňa: Dokáže Eduard Heger vystúpiť z tieňa Igora Matoviča a zapísať sa do dejín ako samostatný predseda vlády?

Príbeh zlomového momentu Eduarda Hegera sa udial na prelome rokov 2018 a 2019. Teda v čase, keď v zákulisí politického diania vznikala teraz relatívne nenápadná strana Kresťanská únia (KÚ), ktorá sa do parlamentu dostala na kandidátke OĽaNO a múti politické vody svojimi piatimi poslancami.

Vzniku KÚ však predchádzalo niekoľko dôležitých okolností. Viacerí charizmatickí kresťania, ktorí dovtedy pôsobili v rámci hnutia OĽaNO, usúdili, že život s Igorom Matovičom už nie je tou najlepšou alternatívou a je čas pohnúť sa ďalej. Richard Vašečka, ktorý spolu s Branislavom Škripekom otváral charizmatikom v roku 2012 dvere do politiky, najskôr neveľmi šikovným spôsobom vletel do KDH a hneď neúspešne (aj vďaka chvíľkovému zákulisnému zblíženiu Alojza Hlinu a Igora Matoviča) kandidoval na predsedu kresťanských demokratov. V KDH Vašečka nechcel robiť štafáž Hlinovi a začal hľadať novú cestu.

Branislav Škripek, aktívny europoslanec s medzinárodným presahom, zas dostal od Matoviča ponižujúcu požiadavku vzdať sa v prípade zisku jedného mandátu v eurovoľbách v prospech (liberála) Petra Polláka. Škripeka to vcelku oprávnene nahnevalo, pre Postoj vtedy porozprával, čo si o Matovičovi myslí, tým si v OĽaNO zabuchol za sebou dvere a aj on stál pred otázkou, čo ďalej.

Ďalším faktorom bola situácia v KDH, kde Alojz Hlina tiež nie veľmi vyberavým spôsobom naznačil Anne Záborskej, že v nej už nevidí potenciál a do eurovolieb s ňou nepočíta. K tomu sa pridružil ešte ďalší problém, že KDH pod Hlinovým vedením mnohým kresťanom prekážalo ešte viac ako mdlé, ošúchané a neveľmi zaujímavo pôsobiace hnutie z obdobia pred Hlinom.

To celé sa odohrávalo na pozadí skutočnosti, že v politike sa už aj mimo KDH hýbalo dostatočne veľa kresťansky prebudených ľudí, ktorí nabrali aspoň základnú politickú skúsenosť – od charizmatikov ako Eduard Heger, Marek Krajčí, Jozef Lukáč až po pro-liferov ako Anna Verešová alebo ľudí, ktorí aj v politike brali svoju vieru vážne, ako Soňa Gaborčáková či Veronika Remišová.

Tento mix okolností potreboval už len dva momenty, ľudí, ktorí situáciu pochopia a začnú konať, a rovnako aj posvätenie idey novej kresťanskej strany od rešpektovaných nepolitických lídrov. Obidve podmienky boli splnené. Existovala skupina, ktorá na projekte začala aktívne marketingovo a politicky pracovať (napríklad z prostredia Richarda Vašečku). A ešte predtým sa viacerí lídri charizmatických kresťanských spoločenstiev vyjadrili, že vlastná strana môže byť nápad, ktorý by vedeli podporiť.

Skupina tak začala konať. Organizovali sa stretnutia, uvažovalo sa o praktických politických nuansách. Dôležitou poznámkou je, že táto aktivita prebiehala od roku 2018 v čase, keď o nej ešte vôbec netušili ľudia ako Remišová či Škripek. Tí boli do projektu prizvaní až v istom momente. Lenže ukázalo sa, že práve zjednotenie tých najdôležitejších poslancov z tejto scény, ktoré bolo pritom nevyhnutným predpokladom úspechu, bude tým najväčším problémom. Keď sa informácia o iniciatíve dostala k Veronike Remišovej, tá sa podľa našich informácií urazila, že sa celá vec dlho riešila poza jej chrbát, a z jej pozície bolo skôr či neskôr jasné, že sa s ňou počítať nedá. Naopak, rozhodujúcim faktorom, bez ktorého by strana zrejme ani nevznikla, bol súhlas Anny Záborskej a Branislava Škripeka. Hoci obaja majú vo svojom prostredí rešpekt, tento tandem na stranu s väčším výtlakom ešte nestačil. Chcelo to ešte niečo viac. A práve tu zohral rozhodujúcu úlohu dnešný premiér.

Inzercia

Eduard Heger po vstupe do politiky v roku 2016 rástol. Niežeby mal obrovský politický talent a silnú víziu alebo že by ako Matovičov tieňový minister financií nadpriemerne rozumel ekonomike. Heger sa však dokázal presadzovať svojím nekonfliktným vystupovaním, priateľskou povahou a vďaka svojej skromnosti bol schopný rýchlo sa učiť od ľudí, ktorí boli šikovnejší ako on sám, preto rástol aj vo svojej odbornosti a stal sa súčasťou prvej palebnej línie OĽaNO.

Cítili to aj marketéri nového politického projektu. V ich predstavách bol Eduard Heger človekom, ktorý mohol byť aj na čele strany. Predstavoval by neopozeranú kresťanskú politiku bez škandálov a káuz, z tohto pohľadu by bol nezasiahnuteľným terčom útokov politických oponentov.

Podľa našich informácií Heger o projekte vedel skôr ako niektorí ľudia, ktorí sú hlavnými tvárami Kresťanskej únie dnes. Sám sa na viacerých diskusiách o projekte zúčastňoval. Napriek tomu od neho kompetentní celý ten čas cítili, že nie je úplne na palube a nie je isté, či sa napokon pridá – a to napriek tomu, že za projektom stáli jeho najbližší ľudia, s ktorými sa poznal dlhé roky.

Čas na finálne rozhodnutie sa krátil. Záborská so Škripekom povedali novej strane svoje áno. A Eduard Heger napokon svoje rozhodnutie urobil: zostal pri Igorovi Matovičovi. Lepšie povedané, za Igorom Matovičom. Prečo?

Niektorí si myslia, že Matovič Hegera zlákal istotou vstupu do parlamentu alebo finančnou podporou kresťanského krídla v OĽaNO, prípadne hovoria o Hegerovej neschopnosti odolať Matovičovmu psychickému tlaku. Tí, ktorí situáciu videli veľmi zblízka, však tieto motivácie vylučujú. Zdá sa, že Heger nezostal s Matovičom ani kvôli peniazom, ani kvôli vidine istého úspechu, keďže OĽaNO prežívalo v roku 2019 jeden z najťažších rokov svojej existencie. Zvonku to skôr vyzerá tak, že po dlhom vajataní a zvažovaní sa Heger rozhodol, že radšej sklame svojich najbližších politických i ľudských spolupútnikov, ako keby mal byť nelojálny voči Igorovi Matovičovi, ktorému bol vďačný za príležitosť.

Heger za to vtedy niesol aj nepríjemné dôsledky. Jeho rozhodnutie veľmi sklamalo najbližšie prostredia – politikov, niektorých lídrov spoločenstiev, vnímali ho ako slabosť a zradu. Ďalším dôsledkom bol fakt, že šance KÚ na výraznejší úspech radikálne klesli. Podľa Hegerovho rozhodnutia sa submisívne zariadil aj Marek Krajčí, Jozef Lukáč zas zhodnotil, že KÚ nemá budúcnosť, preto sa dohodol so Sme rodina. Soňa Gaborčáková, Elena Červeňáková a Anna Verešová prešli na kandidátku KDH. A Veronika Remišová podľahla vábeniu Andreja Kisku. Idea novej, silnej kresťanskej strany padla do prachu a do volieb išla ponižujúco, no pragmaticky na kandidátke Matovičovho OĽaNO. Toho OĽaNO, od ktorého sa chceli konečne osamostatniť.

Hegerovi vtedy ani len nemohlo napadnúť, že do roka vyhrá OĽaNO voľby, po ktorých sa on stane najskôr ministrom financií a teraz premiérom. Jeho vládnutie sprevádza od začiatku otázka, či dokáže samostatne vládnuť a či sa emancipuje od svojho straníckeho predsedu. Príbeh jeho dosiaľ najzlomovejšieho politického rozhodnutia môže odpoveď na túto otázku naznačiť. Isté však je, že až definitívna odpoveď bude zároveň odpoveďou na otázku, či sa Eduard Heger vo svojom zlomovom momente rozhodol správne.

Odporúčame