Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
29. apríl 2021

7 dní v kocke

Boris Kollár už zachádza priďaleko

V rubrike 7 dní v kocke komentujeme kľúčové udalosti týždňa.

Boris Kollár už zachádza priďaleko

TASR

1. Nervózny Kollár

Odkedy NAKA zadržala šéfa SIS Pčolinského, predseda Národnej rady vykazuje značnú hyperaktivitu.

Najskôr sa na postup vyšetrovateľov sťažoval predsedovi vlády (v tom čase to bol ešte Matovič). Potom jeho poslanci v rozpore s koaličnou dohodou predložili zákon o skrátení kolúznej väzby. A nakoniec zisťujeme, že Boris Kollár si už dvakrát vyžiadal stretnutie s generálnym prokurátorom Žilinkom.

Pripomíname, že to bola práve Kollárova strana, ktorá neoblomne naliehala na zvolenie Žilinku.

Boris Kollár vo všetkých troch prípadoch zachádza ďaleko za hranu únosnosti. Politické zasahovanie do trestného konania sa nedá akceptovať. A už vôbec nie v prípade podnikateľa Borisa Kollára a jeho nominanta, ktorý narazil na zákon.

Pčolinský nevyzerá ako obeť boja vnútri bezpečnostných služieb, čo naznačoval minister Milan Krajniak. Bývalý šéf tajnej služby je podozrivý z mimoriadne vážneho zločinu – z prijatia úplatku od podnikateľa z mafiánskych zoznamov Zoroslava Kollára. A k tomu aj z účasti v ďalšej korupčnej kauze.

Prehnaná aktivita Borisa Kollára nás môže viesť k podozreniu, že tu už nejde len o jeho nominanta Pčolinského, ale o viac. Napríklad o snahu presvedčiť ho, aby vydržal a nerozprával o pozadí a ďalších postavách svojich „obchodov“.

Pčolinský v minulosti veľmi úzko spolupracoval s Milanom Krajniakom aj Danielom Lipšicom. Po voľbách 2010 pôsobili na ministerstve vnútra. O dva roky neskôr stáli pri strane NOVA. A posledných päť rokov boli Pčolinský a Krajniak previazaní so stranou Sme rodina. A s obchodníkom Borisom Kollárom, ktorý ju založil.

Pri vyšetrovaní minulosti Pčolinského veľa závisí od toho, či bude mlčať. Alebo spolupracovať.

Zatiaľ mlčí. Čaká na skoré prepustenie z väzby – v čom mu výdatne pomáha práve „jeho“ strana. A robí to bez toho, aby to vo vláde niekoho vyrušovalo.

2. Elastický núdzový stav

Politické spory a diskusia o ďalšom predĺžení núdzového stavu – a obmedzenia pohybu – dlho netrvali. Heger sa poponáhľal a vláda rozhodla už v pondelok.

Škoda.

Bolo to zlé rozhodnutie.

Na núdzový stav, ktorý má trvať len v „nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas“, chýba dôvod. Pandémia predsa od apríla ustupuje, situácia v nemocniciach je výrazne lepšia ako v marci a ďalej sa zlepšuje… Dôvody, ktoré uvádza Heger, sú neaktuálne.

Nemocnice nie sú odkázané na pracovnú mobilizáciu. A obmedzenie pohybu, spojené s „priepustkami“ po testovaní, nie je nevyhnutné.

Navyše, efektivita rýchlotestovania je dnes žalostne nízka. Blíži sa k nule.

Za naťahovanie núdzového stavu však nemusíme viniť pandemickú komisiu ani vládu. Robia len to, čo je pre nich komfortné. A to, čo robiť môžu. Lebo nenarážajú na nijaký odpor verejnosti. Tá je dnes na Slovensku poslušná a ohybná ako plastelína (na rozdiel od iných krajín, kde sú celkom bežné protesty, právne spory a tvrdé diskusie o každom jednom z dočasných opatrení).

Ešte jedna malá poznámka, aby nedošlo k nedorozumeniu: problém nie je v pokračovaní niektorých pandemických opatrení. Tie tu budú ešte niekoľko mesiacov (dúfajme, že v rozumnej miere). Problém je v elastickom predlžovaní núdzového stavu, ktorý je spojený s obmedzovaním našich najzákladnejších práv a slobôd. A podľa zákona by mal byť vyhlásený len na nevyhnutný čas a podložený mimoriadne vážnymi dôvodmi.

Samozrejme, platí to len tam, kde ešte slobodná spoločnosť nestratila svoje nároky na právo, zákon a poriadok.

Tam, kde ich stratila, je to vlastne úplne jedno.

Inzercia

3. Víťaz krízy: IT giganti

Zo sveta prichádzajú o pandemickej kríze aj dobré správy. Žiaľ, týkajú sa len úzkej globálnej elity.

Spoločnosti Microsoft Billa Gatesa sa darí aj naďalej výrazne zvyšovať zisky. V treťom štvrťroku to bolo takmer o polovicu (na viac ako 15 miliárd dolárov). Ešte lepšie sú na tom akcionári Googlu. Zisky za štvrťrok im narástli o 160 percent (na 18 miliárd dolárov). Vo fáze prudkého rastu sú aj ďalšie IT a sieťové platformy či Amazon. Alebo farmaceutické spoločnosti a distribútori liekov.

Relatívne dobre, s dostatočnými tržbami, krízu zvládali aj veľké obchodné reťazce. Najmä tie, ktoré ostali otvorené bez obmedzení.

Naopak, kríza buď zničila, alebo nalomila menšie lokálne firmy a poskytovateľov služieb.

Rozdiely v distribúcii bohatstva na osi globálni hráči/národní hráči sa tým ešte viac prehĺbili. V prospech veľmi úzkej svetovej elity.

Práve toto bude asi hlavný problém novej pandemickej éry. Koncentrácia príjmov, majetku a moci v rukách globálnej oligarchie bude bezprecedentná. Zrejme najväčšia v dejinách ľudstva.

Ide pritom o hráčov, ktorí sú aktívni v takmer úplnom ovládnutí „systému“. Vlastníci sietí a vlastníci dát majú už dnes kontrolu nad každou oblasťou nášho života. Od komunikácie, informácií cez operačné systémy až po platobné siete. Je od nich závislá – existenčne závislá – každá moderná firma, úrad, domácnosť…

V budúcnosti zrejme budú kontrolovať aj očkovacie pasy – a ich povinné aktualizácie – cez ďalšie vyžadované „updaty“, resp. nové vakcinačné dávky (proti novým mutáciám vírusov alebo na predĺženie ochrany). Už od nich nebude závislý len anonymný systém, ale náš systém. Ten imunitný, odkázaný na nekonečné „aktualizácie“ (bez nich platnosť očkovacieho pasu exspiruje).

A je od nich závislý aj politický úspech. Vlastníci sietí a vlastníci dát to ukázali pri amerických prezidentských voľbách. Pred nimi blokovali informácie o korupčných aférach Bidenovcov (aj o tých, ktoré sa neskôr potvrdili). Po voľbách neváhali natvrdo „vypnúť“ Donalda Trumpa a jeho ľudí. Vraj v záujme bezpečnosti a verejného poriadku.

Tieto rozhodnutia pritom nerobili zástupcovia štátnej moci a úradov, ale zástupcovia biznisu. Súkromného biznisu.

Slovom, máme vykročené k tomu, čo spisovateľ Harari pomenoval ako „digitálna diktatúra“. Vlastníci dát budú mať čoraz väčší dosah nielen na naše súkromie a komunikáciu, ale priamo na naše životy. Budeme súčasťou uzavretého systému, v ktorom budeme mať veľa povinností. Pramálo práv. A nulový dosah na tých, ktorí systém „spravujú“.

Ak sa tieto trendy nepodarí včas skrotiť a dostať pod verejnú kontrolu, časom zistíme, že žijeme v novej forme totality, kde „režim“ preniká do každej, aj tej najsúkromnejšej oblasti nášho života. Nebude to totalita národná (fašizmus) ani triedna (komunizmus), ale korporátna. Ovládaná vplyvnými súkromnými spoločnosťami a ich záujmami.

4. OĽaNO verzus európski ľudovci

Prehľad ukončíme krátkou zmienkou o Obyčajných, ktorí sa pokúšajú začleniť medzi európskych konzervatívcov – do EPP (Európska ľudová strana). Jej členmi boli doteraz KDH, Spolu, Most a SMK.

Premiér Heger túto tému otvoril na návšteve Bruselu.

Ambícia OĽaNO patriť k európskym ľudovcom má zaujímavé pozadie. Nominálne tam, samozrejme, patrí. Obyčajní sa tvária konzervatívne.

Reálne je to zložitejšie. OĽaNO prejavilo záujem o členstvo v EPP v roku 2017. V čase, keď malo štyroch členov. Potom ich malo 12. A potom opäť štyroch. Neohrozeným štatutárom a správcom kasy s miliónmi štátnych eur bol Matovič.

Po Dankovej novele zákona o politických stranách museli aj Obyčajní ukončiť schránkový režim a priblížiť sa k tomu, čo sa nazýva strana. Pribrali pár desiatok členov. V utajenom režime. Mnohí z poslancov OĽaNO dodnes nevedia, kto je a kto nie je členom tohto elitného spolku, resp. rodinnej firmy…

Aby sme to skrátili: presvedčenie OĽaNO, že patrí medzi „ľudové strany“, je odvážne.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame