Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
28. apríl 2021

Tyrania emócií

Som zlou matkou, ak sa po pôrode nevznášam v oblakoch?

Ak dôležité udalosti neprežívame so silnými emóciami, niekde v nás je chyba. Toto glorifikovanie pocitov zasiahlo aj rodičov.

Som zlou matkou, ak sa po pôrode nevznášam v oblakoch?

Ilustračné foto: Flickr.com/taylormackenzie

Len keď nami lomcujú emócie, prežívame veci naplno. Inej cesty niet. Aspoň takto sa dnes prezentuje prežívanie významných životných udalostí, ale aj bežných radostí. A ak nejdeme vyskočiť z kože od vytrženia, je niekde v nás chyba.

Niečo podobné zažila na vlastnej koži Zuzana Macurová z Bratislavy krátko po tom, čo sa prvýkrát stala matkou. Pôrod mala dlhý a ťažký a dlho sa z neho fyzicky dávala dokopy.

Rodičia i svokrovci žijú vyše sto kilometrov od hlavného mesta, takže po narodení dieťaťa mala iba nárazovú pomoc. Dva týždne mama, dva týždne svokra. Potom na pár dní manžel. Po vyše mesiaci od pôrodu sa život vracal do normálnych koľají. Teda manžel zostával v práci pomerne dlho, domov prichádzal najskôr po šiestej večer. Odchádzal ráno ešte pred ôsmou.

Zuzana bola väčšinu dňa na dieťa sama. Dcérka mala problémy s trávením, takže po dlhom dni prišla náročná a preplakaná noc. Na manžela nepovedala jediné krivé slovo, snažil sa, ako vládal. Ale aj on musel ráno ísť do práce v „použiteľnom“ stave.

„Bolo to strašné. Dala by som celé naše úspory za aspoň štyri hodiny neprerušovaného spánku,“ spomína na najťažšie chvíle krátko po narodení dcérky Zuzana. „Namiesto toho sme sa s manželom striedali a pochodovali v noci po celom byte s malou na rukách,“ dodáva.

Vtedy si uvedomila jednu vec. Na svoje prvé dieťa sa s manželom veľmi tešili. Ešte počas tehotenstva prežívala k nemu láskyplné pocity.

„Po príchode dcérky na svet sa vo mne nezobudilo nič z toho. Pri pohľade na svoje večne urevané dieťa som necítila vôbec nič. Vtedy mi s hrôzou došlo, že veď ja ho vôbec nemilujem. Že som zlá matka,“ dodala.

Tento pocit sa v nej umocňoval sledovaním okolia. „Na sociálnych sieťach som videla svoje kolegyne alebo bývalé spolužiačky ako šťastné maminy, ktoré všetko super zvládajú. Na internete som našla rozhovory s našimi herečkami či speváčkami, v ktorých tvrdili, aké sú šťastné, ako svoje deti milujú, ako cítia, že ich život má skutočný zmysel a naplnilo ho až materstvo,“ spomína Zuzana.

Bola som z toho zúfalá. Nič také som neprežívala. „Myslela som si, že som nejaký netvor, ktorý nemiluje svoje dieťa. Bola som presvedčená, že som zlyhala na celej čiare,“ hovorí. Zuzana vyhľadala aj pomoc psychológa. Rozmýšľala, či za jej stavom nie je popôrodná depresia.

Psychologička ju však ubezpečila, že sa nedeje nič zlé. Jej diagnózou nebola depresia či „baby blues“, ale únava. Bola unavená, bez možnosti načerpať novú silu. A tento fyzický problém sa prejavil aj v jej vnútornom prežívaní.

„Myslela som si, že som nejaký netvor, ktorý nemiluje svoje dieťa. Bola som presvedčená, že som zlyhala na celej čiare." Zdieľať

Teraz sa už nad tým všetkým usmieva. Dcérke po pár mesiacoch koliky prešli, naučili sa spolu fungovať, vytvorili si režim a čuduj sa svete, svoju dcérku miluje najviac na svete a už o tom ani nepochybuje.

Aj vedci prišli so zistením, že rodičovské puto a dokonca ani to materinské, nemusí vzniknúť hneď po narodení dieťaťa. Tvrdia, že až 20 percent čerstvých rodičov nepociťuje niekoľko hodín po narodení dieťaťa žiadnu emocionálnu väzbu k svojmu potomkovi. V niektorých prípadoch to trvá niekoľko týždňov, niekedy dokonca až niekoľko mesiacov, kým sa toto emocionálne spojene vytvorí.

Jednoducho povedané, rodičia na vzťahoch so svojimi deťmi pracujú od samého začiatku.

Prečo sme tak skalopevne presvedčení, že skutočne milujeme len vtedy, keď emócie okolo nás doslova vybuchujú a my ich cítime každou bunkou tela? Je to mediálny obraz rodičovstva.

Inzercia

Ak k svojmu dieťaťu nepocítime až zadúšajúce vlny citov zakaždým, ako sa naň pozrieme, je niekde chyba. Toto presvedčenie umocňujú sociálne siete.

Druhí vyzerajú byť šťastnejší, ich deti vysmiatejšie, ich životy sú harmonické, plné výletov a zážitkov. Porovnávame sa s inými rodinami a rodičmi na zverejnených fotografiách, ktoré sú plné silných emócií. Rodiny, ktoré sa takto prezentujú, vedia, že to nie je úplná pravda. Ale tí, čo fotky pozerajú, začnú spochybňovať samých seba ako dobré matky či dobrých otcov.

Akoby druhá strana rodičovstva neexistovala. Ale ona tu je a volá sa sebaobetovanie.  

Vzťah s dieťaťom si nevybudujeme tým, že nám zakaždým pri ňom zvlhnú oči od dojatia zo silných pocitov, ktoré práve prežívame. Ten vzťah si vybudujeme tým, že tu pre dieťa budeme stále. Aj keď nevládzeme.

Materstvo je o každodennom zapieraní. A vtedy veru nevybuchujú silné emócie, ale kráča sa ticho dopredu. Láska sa v tých obyčajných sivých dňoch vyjadruje úplne inak. Úplne obyčajne.

Až príliš veľký dôraz kladieme na emócie a pocitové prežívanie. Akoby hodnotu mali len tie udalosti v našich životoch, pri ktorých sme prežili tie najsilnejšie emócie.

„Zredukovali sme človeka na biologickú a emocionálnu rovinu." Zdieľať

Katolícky kňaz Juraj Vittek, ktorý sa dávnejšie tejto téme venoval v jednej z častí relácie vKontexte, to nazval dobou tyranie emócií. „Zredukovali sme človeka na biologickú a emocionálnu rovinu,“ hovorí.

„Pritom typicky ľudské, čo nás odlišuje od ostatných stvorení, je racionálna rovina – rovina ducha,“ vysvetľuje. „Na tejto rovine hovoríme o láske ako o rozhodnutí vôle, na tejto rovine môže človek objavovať zmysel svojho života,“ zdôraznil. Teda láska je vzťah vzniknutý na základe rozhodnutia, nie pocit, hoci aj ten najkrajší na svete.

Podľa Vitteka typickým omylom dnešných ľudí, ktorý sa pritom stal módou, je nesprávne chápanie úprimnosti. Hrdo o sebe hovoria, že sú úprimní, keď sú v súlade so svojimi emóciami. Teda robím či prejavujem sa tak, ako to cítim.

Pritom práve emocionálna rovina je najčastejším zdrojom omylov v tých najrozličnejších oblastiach. Je veľmi nestála a býva prameňom zmätenosti. „Práve dnes človek podlieha veľkému zmätku nestálosti, depresiám a vo veľkej miere je to spôsobené práve touto tyraniou emócií,“ dodáva.

Mnohí ľudia si myslia, že sú dobrí, keď majú alebo prežívajú silné emócie. „Silné emócie nerozhodujú ani o svätosti, ani o tom, či sú dobrí,“ hovorí Juraj Vittek. „Napríklad človek cíti veľký súcit, a to stačí na to, aby bol dobrý. Súcit je dobrý, ak vedie k správnym rozhodnutiam. Inak je to iba pekný pocit,“ zdôrazňuje. 

Kvalitu nášho konania jednoducho nemôžme merať našimi pocitmi.

Odporúčame