Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
27. apríl 2021

Ekonóm Rozpočtovej rady

Ak nepríde reforma, problém s dôchodkami budú mať už aj dnešní štyridsiatnici

Rozhovor s Jurajom Kotianom, prečo treba urgentne zmeniť penzijný systém a v čom sa nebezpečne podobáme na Taliansko.

Ak nepríde reforma, problém s dôchodkami budú mať už aj dnešní štyridsiatnici

FOTO: Andrej Lojan

Člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Juraj Kotian bol jedným z 22 vrcholových ekonómov, ktorí zaslali vláde výzvu na prijatie zásadných ekonomických reforiem. Ako totiž sám vysvetľuje v rozhovore, ak niečo rýchlo neurobíme, čaká nás ťažká budúcnosť. Slováci budú rýchlo starnúť, nových obyvateľov bude pribúdať iba málo a peňazí napríklad na dôchodky bude preto málo. 

Tento scenár nás čakal už aj bez pandémie, no jej príchod celý proces iba urýchlil. Keď teda hovoríme o vážnych problémoch s verejnými financiami, nejde o ďalekú budúcnosť. Ak veci zostanú tak ako teraz, už o 20 rokov by sme mohli mať verejný dlh na úrovni sto percent HDP. A to je pre Slovensko neudržateľná úroveň. Je teda v takejto situácii vôbec správne zavádzať niečo ako rodičovský bonus, ako sa dá tento scenár zvrátiť a počúva vláda hlas odborníkov?

Spolu s viac ako dvadsiatkou ďalších slovenských ekonómov ste poslali vláde výzvu, v ktorej žiadate urýchlené prijatie opatrení, ktoré zlepšia zdravie verejných financií. Dostali ste už odpoveď?

Zatiaľ sme nedostali žiadnu odozvu, takže sa ukazuje, že volanie po tom, aby sa niečo robilo, bolo opodstatnené. 

Výzva hovorí o dvoch podstatných opatreniach: výdavkové limity a dôchodková reforma. O oboch vláda od svojho začiatku hovorila a zákon o limitoch dokonca vláda aj schválila, potom sa však vec zasekla.

Áno, je to vec, pri ktorej panuje politický konsenzus aj konsenzus medzi ekonómami. Navyše, na výdavkové limity sa odvoláva aj náš ústavný zákon, ktorý bol schválený pred desiatimi rokmi. Niektorí právnici preto dokonca hovoria, že ich nezavedenie je porušením tohto ústavného zákona. Aktuálna kríza ukázala, ako veľmi tieto výdavkové limity chýbali. Ak by sme ich mali, tak naše verejné financie sa nemuseli dostať do takého stavu, v akom sa nachádzajú, to znamená v stave vysokého rizika udržateľnosti. V prípade indikátora S2 počítaného Európskou komisiou patríme spolu s Rumunskom na špicu krajín Európskej únie s najhoršou dlhodobou udržateľnosťou a sme na tom horšie ako Portugalsko alebo Taliansko.

Výdavkové limity by obmedzili bezhlavé míňanie, stačí to však na „uzdravenie“ našich verejných financií?

Prijatie výdavkových limitov je absolútne nevyhnutné. Strážili by verejné financie v dobrých časoch, ale zároveň by v ťažkých časoch nebránili vláde jednorazovo sanovať alebo podporiť ekonomiku, ako napríklad teraz. Plus, výdavkové limity by zabránili aj populistickým návrhom, ktoré nám v posledných rokoch zhoršili stabilitu dôchodkového systému, pretože budú prepojené aj s dlhodobou udržateľnosťou. To znamená, že ak by vláda prijala opatrenia, ktoré zhoršujú dlhodobú udržateľnosť, tak by sa to prejavilo na sprísnení výdavkových limitov.

Prečo nestačí zákon o rozpočte, kde sa jasne určí, koľko peňazí pôjde na akú oblasť?

Je tam minimálna záväznosť a viacročné rozpočtovanie nefunguje. Keď prídu vyššie príjmy, než bolo v pláne, nie je problém ich minúť. Úplne najhoršie je, ak sa dočasne vyššie príjmy použijú na výdavky, ktoré sa opakujú každoročne. Deficit v danom roku síce môže byť dodržaný, ale takéto praktiky zhoršujú budúce deficity a aj dlhodobú udržateľnosť.

Ako však zadefinovať výdavkové limity? Podľa čoho ich nastaviť?

Existujúci návrh výdavkových limitov hovorí o tom, že vláda si zadefinuje, ako chce konsolidovať, ako chce, aby sa vyvíjali verejné financie počas nasledujúcich štyroch rokov. Na základe toho Rozpočtová rada technicky prepočíta cielené štrukturálne deficity do výdavkových limitov. Vláda si potom môže tieto výdavky presúvať medzi jednotlivými rokmi, v tom jej nič nebráni.

Kto by dával pozor na vládu? Boli návrhy, že by to bola práve Rozpočtová rada.

Dáva význam, aby to bola rada, ktorá má kredibilitu a technické schopnosti na to, aby spravila tieto prepočty. Osobne si myslím, že je potrebné, aby to robila rada ako nezávislý orgán. 

Rozprávame sa o kontrolovaní výdavkov, no zároveň sa zdá, že pandémia so sebou prináša akúsi zmenu paradigmy. Po dlhých rokoch, keď bolo najväčšou prioritou šetriť a skresávať výdavky, prišiel čas, keď štáty lejú do ekonomiky obrovské sumy. Dopyt po menej prísnom prístupe sa už začína objavovať aj v Nemecku, ktoré tradične trvá na dodržiavaní pravidiel.

Myslím si, že je to vnímané skôr v kontexte proticyklickej fiškálnej politiky a potreby silnejšieho ekonomického rastu. Ak sa totiž v horších časoch škrtia verejné investície, vráti sa to v nižšom raste. Existuje konsenzus, že v čase krízy a tesne po nej, keď sa ekonomika ešte nezotavila, nie je žiaduce, aby prišlo k prudkej konsolidácii a tobôž nie cez znižovanie investícií. Takéto praktiky boli v minulosti dosť rozšírené medzi krajinami, ktoré mali fiškálne problémy. Keď mali dosiahnuť prísny rozpočtový cieľ, volili najjednoduchšiu cestu cez zníženie investícií. Teraz odporúčania smerujú k tomu, aby sa krajiny príliš neunáhlili pri znižovaní deficitu, aby sa snažili udržať investície na patričnej úrovni a pristupovať k znižovaniu deficitu, až keď si to ekonomika a trh práce budú môcť dovoliť. 

Máme deravý dôchodkový systém a pokiaľ sa nenastaví dobre, tak o niekoľko desiatok rokov sa bude riešiť, o koľko treba zvýšiť odvody a znížiť dôchodky, aby štát dokázal tieto výdavky zafinancovať. Zdieľať

V prípade Slovenska budú nasledujúce roky vďaka eurofondom dosť hojné. Je veľká šanca, že naša ekonomika by sa pomerne rýchlo mohla dostať nad svoj potenciál, čo prinesie ideálne podmienky na znižovanie deficitu. Je to jedinečná príležitosť, aby sme si chýbajúci fiškálny vankúš opäť vytvorili. Slovensko je navyše v situácii, keď musí sanovať dlhodobú udržateľnosť, ktorá je v úplne žalostnom stave. Posledné kroky, ktoré sa týkali aj dôchodkovej reformy, zatiaľ nenaznačujú, že by bola silná ambícia dosiahnuť výrazné zlepšenie. 

Práve tejto oblasti sa venuje ďalšie opatrenie, ktoré žiadate od vlády. Ak sa s naším dôchodkovým systémom nič nespraví, kedy začne mať vážne problémy?

Problém máme už teraz, ročné deficity nášho dôchodkového systému sú na úrovni 1,6 percenta hrubého domáceho produktu. Tento deficit by sa mohol v nasledujúcich 50 rokoch pri súčasnom nastavení zhoršiť až o štyri percentá HDP. Čiže tá diera by mala narásť a to je naozaj vec, ktorá nie je udržateľná, a je otázka na politikov, akým spôsobom to chcú zafinancovať. Máme deravý dôchodkový systém a pokiaľ sa nenastaví dobre, tak o niekoľko desiatok rokov sa bude riešiť, o koľko treba zvýšiť odvody a znížiť dôchodky, aby štát dokázal tieto výdavky zafinancovať.

Kedy by táto situácia mohla nastať?

Ešte sa to dá vyriešiť úpravou veku odchodu do dôchodku, čo je najprirodzenejšia cesta, ktorú ekonómovia aj najviac presadzujú. Zhodli sme sa na tom aj v našej výzve, v ktorej žiadame, aby sa vek odchodu do dôchodku opätovne zviazal s priemerným vekom dožitia. Nehovoríme akým koeficientom, v akom pomere, je však potrebné, aby to nebolo iba natvrdo dané číslo, ale aby išlo o výpočet, ktorý bude reflektovať zmeny v demografii jedným alebo druhým smerom.

Ak by sme si však povedali, že chceme systém nechať tak, ako je, a chceme ísť do dôchodku v 64 rokoch stoj čo stoj, o koľko rokov príde situácia, že musíme znížiť dôchodky?

Väčšinou to príde s nejakým ekonomickým šokom. Zrazu dôjde kríza a štát zistí, že tie peniaze nemá. Demografická krivka sa bude veľmi prudko zhoršovať už aj v priebehu nasledujúcich dvoch dekád a každoročná diera v systéme sa za týchto 20 rokov zdvojnásobí. Technicky je problém znížiť už raz priznané dôchodky, ale dajú sa dodatočne zdaniť, čo je štandardom v mnohých krajinách.

Čiže ide o problém, ktorý sa dotýka aj dnešných štyridsiatnikov.

Určite, navyše ide o populačne veľmi silný ročník, ktorý keď odíde do dôchodku, tak jednak bude chýbať na trhu práce a zároveň vznikne veľký tlak na dôchodkové nároky. Takže situácia sa začne prudko zhoršovať už o 20 rokov. Ak nedôjde k žiadnym zmenám v nastavení súčasnej fiškálnej politiky a dôchodkového systému, tak náš dlh sa môže za 20 rokov vyšplhať až k 100 percentám HDP.

Hovoríte, že vek odchodu do dôchodku treba zviazať s priemerným vekom dožitia, a existujúci návrh zákona tento mechanizmus aj obnovuje, zároveň však pridáva možnosť odchodu do penzie po odpracovaní 40 rokov.

To je tiež fixné číslo, ktoré nezohľadňuje zmeny v demografii. Možno by stálo za to pouvažovať nad tým, či toto číslo tiež nezviazať s vývojom demografie a nie ho iba natvrdo stanoviť. Rozpočtová rada k tomuto návrhu vydala aj oficiálne stanovisko, kde upozorňovala, aby po 40 rokoch mohli ísť do dôchodku iba ľudia, ktorí sa kvalifikujú na vyšší ako minimálny dôchodok, a jeho výpočet bol podobne vypočítaný ako pri predčasnom odchode do dôchodku. Ak by to tak nebolo, vznikla by určitá arbitráž. Ľudia, ktorým by vyšiel minimálny dôchodok pri riadnom odchode do dôchodku, by mali nárok na minimálny dôchodok pri podstatne nižšom počte odpracovaných rokov.

Pri rodičovskom bonuse je stále nezodpovedaná jedna dôležitá otázka, a to akým spôsobom bude tento bonus zafinancovaný. Zdieľať

Ďalšou veľkou témou pripravovanej reformy dôchodkov je aj rodičovský bonus. Filozofia za ním je jasná: odmeniť ľudí, ktorí tým, že mali deti, prispeli k tomu, aby systém aj naďalej fungoval. Vy ste však voči tomuto návrhu kritický.

Je jedno, čo sa mi páči alebo nie, dôležité je, aký to má vplyv na dlhodobú udržateľnosť verejných financií, a tu je nezodpovedaná jedna dôležitá otázka, a to akým spôsobom bude tento bonus zafinancovaný. Dodnes na to nemáme odpoveď. Z tohto pohľadu je to preto vnímané skôr ako riziko pre dlhodobú udržateľnosť. Druhá vec je, že náš dôchodkový systém na to, aby sme ho zastabilizovali, potrebuje rozsiahle zmeny, no a v prípade rodičovského bonusu nie je jasné, či stabilizácii pomôže, alebo ju, naopak, zhorší.

To je najväčšia výhrada, ktorú ako Rozpočtová rada máme. Potom sú tu aj iné otázky. Inštitút finančnej politiky napríklad poukazuje na to, že sa treba ľudí opýtať, v akom čase majú byť rodičia kompenzovaní za to, že výchovou detí aktívne prispejú k udržaniu systému. Či to nemá byť radšej počas ich detstva, štúdia. Ďalšou veľkou otázkou je miera retroaktivity.

Čo tým myslíte?

Keď robíte veľkú reformu, tak je otázne, či ju aplikovať aj na existujúcich poberateľov dôchodkov alebo iba na tých nových. No a tu vzniká problém. Ak by sa rodičovský bonus aplikoval aj na existujúcich dôchodcov, tak by to výrazne zvýšilo výdavky na dôchodky. Aj keby nový rodičovský pilier mal nahradiť časť prvého piliera, nemôžete dôchodcom, čo nemajú deti, znížiť priznané dôchodky.

Preto je oveľa lepšie aj lacnejšie rozbiehať reformy postupne, čiže iba na novo prichádzajúcich dôchodcoch. Ale zatiaľ som nezaregistroval, že by sa to hýbalo týmto smerom. Ak by predkladatelia chceli rodičovský bonus spraviť tak, aby mal stabilizačný efekt na dôchodkový systém, musel by byť aplikovaný iba na budúcich dôchodcov. V takom prípade by náklady na dlhodobú udržateľnosť mohli byť rádovo nižšie. 

Výdavkové limity by politikov donútili myslieť na to, ako ich reformy ovplyvnia naše vyhliadky do budúcnosti. Zdieľať

Pre Denník N ste sa vyjadrili, že pri súčasnom nastavení dôchodkovej reformy sa môže stať, že síce zrušíme dôchodkový strop, no to, čo by sme týmto ušetrili, by sme minuli na rodičovský bonus. Veľa by sme teda nevyriešili.

Išli by sme neskôr do dôchodku a nič by sme tým neušetrili. Z pohľadu dlhodobej udržateľnosti by toto veľa neriešilo. Čiastočne by sa zlepšila, ale stále by riziko dlhodobej udržateľnosti zostávalo vo vysokom pásme. Otázne však je, akými ďalšími opatreniami by chcela vláda zvyšovať udržateľnosť. Preto je dôležité, aby boli výdavkové limity zavedené čím skôr, aby si politici uvedomili, ako ich reformy ovplyvňujú naše vyhliadky do budúcnosti. Výdavkové limity majú v sebe takú vlastnosť, že ak by reforma zlepšila udržateľnosť, tak sa mierne uvoľní aj výdavkový limit a naopak. Z tohto pohľadu by teda pre samotných politikov bolo dôležité, aby robili informované rozhodnutia.

Inzercia

Politici už teraz môžu Rozpočtovú radu požiadať o to, aby im prepočítala efekt návrhov zákonov, reforiem. Je o túto možnosť od volieb vyšší záujem ako predtým?

Zatiaľ nie. My by sme chceli, aby bol vyšší, a aj preto sme upravili podmienky v návrhu novely nášho zákona o rozpočtovej zodpovednosti tak, aby si mohli aj poslanecké kluby kvantifikovať svoje návrhy a dokonca mali možnosť výsledky nezverejniť. Chceme ich podnietiť k tomu, aby politická diskusia bola podporená číslami.

Pandémia je nákladná záležitosť a za posledný rok musel štát okrem pomoci podnikateľom financovať aj plošné testovania, PN-ky, OČR... Okrem toho ekonomika prišla v dôsledku zatvorených prevádzok o potencionálny rast. Vieme povedať, koľko nás zatiaľ stála pandémia?

Na deficite nás to stálo približne 3,4 miliardy eur, čo je takmer 4 percentá hrubého domáceho produktu.

Čo bolo nákladnejšie – priama pomoc podnikateľom či iné výdavky, alebo stratený potenciál?

Jednorazové opatrenia tvorili približne 1,5 miliardy eur, no tie majú iba minimálny vplyv na dlhodobú udržateľnosť. Dočasne veľké náklady spôsobil aj pandemický výpadok daní v objeme 1,5 miliardy eur.

3,4 miliardy je predsa len obrovská suma. Rozpočtová rada je tu na to, aby strážila verejné financie a, prenesene povedané, aby sme si neprejedli to, čo nám v budúcnosti bude chýbať. Ako zo svojej pozície hodnotíte posledné mesiace, keď sa v dôsledku pandémie veľa míňalo a menej sa pozeralo na to, aký vplyv to má na štátny dlh a deficit?

Pandémia je niečo, čo sa dá iba veľmi ťažko ovplyvniť a prináša so sebou nutné náklady. Na jednej strane sa prejavujú v nižšom výbere daní a vyššom náraste výdavkov, napríklad na dávky v nezamestnanosti. Okrem toho však môže vláda prijať jednorazové opatrenia, ktorých cieľom je zmierniť krízu a kompenzovať náklady spojené s pandémiou.

Ak by pomoc podnikateľom nebola poskytnutá, tak niektoré podniky by išli do insolvencie, takže tieto náklady by štát musel vynaložiť v konečnom dôsledku aj tak, no vo forme zvýšených dávok v nezamestnanosti. Zdieľať

Ak ide iba o jednorazové opatrenia, tak majú iba minimálny vplyv na dlhodobú udržateľnosť. Sú iba dočasné a ak sa pozrieme na to, aký vplyv budú mať na deficit v horizonte 50 rokov, tak je pomerne malý. Z tohto pohľadu je teda jednorazová pomoc pre nás menej znepokojujúca. V určitých prípadoch je dokonca žiaduca, pretože môže pomôcť zachrániť fungujúcu časť ekonomiky, ktorá je vplyvom pandémie v ohrození. Oveľa horšie sú opatrenia, ktoré dlhodobo zvyšujú deficit.

No i keď iba jednorazovo zvýšime dlh, len veľmi ťažko ho potom dostaneme naspäť na predkrízové hodnoty. Niečo podobné sa stalo pri kríze v roku 2009. Z roka na rok vyskočil verejný dlh o 10 percentuálnych bodov a už nikdy sa nám ho nepodarilo dostať na predkrízové hodnoty. Nie je teda problém to, že aj teraz nám v dôsledku jednorazových opatrení z roka na rok vyskočil dlh o viac ako 10 percentuálnych bodov?

Práve preto je dôležité mať v dobrom stave verejné financie. Rada opakovane poukazovala na to, že treba využiť dobré časy na znižovanie deficitu a dlhu, aby sme v prípade krízy mali väčší vankúš, ktorý by sme mohli použiť na zmiernenie negatívnych dôsledkov krízy. Preto aj teraz, len čo príde v budúcich rokoch k oživeniu ekonomiky povedzme vplyvom eurofondov, treba to využiť na rýchlejšie znižovanie dlhu a deficitu. Prudký nárast dlhu nebol spôsobený len vyšším deficitom, ale aj dočasným zvýšením hotovostnej rezervy o približne päť percent HDP.

Poučka znie jasne: v zlých časoch treba do ekonomiky liať peniaze. Teraz takto štát dáva každý mesiac viac ako sto miliónov eur. Okrem toho musí financovať zvýšené náklady spojené s testovaním, nemocnicami a tak ďalej. Zároveň má nižšie príjmy. Ako dlho môžeme takto existovať, akú kapacitu pomoci má štát?

Treba povedať, že situácia je taká, že ak by tá pomoc nebola poskytnutá, tak niektoré podniky by išli do insolvencie, takže tieto náklady by štát musel vynaložiť v konečnom dôsledku aj tak, no vo forme zvýšených dávok v nezamestnanosti, ešte nižšieho výberu daní a celkového zníženia potenciálu ekonomiky. Čo sa týka kapacity štátu, naša dlhová agentúra sa pomerne silno predfinancovala, takže z tohto pohľadu by nemal byť problém s financovaním týchto nákladov. Okrem toho časť z nich hradí Európska únia.

Dá sa vyčísliť, ako veľmi poškodila pandémia našu ekonomiku?

Dlhodobé efekty, jazvy, ktoré zanechá, uvidíme až neskôr, až s odstupom. Ale čo sa týka ekonomickej úrovne, na predkrízovú úroveň by sme sa mali dostať v závere tohto roku. Stále však budeme pod tou trajektóriou, ktorú by sme dosiahli v prípade, že by sme pandémiu nemali. Pohoršili sme si a bude trvať dlhé roky, kým sa k tejto úrovni priblížime, pričom je možné, že ju ani nikdy nedosiahneme. To znamená, že tam bude určitá permanentná strata.

Ak sa porovnáme s inými európskymi krajinami, je naše poškodenie väčšie či menšie?

Ak sa pozrieme na to, ktoré sektory pandémia najviac poškodila, išlo jednoznačne o ubytovacie a stravovacie služby. Tie majú v našej ekonomike podstatne menšiu váhu ako povedzme v Rakúsku, Španielsku, Grécku alebo Chorvátsku, takže z tohto pohľadu bola naša ekonomika pomerne málo poškodená. Druhá vec je, že dosť prekvapivo a pomerne silno nám pomohol priemysel, ktorému sa minulý rok darilo. Čiže celkovo mala kríza miernejší dopad, ako sa pôvodne očakávalo. Slovenská ekonomika teda z toho vyviazla v porovnaní s inými ekonomikami celkom dobre.

Špecialitou Rozpočtovej rady je verejný dlh. Zákon určuje magickú hranicu 50 percent HDP a keď ju prekročíme, spúšťajú sa rôzne mechanizmy, ktoré majú politikov donútiť k tomu, aby pracovali na jeho znížení. Minulý rok sme sa mali po prvýkrát dostať po túto hranicu, prišla však pandémia a dlh vysoko vyskočil. Aj napriek tomu však stále patríme medzi krajiny s nižším dlhom. Nie je teda táto hranica príliš nízka, hlavne ak sa pozrieme na iné európske štáty, ktorých dlh sa blíži k 100 percentám?

Ide hlavne o to, že každá krajina má inú štruktúru a inú ekonomickú výkonnosť. V prípade Slovenska demografická štruktúra spôsobuje, že v budúcnosti budeme čeliť jednému z najprudších starnutí v Európe. To spôsobí, že sa nám veľmi výrazne zhorší pomer ľudí v produktívnom veku oproti tým, ktorí sú na dôchodku. No a to prinesie nižší ekonomický rast a zároveň veľký nápor na náš dôchodkový systém, ktorý sa už aj vplyvom prijatia určitých populistických opatrení stal v posledných rokoch oveľa nestabilnejším.

Môžeme sa dostať do stavu, keď budeme musieť každý rok zvyšovať dane, aby sme zaplatili vyššie nároky na dôchodky. Zdieľať

Čiže iba samotný dôchodkový systém by nám v horizonte 50 rokov mal produkovať o štyri percentá HDP vyšší deficit ako dnes a to znamená, že systém bude treba nejako opraviť. No vy síce môžete v budúcnosti zvyšovať dane, ale existuje určitá miera efektivity, keď ešte zvyšovanie sadzby prináša vyššie daňové príjmy a naše modely ukazujú, že táto efektivita sa môže prudko znižovať, najmä ak do toho vstupujú rôzne šoky. Preto je dôležité pripraviť sa na rastúce výdavky v dôchodkovom systéme cez čo najväčšie zníženie dlhu alebo opraviť systém.

Čo znamená, že tá miera efektivity sa bude znižovať? Je možné, že i keď by sme teoreticky stále zvyšovali dane, neprinesie to vyššie príjmy do štátnej kasy?

Ide o to, že sa môžeme dostať do stavu, keď budeme musieť každý rok zvyšovať dane, aby sme zaplatili vyššie nároky na dôchodky. No po určitom čase bude kvôli privysokým daniam ekonomika trpieť, čo so sebou prinesie nižší rast, a teda aj nižšie daňové príjmy. Takáto ekonomika je oveľa zraniteľnejšia a vystavená riziku defaultu.

Už teraz sme sa vzhľadom na dlh dostali do vysokého sankčného pásma. Dá sa však nejako priblížiť, čo to znamená v praxi? Môže toto pocítiť aj bežný človek?

Ak sa pozrieme na aktuálny zákon o dlhovej brzde, prekročili sme hornú úroveň, čo v praxi znamená, že vláda nutne musí na nasledujúci rok predložiť vyrovnaný rozpočet. Aktuálne je však vláda chránená dvojročným obdobím po schválení programového vyhlásenia, keď tieto najvyššie sankčné pásma neplatia. Ak by to tak nebolo, musela by predložiť vyrovnaný rozpočet, čo je však v dnešnej situácii veľmi komplikované a dokonca to ani nie je z pohľadu súčasného stavu verejných financií a ekonomického cyklu optimálne. Preto je dôležitejšie, aby aj ústavný zákon reflektoval krízu a nenútil vládu ísť okamžite do vyrovnaného rozpočtu, ale radšej postupne cez výdavkové limity nastavil, ako sa bude deficit postupne a dôveryhodne znižovať.

Privysoký dlh so sebou môže priniesť i to, že si budeme na trhoch požičiavať za vyššie úroky, pretože budeme rizikovou krajinou. V úplne kritickom scenári môže teoreticky nastať, že nám už ani nebudú chcieť požičať, čo by spôsobilo, že by sme napríklad nemali peniaze na vyplácanie dôchodkov. Tak ako je však súčasný systém nastavený, keď za nami stojí vždy Európska centrálna banka, je vôbec reálna hrozba toho, že by náš dlh bol privysoký a trhy nám nechceli požičať?

Tie situácie nastávajú hlavne v čase krízy, keď sa dostáva dlhová agentúra pod tlak. Bolo to tak v marci minulého roka aj v roku 2011. A naozaj, nebyť intervencií Európskej centrálnej banky, tak by tá situácia bola pre veľa krajín dosť stresujúca. Druhá vec je, že po odznení krízy bude väčšine krajín dlh klesať, pretože vyšší ekonomický rast a nižšie deficity budú pôsobiť v prospech znižovania dlhu, a hlavne v prípade viac zadlžených krajín to pôjde rýchlejšie. Slovensko si so sebou do krízy prinieslo vysoký štrukturálny deficit, čo sa bude negatívne prejavovať aj na raste dlhu.

Ak sa nič nespraví, tak do 20 rokov budeme mať hrubý dlh nad 100 percent HDP. Zdieľať

Dá sa teda povedať, že v nasledujúcich rokoch pôjdeme opačne ako väčšina krajín Európy?

Áno, pokiaľ nedôjde k nejakým zmenám. Hrubý dlh síce bude najbližšie tri roky stabilný, no čistý dlh by mal aj v nasledujúcich rokoch rásť. Ak sa nič nespraví, tak do 20 rokov budeme mať hrubý dlh nad 100 percent HDP.

Hovorili ste, že už je vidieť vplyv starnutia populácie, viete aj konkretizovať kde?

Zamestnanosť nám bude ešte zopár rokov rásť, ale od roku 2030 začne každoročne klesať. Medziročne okolo 0,3 percenta a okolo roku 2050 až o jedno percento.

Keď sa hovorí o vysokom dlhu, ľuďom možno príde na myseľ prípad Talianska. To je krajina, ktorá má už od 90. rokov dlh nad 100 percent hrubého domáceho produktu, zároveň už desaťročia nedokáže naštartovať ekonomický rast, bojuje s nezamestnanosťou a v poslednom čase musela prijímať aj nepopulárne opatrenia na záchranu dôchodkového systému. Je toto príklad krajiny, ktorá sa dostala do bludného kruhu práve v dôsledku vysokého dlhu?

Taliansko je známe tým, že nepresadzovalo reformnú agendu a ich politika bola procyklická, podobne ako v prípade Slovenska. No ukázalo sa, že politika toho, že v dobrých časoch treba minúť nadpríjmy, je chybná. Tieto krajiny mali potom v čase ekonomických kríz väčšie problémy dostatočne stimulovať ekonomiku, čo je vlastne problém južných štátov. Slovensko by sa mohlo poučiť a nasledovať skôr príklad Nemecka či Česka, ktoré si stihli vytvoriť dostatočný vankúš.

Dá sa teda povedať, že ak si neustrážime verejné financie, nebudeme môcť v čase problémov naštartovať ekonomiku a to povedie k rastu nezamestnanosti?

Ekonomiky, ktoré si dokážu upratať verejné financie v dobrých časoch, sú pod menším tlakom, keď dôjde kríza, pretože dokážu ekonomike oveľa rýchlejšie a razantnejšie pomôcť. Aj teraz Taliansko, Španielsko, Portugalsko veľmi silno lobovali, aby prišlo k nejakej európskej pomoci, aby mohli takto pomôcť svojej ekonomike. Ak by mali svoje verejné financie v poriadku, tak by dokázali konať oveľa ráznejšie a rýchlejšie.

Ako napríklad Nemecko, kde veľmi rýchlo vláda povedala, že na záchranu ekonomiky poputuje obrovský balík peňazí.

Áno, pokiaľ ste sa správali dobre v dobrých časoch, tak máte dostatočne veľký priestor na to, aby ste potom, keď to ekonomika naozaj potrebuje, dokázali pomôcť. 

Kto je Juraj Kotian
Juraj Kotian vyštudoval ekonomickú a finančnú matematiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a od roku 2000 pôsobil v Slovenskej sporiteľni. O niekoľko rokov neskôr prešiel do Erste Group, ktorá je matkou aj Slovenskej sporiteľne. Tam aktuálne pôsobí ako ekonóm a vedúci makroekonomických a finančných analýz pre región strednej a východnej Európy. Od roku 2018 je členom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Je ženatý a má štyri deti.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame