Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
23. apríl 2021

Ukrajina

Ako sa zachovať k susedovi, ktorý sa deštruuje aj sám?

Ako pomôcť Ukrajincom v ťažkej situácii? So zbraňami a pozvaním do NATO? To by bolo nezodpovedné.

Ako sa zachovať k susedovi, ktorý sa deštruuje aj sám?

Obrovské sochy robotov sú na ulici v meste Doneck, separatistami ovládanom území na východe Ukrajiny v stredu 14. apríla 2021. Foto TASR/AP

Mám silný vzťah k Ukrajine, kedysi som tam chcel žiť, kedysi som tam chodil na rande, precestoval som ju dvadsať alebo tridsaťkrát.

Je pravdou, že láska ochladla, odkedy vypukla na Donbase vojna. Vojnu na Ukrajine som dovtedy nepovažoval za možnú, silno ma to poznačilo, odvtedy je to stále pre reportéra zaujímavá krajina, ale sranda to už nie je.

Môj vzťah ochladol aj po tom, čo sa mi Ukrajinci v roku 2019 pri výkone reportérskej práce vyhrážali smrťou, na niečo také som nebol zvyknutý. Vyhrážky prišli od zlopovestnej organizácie „Mirotvorec“, pravdepodobne ju založili odídenci od tajnej služby SBU, chcel som ich spoznať a ako odpoveď som dostal predpoveď svojej smrti. Mirotvorec dával na internetový pranier „nepriateľov Ukrajiny“, často s fotografiou, s telefónnym číslom a adresou, dvoch prominentných novinárov krátko po zverejnení tých údajov zabili. Práve v roku 2019 to Mirotvorci prepálili, dali na zoznam nepriateľov Ukrajiny manželku kandidáta, ktorý sa o chvíľu stal prezidentom. Zelenskij odstavil Mirotvorcov na istý čas, medzitým sú však späť. Je možné, že to niečo znamená.

Aj keď práve prišli správy, že Rusko začne s odsunom svojich vojakov z vojenského cvičenia neďaleko hraníc Ukrajiny, je situácia stále výbušná. Pýtam sa, ako sa má zachovať priateľ Ukrajiny zo strednej Európy?

Prepáčte, že vás nebudem kŕmiť falošnými prísahami typu „Ukrajina je náš blízky spojenec a porušenie územnej celistvosti Ukrajiny len cez moju mŕtvolu“, na také reči máte u vás Ivana Korčoka. Smutnou pravdou je, že Ukrajina je najväčším susedom Slovenska, ktorého Slováci majú zároveň najviac v paži.

Nejde mi o vonkajšie vplyvy, ktoré viedli priam zákonitým spôsobom k vyostreniu konfliktu. Tie sa dajú pomerne ľahko identifikovať: na jednej strane sa vrátila partia vojnových štváčov do Bieleho domu, zlopovestná Nulandová je späť, stále mladučká Jen Psakiová, ktorá slúžila na začiatku ukrajinskej vojny kvôli svojej prostorekej nekompetentnosti ako obľúbený terč ruskej televízie, urobila veľký skok a je hovorkyňou Bieleho domu. No a otec syna, ktorý si tam počas horúcej fázy ukrajinskej vojny zabrigádoval za 50 litrov mesačne, je prezidentom.

Na druhej strane stojí režim „riadenej“ ruskej demokracie, ktorý má svoje najlepšie časy za sebou. Je to vidieť na tom, že sa otvorene začal báť Navaľného a aj na tom, že režim nechce alebo nevie skoncovať s incidentmi typu, že agenti veselo chodia po Európe, tu v parku otrávia niekoho Novičokom, tam vyhodia do luftu muničný sklad.

Obľúbený protiargument „cui bono?“ („na čo by to Rusom bolo dobré?“) celkom neberiem. Rusko disponuje už tradične výbornou diverziou (propaganda s cieľom rozoštvať obyvateľstvo iných krajín), ruská armáda ukázala v Sýrii svoju kvalitu, lenže okrem toho je Rusko slabo fungujúcim štátom. Raz v živote som mal pracovne dočinenia s FSB. Ruskí tajní neurobili na mňa silný dojem. Na povolenie, ktoré som od nich potreboval, som musel čakať, kým sa osadenstvo celej FSB daného regiónu - s veľkosťou 769 250 kilometrov štvorcových – nevrátilo z poľovačky.

Nástup Bidenovej administratívy a oslabenie Putinovho režimu sú dôvodmi nového ukrajinského konfliktu. Európa v tom nehrá rolu, Merkelová je na odchode a máme iné starosti.

Mňa však najviac zaujímajú samotní Ukrajinci. Nech Amíci a Rusi majú svoje geostrategické záujmy, ale Ukrajinci sa stali v tom procese najchudobnejším národom Európy a otázka znie, ako pomôcť Ukrajincom a ako neprispieť k zhoršovaniu ich situácie.

Tu narážame na nemalý problém, že ukrajinskí politici sa správajú často tak, ako keby si chceli svoj štát zničiť sami. Tá sebadeštrukcia má dokonca v sebe neúprosnú logiku: boľševici cielene zriedili odbojný duch západoukrajinského nacionalizmu veľkorysým kreslením ukrajinskej mapy. Súčasťou Ukrajiny sú preto regióny, ktoré síce majú nejaký citový a historický vzťah k Ukrajine, v ktorých však ľudia rozprávajú po rusky alebo zmiešaným rusko-ukrajinským dialektom „suržyk“. Projekt budovania unitárneho národného štátu má najlepšie šance, ak je krajina vo vojne a ak sa oblasti so slabou (Donbas) alebo žiadnou (Krym) ukrajinskou identitou porúčajú preč. Oboje sa stalo, kým Kyjev nekontroluje Krym a Donbas, nemôžu proruské sily vyhrať voľby.

Inzercia

Netrúfam si povedať, či sa tá sebadeštrukcia deje vedome alebo nevedome. Uvádzam príklad, ktorý je Slovensku najbližší. Igor Matovič začiatkom marca vyvolal na Ukrajine veľký rozruch, keď si zavtipkoval, že Slovensko sľúbilo Moskve za vakcínu Sputnik „Zakarpatskú Ukrajinu“. Najostrejšie reagoval ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba: Nech ju vymení za niekoľko regiónov Slovenska. Je poľutovaniahodné, že predseda slovenskej vlády svojimi nekorektnými vyhláseniami kazí mimoriadne priateľské a úprimné vzťahy medzi Ukrajinou a Slovenskom.“

Nikto už neriešil (lebo v skutočnosti máte aj kedysi československú Podkarpatskú Rus v paži), čo ten istý minister Kuleba spácha na tej istej Zakarpatskej Ukrajine. Pravda je taká: kým Matovič vyslovil len nevhodný vtip, Kuleba sa dlhodobo snaží vyštvať obyvateľov mnohonárodnostného kraja z Ukrajiny. Sám tam vlastne podnecuje separatizmus.

Treba vedieť, že situácia na Podkarpatskej Rusi bola práve minulú zimu výbušnejšia ako kedykoľvek predtým. Množili sa útoky na 150 000 podkarpatských Maďarov, ktorých Kyjev periodicky podozrieva zo separatizmu. Boli dva podpaľačské útoky, protimaďarské pochody od „Pravého sektora“, zverejnenie zoznamu Ukrajincov s údajne maďarským pasom na webstránke Mirotvorca, v zime výhražné video a výhražné emaily na adresu podkarpatských Maďarov („vieme, do akej školy chodia vaše deti“), zároveň razie SBU na adresách najprominentnejšieho politika maďarskej menšiny – čo vyvolávalo podozrenie, že výhražné video natočila samotná SBU.

Kyjevský politik, ktorý prilieva najviac oleja do ohňa, sa volá Dmytro Kuleba. Sedí očividne stále na smartfóne a vyhľadáva prípadné priestupky vlastných občanov vo vnútri Ukrajiny. Keď si v zastupiteľstve bezvýznamnej podkarpatskej dediny Siurte zaspievali maďarskú hymnu – ako Slováci poznáte takéto zvyky –, Kuleba to už dve hodiny neskôr komentoval. SBU na jeho pokyn začala vyšetrovať podozrenie z velezrady.

Otázka: prečo sa prípadom v ukrajinskej dedine Siurte nezaoberá minister vnútra? Prečo práve ukrajinský minister zahraničných vecí rieši správanie občanov Ukrajiny? Chce, aby žili v zahraničí?

Je to len malý príklad. Tých príkladov je však neúrekom. Aj ja som dúfal, že z ruskojazyčného zabávača Zelenského bude konečne normálny ukrajinský prezident. Chvíľu to tak vyzeralo, medzitým je z neho občas väčší nacionalista ako Porošenko a stáva sa najväčším autoritárom v novšej histórii Ukrajiny.

Podčiarkujem, že Ukrajina má (na rozdiel od takého Bieloruska) stopercentne legitímnu vládu, ešte aj ten Janukovyč bol demokraticky zvolený. Viacerí politici síce prejavili autoritárske sklony, skúsil to Kučma, skúsila to Timošenková, skúsil to Janukovyč, napokon to nestihli uskutočniť.

To sa postupne mení. V príkrom rozpore s ústavou vyhodil Zelenskij predsedu ústavného súdu, nedávno dal aj zavrieť tri kľúčové televízne stanice ukrajinskej opozície. Jeho predchodcovia televízie nezavreli. Spojené štáty mu tlieskajú, Európska únia vyjadruje mierne znepokojenie. Ak Zelenskij takto bude pokračovať, môžeme pomaly hovoriť o premene jeho vlády na režim. On má čas, stratil síce podporu, podľa prieskumov by však stále vyhral voľby.

Ako teda pomôcť Ukrajincom v ťažkej situácii? So zbraňami a pozvaním do NATO? To by bolo podľa mňa nezodpovedné. Musíme zohľadňovať sebadeštrukčné, autoritárske a agresívne sklony v ukrajinskej politike. A pomáhať ľuďom. Spojiť sa s Ukrajincami, obchodovať s nimi, liečiť zranených, modliť sa za padlých. A hlavne neštvať. A neveriť štváčom.

Odporúčame