Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
20. apríl 2021

Viacgeneračné rodiny

Mladí sú od rodičov závislí aj po svadbe

Život so svokrovcami je zlý sen, tvrdia mladí ľudia. Napriek tomu Slovensko patrí ku krajinám s najvyšším podielom trojgeneračných rodín.

Mladí sú od rodičov závislí aj po svadbe

Ilustračné FOTO TASR – Martin Baumann

Viacgeneračné rodiny sa v kritických situáciách môžu stať pre deti záchranou. Je to tak aj v čase pandémie, ktorú momentálne prežívame.

Odborníci na duševné zdravie sa zhodujú, že protipandemické obmedzenia a izolácia doľahli najviac na starých ľudí a deti. A na tých, ktorým bolo ubližované už pred pandémiou. „Táto situácia najviac ubližuje tým deťom, ktorým už bolo ubližované predtým,“ povedal pre Postoj detský psychoterapeut Peter Pöthe.

Deti sú krehké a ľahko zraniteľné a trpia, keď žijú v nenaplnených rodinných vzťahoch. Súčasnú dobu ťažko prežívajú najmä tie, ktoré nemajú s rodičmi dobrý vzťah, žijú v rodinách, kde bolo prítomné domáce násilie, alebo žijú po rozpadnutom manželstve s jedným rodičom, ktorý túto situáciu nemusí zvládať práve najlepšie.

Práve v takýchto prípadoch nastupuje ako záchrana vzťah so starými rodičmi. Deti však dlhé mesiace žili v izolácii bez osobných kontaktov so širšou rodinou či kamarátmi, čím boli dlhodobo vystavené „patológii jedného rodiča“.

Keď deti nenájdu oporu v rodičoch

„Vždy je lepšie, keď deti majú viac vzťahov, preto bolo kedysi lepšie viacgeneračné bývanie. Tam sa vždy našiel niekto, kto mohol tieto chýbajúce vzťahy zastúpiť,“ tvrdí psychoterapeut. „Keď aj boli nejaké problémy s rodičmi alebo vo výchove, vždy tam bola babka alebo dedko, niekto normálny, kto to kompenzoval,“ dodal.

Podľa Pötheho dlhodobá izolácia situáciu len zhoršuje. „Teraz boli tieto deti často niekde na sídliskách zavreté, sedeli pri počítačoch a boli odkázané na prepracovanú mamu, ktorá sa napríklad trápi s depresiou alebo pije.“

Keď sa k tomu pridá skutočnosť, že deti neprežívali ani ďalšie vzťahy, napríklad na školách, nesmeli vykonávať šport, deti žijúce v patologických rodinách sa dostali do veľmi rizikovej situácie, z ktorej sa budú dlho dostávať.

Ako už bolo spomenuté, záchranou pre dieťa žijúce v rizikovej domácnosti môže byť práve viacgeneračné bývanie a prežívanie intenzívneho vzťahu napríklad so starými rodičmi. V čase pandémie je aj tento životný štýl pre rodinu veľmi komplikovaný.

Na jednej strane tu máme výhodu kontaktov so širšou rodinou, možnosť pomoci starých rodičov s deťmi, ktoré zostali doma, na druhej strane mnohé z týchto rodín žili v ešte prísnejšej izolácii v obave, že by mohli nakaziť najstarších členov.

Taký bol aj prípad Alexandry z Kysuckého Nového Mesta, ktorá pre Postoj porozprávala, ako sa jej deti vyrovnávali s izoláciou a dištančným vyučovaním. Jej 14-ročný syn aktívne športoval. Keďže išlo o halový šport, mesiace sa mu nemohol venovať a teraz je otázne, či vôbec jeho športový klub prežije.

Dcéra študuje prvý ročník na vysokej škole. Tešila sa na odchod do Brna, na nové mesto, nových spolužiakov. Tých doteraz naživo ešte nestretla, rovnako ani svojich pedagógov. Študuje z detskej izby. Okrem toho sa ani nestretávajú s kamarátmi, aj keď niektorí ich rovesníci tak po dlhých mesiacoch izolácie začali robiť. „Deti sú s kamarátmi len v online kontakte,“ povedala pre Postoj. „Žijeme totiž vo veľkom trojgeneračnom dome a bojíme sa ohroziť starých rodičov.“

Bývanie je pre mnohých nedostupné

Odhliadnuc teraz od pandémie, viacgeneračné domácnosti majú mnoho benefitov. Môžu ponúknuť riešenie bytových potrieb mladších a seniorom umožnia zotrvať čo najdlhšie vo svojom prirodzenom prostredí. A čo je asi najdôležitejšie, môžu byť pre dieťa a jeho citový vývoj v prípade patologických vzťahov s rodičmi skutočne záchranou.

Ako je na tom s viacgeneračným bývaním Slovensko? Podľa európskych štatistík je spolužitie rodín u nás podobné situácii v južanských krajinách, napríklad v Taliansku či Španielsku, ktoré sú známe silnými rodinnými väzbami.

Štruktúra slovenských rodín a domácností sa za posledné desaťročia výrazne zmenila. Dochádza k nuklearizácii, teda mnohé domácnosti sa osamostatňovali, a tým aj zmenšovali. „Nuklearizácia znamená postupný rozpad viacgeneračných rodín ako dôsledok osamostatňovania sa detí od rodičov a odzrkadľuje sa v úbytku viacgeneračného spolužitia,“ píše sociológ Roman Džambazovič v časopise Slovenská štatistika a demografia

Podľa jeho údajov, kým v roku 1970 tvorili spoločne hospodáriace domácnosti 5,8 percenta zo všetkých hospodáriacich domácností, v roku 1991 sa ich podiel znížil na 2,9 percenta. Pomohla tomu určite aj bytová politika komunistického režimu, keď bolo vlastné bývanie dostupnejšie. Mladé rodiny odchádzali do panelákových bytov a na dedinách zostali prázdne celé poschodia vo veľkých viacgeneračných domoch.

Po roku 1991 sa ekonomická situácia rodín skomplikovala a pre mnohých mladých sa osamostatnenie a zakladanie rodín vo vlastnom stalo len snom. Toto obdobie bolo poznamenané vysokou nezamestnanosťou a vlastné bývanie bolo pre nich cenovo nedostupné.

„Na tento fakt poukazujú aj výsledky sociologických výskumov, ktoré zaznamenávajú ekonomickú a bytovú závislosť mladých manželstiev od rodičov, najmä v prvých rokoch po sobáši či po založení rodiny a dlhodobú pomoc ešte aj po rezidenčnom osamostatnení,“ píše Džambazovič. Zhoršená ekonomická situácia tak priviedla viaceré rodiny opäť k spoločnému hospodáreniu.

Podobný osud neminul ani ostatné postkomunistické krajiny, a preto práve tieto štáty spolu s krajinami južnej Európy majú najvyšší podiel rozšírených rodín, kde pod jednou strechou žijú starí rodičia, rodičia a ich deti. Na Slovensku majú rozšírené trojgeneračné rodiny pritom najvyššie zastúpenie zo všetkých, a to na úrovni 60 percent. Najčastejšie takto žijú v Prešovskom a Košickom kraji a na severe Slovenska. Najmenej viacgeneračných rodín je v Bratislavskom kraji.

Kým v Taliansku či Španielsku je za týmto životným štýlom tradícia silných rodinných vzťahov a väzieb, v bývalých komunistických krajinách k viacgeneračnému bývaniu tlačí mladé rodiny skôr zlá finančná situácia a nemajú inú možnosť.

Životný štýl mladých sa však mení a často si volia radšej splácať 30 rokov hypotéku na byt v meste, ako ostať žiť vo veľkom dome s rodičmi či svokrovcami. Veľké viacgeneračné domy sa už ani nestavajú. Mladé rodiny si volia skôr malé bungalovy s troma či štyrmi izbami.

Zbytočné konflikty

Mnohí mladí po založení si rodiny vnímajú bývanie s rodičmi či svokrovcami skôr ako zlý sen než benefit. Viacgeneračné bývanie je komplikované a nie každý ho vie zvládnuť. Každá generácia je iná, má iné hodnoty a keď sa dostanú do stretu, konflikt je na svete. Preto sa rodiny žijúce v jednom dome vedia do krvi pohádať pre rôzne názory na výchovu detí, ale aj pre „banálnejšie“ záležitosti, ako je trávenie voľného času či rôzne názory na to, čo je to súkromie.

Niet dňa, keď by na sociálnych sieťach nevznikali nové diskusie na tému spoločného bývania so svokrovcami. Všetky rady znejú rovnako: ber nohy na plecia, nerob to, neinvestuj do domu, nestavaj na spoločnom dvore, utekaj čo najďalej.

„Človek investuje peniaze, poprerába si a necíti sa ani zďaleka ako doma, ale ako vo väzení. Môžem sa aj zblázniť,“ radí z vlastnej skúsenosti diskutérka kolegyni, ktorá zvažuje s manželom založenie rodiny vo veľkom dome u svokrovcov.

„Poraďte mi, prosím, ako slušne povedať svokre, aby k nám nechodila každý boží deň. Ako hodinová návšteva by mi až tak nevadila, ale aby každý deň u nás pol dňa tvrdla, to je hrozne na nervy. Predsa som si vzala jej syna, nie ju. A keď idem malého kúpať, ostáva do večera, aby skontrolovala, či zje celú kašičku, moje nervy!“ sťažuje sa ďalšia mladá mama na nedostatok súkromia.

Inzercia

Podobných banálnych problémov, ale aj oveľa dramatickejších situácií sa dá nájsť neúrekom. Nech už sú konfliktné situácie akékoľvek, ak sa raz ľudia rozhodli žiť pod spoločnou strechou, musia sa naučiť ich zvládať. A vytvoriť deťom priestor pre rozvoj, ktorý takáto forma spolunažívania prináša. Jeho prínosy sú pre deti významné.

Dieťa totiž vníma svoju rodinu a vzájomné spolunažívanie z inej perspektívy, ako keď žije v rodine len s rodičmi a súrodencami. U svojich starých rodičov nájde pomoc, čo je nenahraditeľné, ak rodičia vo svojej úlohe zlyhávajú. Deti sa naučia vážiť si starých ľudí. Naučia sa, že starostlivosť o starších, keď im už dochádzajú fyzické sily, je niečo prirodzené. Že starý človek nie je na ťarchu. Že rodina si pomáha.

A naopak, starí rodičia za svoju pomoc očakávajú, že im ju ich deti a vnúčatá oplatia a budú môcť zostať vo svojom prirodzenom prostredí čo najdlhšie. Medzigeneračné vzťahy totiž nadobudnú počas reálneho žitia mladých so staršími úplne inú hodnotu.

Podmienkou, aby toto všetko fungovalo, sú dobré vzťahy všetkých zúčastnených. Ak nie sú v poriadku ešte pred spoločným bývaním, ťažko možno očakávať, že potom to bude lepšie.

Aj sociológovia predpovedajú postupný pokles viacgeneračných domácností na Slovensku a nárast jednočlenných. Naznačujú to súčasné dáta, keď postupne klesá počet členov na jednu domácnosť a zároveň v našich rodinách stúpa rozvodovosť.

To, že harmonické vzťahy sú pre spolunažívanie viacerých generácií základ, vedeli aj naši predkovia. Viacgeneračné rodiny majú totiž na Slovensku dlhú tradíciu. Ako je možné, že to v minulosti fungovalo? Lebo šlo o prežitie.

Rodina vtedy fungovala aj ako samostatná ekonomická jednotka. A preto musela mať jasné pravidlá. Mala autoritu alebo, v dnešnom jazyku, svojho šéfa. Jeho pravidlá platili a ostatní sa nimi riadili, aj keď nie so všetkým súhlasili.

Na kresťanskej morálke záležalo viac

A je tu ešte niečo, prečo sa v minulosti rodiny viac snažili o dobré spolunažívanie. Etnologička Katarína Nádaská za tým vidí skutočnosť, že ľudia sa vtedy oveľa viac riadili kresťanskou morálkou. „Vtedy panoval prirodzený rešpekt pred rodičom, napríklad rodičom sa na Slovensku dlho vykalo či onikalo,“ vysvetlila pre Postoj.

Ako teda vyzerali pravidlá vo viacgeneračných rodinách? Dievča po uzavretí sobáša odchádzalo bývať do domu svojho manžela, len málokedy to bolo naopak, že by muž odišiel bývať k svojej žene. Takýto muž sa volal pristaš.

Podľa tradície dedičského práva sa chalupa nechávala zvyčajne najstaršiemu synovi. Za toto mal však jednu dôležitú povinnosť – postarať sa o rodičov až do ich smrti. Ak boli v dome slobodní súrodenci, tí mali tiež právo zostať v rodičovskom spolu s mladou rodinou.

Dnešné viacgeneračné bývanie vyzerá úplne inak a najmä ľudia žijú v oveľa väčších priestoroch. V minulosti žilo v dome s jednou spálňou, kuchyňou a komorou oveľa viac osôb. To si vyžadovalo aj striktné pravidlá pre spolunažívanie.

„Hlavou v rodine bol najstarší gazda, obyčajne otec, a hlavou v kuchyni a gazdovstve zase najstaršia gazdiná. Čiže syn, ktorý býval so svojou ženou v rodičovskom dome, sa musel podriadiť otcovi vo veciach týkajúcich sa hospodárenia, obrábania polí a statku. Nevesta zase mala poslúchať svokru, ktorá mala rozhodujúce slovo v kuchyni a zadeľovala prácu všetkým ženám v dome,“ opisuje etnologička.

Takto to trvalo, až kým gazda neodovzdal formálne funkciu svojmu synovi a gazdiná neveste, dovtedy museli poslúchať. „Ideál otca bol v minulosti veľmi silný, o poslušnosti sa nediskutovalo,“ dodala Nádaská. Najmä mladá nevesta to mávala často ťažké. Veľmi záviselo od povahových vlastností svokry a nevesty, či sa dobre znášali.

Ak neboli vzťahy dobré, život bol peklo

Ak však boli vzťahy doma harmonické, odrazilo sa to na všetkom. Spoločné gazdovanie, varenie i bývanie boli na úžitok všetkým, hoci miesta v dome bolo málo. Keď prišli do rodiny malé deti, na starostlivosti sa, prirodzene, podieľali aj starí rodičia. Deti sa vo veľkých rodinách vďaka prítomnosti príbuzných v rôznych vekových kategóriách socializovali.

„Dobré znášanie sa v dome znamenalo rozkvet rodiny,“ zdôraznila etnologička. „Ak však vznikali trenice medzi ženatým synom a rodičmi, každodenný život bol často peklom,“ dodala.

Ostatní synovia, ktorí sa oženili, mali ťažšiu štartovaciu čiaru do života, pretože si museli postaviť svoj vlastný dom, často na pozemkoch patriacich otcovi, prípadne si prenajali dom, kým si nepostavili vlastné bývanie.

Najmä na slovenskom vidieku sa v tomto spôsobe spolužitia pokračovalo aj v druhej polovici 20. storočia. Stavali sa dvojgeneračné domy, na prízemí žili rodičia a na poschodí mladá rodina.

„Humor bol silnou stránkou našich predkov a mnohé vtipy o nevestách, svokrách, zaťoch pramenia práve zo spoločného viacgeneračného bývania. Toto bývanie malo však aj výhody, vzájomnú pomoc a súdržnosť rodiny v dobrých i zlých časoch. Dnes sa k tomuto modelu spolužitia mnohé rodiny opäť vracajú. Benefity takéhoto spolužitia prevyšujú nad negatívami,“ myslí si Katarína Nádaská.

„Takéto spolužitie učí aj deti vážiť si starých ľudí, pomáhať. Deti môžu starostlivosťou o starých rodičov splácať svoj morálny dlh, presne tak, ako o tom hovorí prekrásna slovenská ľudová rozprávka O troch grošoch,“ dodáva na záver.

Vo viacgeneračných rodinách vznikajú bežné a niekedy aj vtipné medzigeneračné príbehy, ale tiež konflikty, ktoré niekedy, bohužiaľ, zničia rodinné vzťahy na celé roky. Aj keď sú mnohé mladé rodiny voči takejto forme spolunažívania skeptické a berú ju ako nutné zlo, odborníci tvrdia, že prevažujú skôr pozitíva. A nielen pre deti.

Ak však takéto spolužitie mladá rodina odmieta, neznamená to, že robí niečo zlé. Doba je rýchla a potrebujeme v nej aj priestor pre seba. Diaľka naše medzigeneračné vzťahy nemusí narušiť, keď navzájom komunikujeme, stretávame sa, pomáhame si.

Je len na nás rodičoch, aby sme vytvorili priestor pre kontakt vnukov so starými rodičmi, ktorý je pre citový vývoj detí nesmierne dôležitý. Spoločná strecha však toho nemusí byť zárukou.

Odporúčame