Svet kresťanstva 18. apríl 2021

Slovo kňaza Do kostola opäť hlavným vchodom a bez rúška

Radoslav Šaškovič
Radoslav Šaškovič

Krízu autority nielen v cirkvi vnímame už dlho, za posledné obdobie prišlo k jej mimoriadnemu prehĺbeniu.

Krízu autority nielen v cirkvi vnímame už dlho, za posledné obdobie prišlo k jej mimoriadnemu prehĺbeniu.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Radoslav Šaškovič

Do kostola opäť hlavným vchodom a bez rúška
Ilustračné foto: TASR – Roman Hanc

Diktatúra relativizmu, náboženstvo tolerancie, kríza otcovstva, slovné spojenia, ktoré poznáme a občas aj používame. Týkajú sa nielen prostredia cirkvi. Sú súčasťou nášho života aj v iných oblastiach. V školstve a výchove mladej generácie vnímame čoraz menšiu schopnosť a ochotu žiakov a študentov prijať poznanie od svojich učiteľov. V domácej i zahraničnej politike dlhodobo sledujeme trend odklonu od vecných riešení a silný príklon k cirkusovým estrádam. V zdravotnej starostlivosti lekárov a ošetrovateľov pri našich ťažkostiach nahradil vševediaci Dr. Internet. O fungovaní či nefungovaní našich rodín ani netreba hovoriť, to by stálo za samostatnú konferenciu.

Všetko vyššie zmienené by sme mohli zhrnúť do slovného spojenia kríza autority. Sme múdrejší a skúsenejší ako naši rodičia, lekári, učitelia, kňazi... skrátka tí, ktorých by sme v duchu Božieho zákona mali ctiť a rešpektovať, aby sme dlho žili na zemi, ktorú nám dal Pán, náš Boh. Odmietaním autorít sa oberáme o požehnanie, ktoré plynie z tohto Božieho prísľubu. Ocitáme sa tak vedome a dobrovoľne v stave hriechu.

Áno, v stave hriechu. Mimochodom, rozumieme vôbec tomuto pojmu? Čo je vlastne hriech? Raz sme sa večer pri pivku so skupinou kamarátov rozprávali o tom, čo je to hriech. Bol to zaujímavý rozhovor, pri ktorom sme prebrali aj niekoľko konkrétnych situácií. Napríklad to, že niekto nedokáže rešpektovať svojho otca pre jeho nedobré správanie. Ako môže Boh chcieť, aby som miloval a poslúchal otca, ktorý je alkoholik a táto jeho závislosť determinuje jeho správanie? A predsa to Boh chce a vyžaduje.

Boh od nás totiž chce, aby sme boli dokonalí. Celé Božie slovo je nielen pozvaním, ale aj návodom na dokonalosť. Čo je teda v tomto kontexte hriech? Je to zídenie z cesty, minutie cieľa, alebo jednoducho: nedokonalosť. Ak si slovo hriech nahradíme slovom nedokonalosť, potom strácame problém pochopiť, prečo je hriechom/nedokonalosťou nemať úctu voči niekomu, koho správanie je hriešne/nedokonalé. Svoj nedostatok snahy o dokonalosť si totiž nemôžem ospravedlniť nedokonalosťou iného človeka. Nedokonalosť iného neanuluje nutnosť snahy o moju vlastnú dokonalosť. Lebo nikto nie je dokonalý, hoci niektorí si to o sebe môžu mylne myslieť.

A sme pri „diktatúre relativizmu“, ktorá nás núti posudzovať veci vo vzájomných vzťahoch. Jedna nedokonalosť tak ospravedlňuje druhú. Všetci to robia, prečo by som nemohol aj ja? Všetci zlyhávajú, prečo by som sa ja mal o niečo usilovať? Nepotrebujem sa snažiť, stačí mi prežiť. Ak svoje správanie, svoje úsilie o svoju dokonalosť dávam do vzťahu nie s Božím očakávaním, ale s konaním iných ľudí, schádzam z cesty, míňam cieľ. Miesto oddanosti Absolútnu sa nechám vláčiť relativizmom.

Niekto by povedal, že osobná nedokonalosť niektorého jednotlivca je predsa niečo, čo by nemalo byť predmetom zraňujúceho hejtu. Ako je východ vzdialený od západu, tak by nám mal byť vzdialený akýkoľvek prejav nenávisti voči akémukoľvek človeku. Nenávisť ubližuje, zraňuje, spôsobuje bolesť, rozvracia vzťahy. Nenávisť je nedokonalosť, s ktorou musíme bojovať a porážať ju konaním lásky a milosrdenstva.

No pozor, liekom na nenávisť nemôže byť všeobjímajúca tolerancia. Prečo? Lebo častým vedľajším účinkom mylne chápanej tolerancie je práve akceptovanie nedokonalosti, ktorá sa tak postupne stáva normou, a preto prestáva byť vnímaná ako nedokonalosť. Ozaj, všimli ste si, že ak si v tomto odseku zameníme pojem nedokonalosť za pojem hriech, jeho zmysel ostáva rovnaký?

Mal by byť teda správny postoj k nedokonalosti jej tolerancia? Isto nie! Čo je teda našou úlohou? Nenávidieť hriech/nedokonalosť a pritom milovať hriešnika/nedokonalého človeka. A teraz si skúsme v predchádzajúcej vete obe použité slovesá nahradiť jedným spoločným: naprávať. Dáva zmysel? Iste. Nedokonalosť je možné znova priviesť k dokonalosti, hriech je možné napraviť.

„Kríza autority je do veľkej miery spojená s osobnou nedokonalosťou jej konkrétnych predstaviteľov, čo vytvára dojem, že takúto autoritu nemusíme rešpektovať.“Zdieľať

Boh odpúšťa, no na nás je náprava, polepšenie. Či sme veriaci, alebo nie, máme v sebe hlas svedomia, vďaka ktorému vieme, čo máme napraviť, zdokonaliť. Tolerancia, ktorá by ľahostajne prehliadala či dokonca vyzdvihovala takto chápanú nedokonalosť, by mohla byť vnímaná ako nové náboženstvo. Náboženstvo tolerancie, ktoré je v skutočnosti intolerantné voči pravde o Božom povolaní človeka k dokonalosti.

Hoci sa presadzujú názory, že dnešný človek nie je schopný pravdy o sebe, o svojom povolaní k životu, o morálnom konaní, nie je to pravda. Povolanie k dokonalosti, k svätosti, je povolaním objavovať pravdu, usilovať sa o ňu, vrátiť sa k nej, ak ju stratíme zo zreteľa. Čo je však pravda? Niekto na ňu hľadí s podozrením, iný ju zneužíva pre svoj prospech, ďalší ňou maskuje svoju zbabelosť a frustráciu a ten posledný v jej mene hlása nenávisť a koná ukrutnosti.

Neexistuje človek, ktorý má pravdu, a treba byť veľmi opatrný, ak by sme naďabili na niekoho, kto by to o sebe tvrdil. Múdry človek je ten, kto hľadá pravdu. Keď ju objaví, teší sa, že pravda si ho získala na svoju stranu. Ak takého človeka stretneme, je radosť byť v jeho prítomnosti a učiť sa od neho, ako spoznávať pravdu. Ak je niekto zakorenený v pravde, žije ju vo svojom každodennom živote a dokáže ju autenticky sprostredkovať, stáva sa pre iných prirodzenou autoritou.

Dobrý otec, učiteľ, kňaz, vychovávateľ, líder... je ten, kto vie, že nie je majiteľom pravdy, ale musí ju neustále objavovať. Vie, že nie je dokonalý, ale potrebuje vo svojom poslaní neustále rásť. Vie, že iným nevládne mocou, ale vnútornou silou. Autentická, teda prirodzená autorita priťahuje práve svojou pravdivosťou, uveriteľnosťou, dôveryhodnosťou.

Kríza autority je do veľkej miery spojená s osobnou nedokonalosťou svojich konkrétnych predstaviteľov, čo vytvára dojem, že takúto autoritu nemusíme rešpektovať. Ignorovaním autority, ktorá sa nám javí ako nedokonalá/hriešna, však vedome a dobrovoľne nastupujeme na cestu do záhuby. A to už je naša nedokonalosť/hriech.

Majme to na pamäti aj vtedy, keď budeme vstupovať do kostola na svätú omšu znova hlavným vchodom, no tentokrát už bez rúška, ktoré s autentickou láskou k svojim bratom a sestrám nahradíme správne nasadeným respirátorom.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0