Svet kresťanstva Rozhovory 14. apríl 2021

Mário Tomášik zo Spoločenstva Martindom Nálepku charizmatici nám dávajú práve ľudia, ktorí jej nerozumejú

Imrich Gazda
Imrich Gazda

Rozhovor s Máriom Tomášikom, lídrom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina v Bratislave, do ktorého patrí aj premiér Eduard Heger.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Nálepku charizmatici nám dávajú práve ľudia, ktorí jej nerozumejú
Foto – Postoj/Andrej Lojan

Rozhovor s Máriom Tomášikom, lídrom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina v Bratislave, do ktorého patrí aj premiér Eduard Heger.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

  • prečo ľudia z kresťanských spoločenstiev kandidujú skôr za OĽaNO ako za KDH;
  • či sa exministrovi Krajčímu ušla kritika z vlastných radov; 
  • čím môže prekvapiť premiér Heger;
  • ako ľudia zo Spoločenstva Martindom zažili vyliatie Ducha Svätého;
  • aké vzťahy sú medzi hnutiami a slovenskými biskupmi.

Začnime iniciatívou Naša voľba, ktorá je v kresťanskom prostredí pomerne známa. Do politiky – komunálnej, župnej, celoštátnej, ale i do Európskeho parlamentu – v uplynulých piatich rokoch vyniesla niekoľko známych mien. Kedy lídri kresťanských spoločenstiev dospeli k rozhodnutiu, že aktívne vstúpia do politického diania?

Bolo to omnoho dávnejšie ako pred piatimi rokmi. V Spoločenstve pri Dóme sv. Martina, ale aj v iných spoločenstvách po celom Slovensku sa dlhodobo modlíme za našu krajinu. Istý čas sme sa modlili za policajtov, neskôr za učiteľov a videli sme, že to prináša ovocie. Nanovo sme sa presvedčili, že modlitba nie je hovorením do vetra, ale Boh sa cez ňu dotýka ľudí. Preto sme sa začali modliť aj za politikov.       

Od modlitieb ste však postupne prešli k osobnému angažovaniu sa. Vďaka Našej voľbe sa po voľbách v roku 2016 v parlamente objavili ľudia ako Eduard Heger, Marek Krajčí, Jozef Lukáč a opätovne bol zvolený aj Richard Vašečka. Prekvapil vás úspech kampane?

Neprekvapil, očakávali sme, že by sa to mohlo podariť, aj keď, samozrejme, nič nebolo isté. Boli sme si však vedomí sily kresťanských spoločenstiev a ich schopnosti zmobilizovať sa pre dobrú vec.

Prečo ste sa rozhodli podporiť práve týchto kandidátov?

Richard Vašečka bol už štyri roky poslancom a vnímali sme to tak, že sa osvedčil. Zároveň naším zámerom bolo, aby k nemu pribudli ďalší poslanci, ktorí budú nielen mužmi viery, ale aj odborníkmi. Práve takýchto ľudí v politike potrebujeme.

V KDH ste takýchto ľudí nevideli? Alebo, opýtam sa ešte ináč, nechceli ste svojich kandidátov dostať do parlamentu radšej na kandidátke KDH ako OĽaNO? 

Prebiehala aj komunikácia s KDH, nielen v roku 2016, ale už v roku 2012, no nedokázali sme dospieť k zhode.

Prečo?

Išlo o interné diskusie, z ktorých nechcem vynášať. Poviem len to, čo môžem. V roku 2012 som od KDH dostal ponuku kandidovať ako reprezentant kresťanských spoločenstiev. Spoločne sme sa radili a modlili a napokon sme sa zhodli, že by som do toho mal ísť. Neboli však dodržané všetky veci, o ktorých sme pôvodne s KDH hovorili, takže nakoniec som sa rozhodol nekandidovať.

Nezávisle od toho dostali Richard Vašečka a Branislav Škripek ponuku kandidovať od OĽaNO a tam k zhode došlo. Napokon boli obaja zvolení do parlamentu.

Ako to bolo pri posledných voľbách, keď už KDH neviedol Ján Figeľ, ale Alojz Hlina?

Dá sa povedať, že Hlina mal naozaj veľký záujem o kandidátov z nášho prostredia. Pre mnohých však predstavoval veľký problém pakt s Progresívnym Slovenskom, takže uprednostnili Kresťanskú úniu na kandidátke OĽaNO. Tam sme už navyše mali vytvorené isté zázemie z prechádzajúcich rokov.

Na kandidátke KDH sa napokon ocitol líder spoločenstva Rieka života Bohuš Živčák, na kandidátke Sme rodina zasa spomínaný Jozef Lukáč z Komunity Jána Krstiteľa, ktorého ste v roku 2016 podporovali v rámci Našej voľby, keď ešte kandidoval za OĽaNO. Neuvažovali ste nad tým, že by ste v roku 2020 podporili vybraných kresťanských kandidátov na rôznych kandidátkach, nie iba na jednej?

Bohuš aj Jozef sú skvelí chlapi, ale v Našej voľbe sme sa zhodli na tom, že treba podporiť jednu ucelenú skupinu a nerozlievať sa na všetky strany, lebo potom by sa mohlo stať, že úspešnosť zvolených kresťanských kandidátov by bola omnoho menšia. 

Priamo z vášho Spoločenstva pri Dóme sv. Martina vzišiel aj súčasný premiér Eduard Heger. Kedy ste sa s ním spoznali?

Bolo to niekedy koncom 90. rokov po tom, čo mu nečakane zomrel otec a on prešiel vnútornou konverziou, po ktorej sa stal veriacim. Po čase prišiel na jedno z našich modlitebných stretnutí. Ja som ho dovtedy nepoznal, no on o našom spoločenstve vedel pomerne dosť, keďže predtým sa k nemu dostali naše prednášky a katechézy, ktoré ho oslovili a priviedli k nám. Rýchlo sme sa spriatelili, zapadol medzi nás a časom sa stal členom vodcovského tímu.

Aká bola jeho úloha v spoločenstve?

Prešiel si všetkým – od šoférovania počas evanjelizačných výjazdov cez administratívu a manažovanie našich aktivít, v čom bol naozaj dobrý, až po robenie katechéz. No najdlhšie sa venoval starostlivosti o ľudí, ktorým pomáhal riešiť ich problémy. Istý čas to robil ako dobrovoľník, neskôr ako spolupracovník. Samozrejme, keď sa stal manažérom OĽaNO a neskôr aj poslancom, stíhal sa zapájať menej, ale stále bol jedným z nás.

Vy ste hlavným vedúcim spoločenstva, do ktorého patrí premiér tejto krajiny. Jemu, ale aj ostatným ste dopomohli presadiť sa v politike. V minulosti ste ocenili, že – a teraz vás budem citovať: „Zvolení kandidáti sa s nami pravidelne stretávajú, informujú nás o svojej práci a o politickej situácii. Radia sa s nami, počúvajú nás a chcú od nás spätnú väzbu.“ Znamená to, že kresťanskí politici skladajú účty lídrom spoločenstiev a radia sa s nimi o svojej práci?

Rozumiem vašej otázke, ľudia ma občas zastavia s tým, aby som čosi odkázal Hegerovi alebo Krajčímu. Lenže takto to určite nefunguje. Nemám žiadnu priamu linku na úrad vlády.

„Ľudia ma občas zastavia s tým, aby som čosi odkázal Hegerovi. Lenže takto to určite nefunguje. Nemám žiadnu priamu linku na úrad vlády.“Zdieľať

Ako je to potom?

Citované slová som povedal pred parlamentnými voľbami v roku 2020, do ktorých Eduard Heger, Marek Krajčí, Richard Vašečka a ďalší išli ako opoziční poslanci. Tí majú, prirodzene, viac času stretať sa so svojimi podporovateľmi, rozprávať sa s nimi, vnímať spätnú väzbu a podobne. Veď, napokon, všetci volajú po tom, aby politici komunikovali so svojimi voličmi nielen pred voľbami. A to sa medzi nami dialo.

Situácia sa, samozrejme, zmenila, keď sa Edo a Marek stali ministrami. S Edom som sa za posledný rok osobne stretol dvakrát – raz na obede a raz na káve. Bavili sme sa o osobných veciach, o našom spoločenstve, ale napríklad aj o tom, prečo je na Slovensku toľko závisti a ako sa k tomu postaviť. Kto by si myslel, že on ako minister financií a dnes už premiér mi volá s tým, ako má postupovať pri Pláne obnovy, bol by úplne na omyle. Ale zasa s istotou viem, že keby som potreboval nejakú pomoc, tak mu ako priateľovi môžem zavolať hoci aj o polnoci.

Na rozdiel od Hegera, ktorý išiel hore, Krajčí sa z pozície ministra zdravotníctva musel porúčať, keďže pre svoje konanie, respektíve nekonanie čelil opakovanej tvrdej kritike. Nespokojnosť bola aj s dlhodobým zákazom verejných bohoslužieb, spoločnosť niekoľko týždňov traumatizovala koaličná kríza. Poslancov Annu Záborskú a Richarda Vašečku, ktorých ste pred voľbami priamo podporovali, však v tom celom nebolo takmer počuť. Kolega Jozef Majchrák natvrdo napísal, že hrali mŕtvych chrobákov. Aký dojem zanechalo ich počínanie v uplynulom období v kresťanských spoločenstvách? Víťazila lojalita alebo museli čeliť aj kritike?

Tie postoje boli rôzne. Zväčša podporné, ale našli sa aj kritické. A to je v poriadku. Áno, niektorí boli sklamaní z Markovho ministerského pôsobenia, iní zasa čakali, že sa Edo viac vyhraní voči Igorovi Matovičovi, že poslanci Kresťanskej únie budú viac tlačiť nielen na otváranie kostolov, ale napríklad aj škôl. Určite by som teda nehovoril o nejakej slepej lojalite, ale o dôvere a tej pomáha aj kritika či vyjadrenie svojho názoru. A to, že o niektorých krokoch novinári nevedeli, neznamená, že sa nediali. Mnoho veci sa v zákulisí riešilo diskrétne, ale aktívne.

Skúste byť konkrétnejší, vy osobne si napríklad o niekoľkomesačnom zákaze verejných bohoslužieb myslíte čo?

Rozumiem, že situácia bola vážna, ale bohoslužby mali byť za prísnych hygienických podmienok povolené.

Premiér Heger býva označovaný za pokojného, vecného, na faktoch a dátach založeného človeka. Na druhej strane, niektorí hovoria a píšu o červenej kontrolke, ktorá sa musí rozblikať pri skutočnosti, že vzišiel z charizmatického spoločenstva, lebo tam patria len „duchári“ a fanatici. Napokon, aj väčšina ostatných lídrov z Našej voľby stojí na čele charizmatických spoločenstiev. Treba sa báť ľudí z charizmatického hnutia?

Nálepku charizmatikov nám dávajú predovšetkým ľudia zvonka, ktorí tomu nerozumejú vôbec alebo len veľmi málo. Teda tí, ktorí vidia a kladú dôraz len na nejaké mimoriadne duchovné prejavy. My sami sa vôbec neoznačujeme za charizmatikov, ale za hnutie modlitbových skupín.

Celkovo je na Slovensku, rovnako ako napríklad v Taliansku, pred termínom charizmatické hnutie uprednostňovaný termín Obnova v Duchu Svätom. Charizmy, či už riadne, alebo mimoriadne, sú darmi Ducha Svätého, pomocou pri prežívaní kresťanskej viery, ale tým hlavným je on.

Rozumiem, ale charizmatické prejavy sú vám vlastné, nie?

Áno, veď to nepopieram, len sa snažím vysvetliť, že celé to stojí na Bohu a duchovné prejavy sú toho len dôsledkom. Korene Spoločenstva pri Dóme svätého Martina siahajú ešte do čias komunistického režimu, keď sa niektorí z nás po bytoch stretávali so Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom. Tomu som dokonca aj miništroval. Až v roku 1993 počas púte do sanktuária Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo francúzskom mestečku Paray-le-Monial sme zažili to, čo býva nazývané vyliatie Ducha Svätého.

My sme teda nevznikli s cieľom byť nejakým charizmatickým spoločenstvom, chceli sme sa len spoločne modliť, sláviť liturgiu, počúvať a ohlasovať Božie slovo a časom to všetko bolo naplnené pomocou a silou Ducha Svätého. Podobne to bolo v prípade iných spoločenstiev či hnutí, napríklad Svetlo-Život tiež nevzniklo ako charizmatické, ale postupne sa takým stalo.

„Pôsobenie Ducha Svätého nemôžeme nasilu spájať len s nejakými mimoriadnosťami. Aj obyčajná obetavá služba druhým, schopnosť povzbudzovať a potešovať, ale napríklad aj taký celibát sú darmi, charizmami.“Zdieľať

Ako vyzeralo vyliatie Ducha Svätého vo vašom prípade? Sprevádzali ho hneď nejaké mimoriadne prejavy?

Práveže nie. Počas prestávky v rámci duchovného programu sme sedeli na lúke, bolo nás tam okolo pätnásť, a v istom momente sme všetci pocítili, že sa čosi s nami deje. Bolo to silné, elektrizujúce, ale neboli s tým späté žiadne mimoriadne prejavy ako hovorenie v jazykoch a podobne. Niektorí tieto dary postupne dostali, ale samotné vyliatie Ducha Svätého nesprevádzali.

To je dobrý príklad toho, že pôsobenie Ducha Svätého nemôžeme nasilu spájať len s nejakými mimoriadnosťami. Aj obyčajná obetavá služba druhým, schopnosť povzbudzovať a potešovať, ale napríklad aj taký celibát sú darmi, charizmami.

Duch Svätý môže do našich životov vstúpiť mimoriadnym spôsobom, ako o tom budeme čítať v Skutkoch apoštolov na Turíce, ale aj tichým, nenápadným spôsobom ako v prípade Eliáša, keď sa Boh k nemu nepriblížil vo vetre, v zemetrasení ani v ohni, ale v tichom vánku.  

Podstatný je ten výsledok: že človek pocíti silný vnútorný pokoj, jeho viera mu začne dávať nový zmysel, dostane obrovskú chuť modliť sa a uvažovať nad Božím slovom, stane sa silnejším pri premáhaní svojich nedostatkov a odhodlanejším pri vydávaní svedectva.

Dôsledkom prehĺbenia viery a dôvery v Božiu všemohúcnosť a pomoc môžu byť potom aj zázračné situácie, ako napríklad uzdravenie z nevyliečiteľnej choroby, zbavenie závislosti či záchrana krachujúceho manželstva.

Nakoľko je toto všetko, o čom hovoríte, riadnou súčasťou života Katolíckej cirkvi? Lebo aj dnes sa človek stretá s názormi, že ide len o vplyv amerického protestantizmu, ktorý nemá nič spoločné s katolíckou tradíciou.

Duch Svätý vanie, kam chce, a tak ako nás katolíkov zasahuje aj bratov protestantov, evanjelikálov, pravoslávnych aj neveriacich. Stačí si prečítať dokument Kongregácie pre náuku viery Iuvenescit Ecclesia o vzťahu medzi hierarchickými a charizmatickými darmi pre život a poslanie cirkvi, ktorý bol pred piatimi rokmi adresovaný všetkým katolíckym biskupom. Podpísal ho vtedajší prefekt Gerhard Ludwig Müller, ktorého určite nemožno podozrievať z nejakého liberálneho prístupu.

Tento list obsahuje aj prierez vyhláseniami pápežov, v ktorých hovoria o nových Turícach, novej jari, o prúde milostí pre celú cirkev, z ktorého majú čerpať všetci kresťania. Svätý Ján Pavol II. v roku 2004 počas vigílie slávnosti Zoslania Ducha Svätého hovoril o svojej túžbe, aby sa spiritualita Turíc šírila po celej cirkvi, Benedikt XVI. vyzýval k znovuobjaveniu krásy krstu v Duchu Svätom, o ktorom opakovane hovoril aj súčasný Svätý Otec František.

Každý veriaci by mal teda túžiť po naplnení darmi, charizmami Ducha Svätého a svojej vnútornej obnove i obnove celej cirkvi. Alebo, ináč povedané, celá cirkev je povolaná k obnove. A tá sa deje práve skrze pôsobenie Ducha Svätého.

Keďže v charizmatickom prostredí obzvlášť dôležitú rolu zohráva dôvera vo vedenie Duchom Svätým, objavujú sa obavy, že politici z charizmatického prostredia sa nebudú riadiť rozumom a faktami, ale vnuknutiami a hlasmi zhora. Protirečí si príslušnosť k charizmatickému spoločenstvu s racionálnym prístupom k riešeniu vecí?

Odpoveď na túto otázku dal už pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Fides et ratio. Viera a rozum nestoja proti sebe, ale vzájomne si pomáhajú, pričom viera dokáže ísť ešte o krok ďalej. To, že je človek veriaci, nijako neodporuje racionalite ani ju nijako nepotláča. Práve naopak. Osobne v spomenutých tvrdeniach vidím určitú zámienku. Nevieme nájsť niečo diskreditujúce, tak povieme, že počúvajú nejaké hlasy zhora.

Edo Heger to v jednom rozhovore vyjadril slovami, že viera ho práveže poháňa v tom, aby bol skutočne zodpovedným, transparentným a nasadeným pre spoločné dobro, lebo za svoje skutky sa bude zodpovedať nielen voličom, ale aj Bohu. Takže otázka nestojí tak, či nie je rizikom nechať sa viesť Duchom Svätým, ale prečo to robíme tak málo, prečo neveríme, že Boh nám chce pomáhať v našom rozhodovaní.

Charizmatické prúdy v cirkvi, akými boli napríklad aj žobravé rády v stredoveku, sa neraz stretali s nepochopením v prostredí cirkevnej hierarchie. K podobným napätiam dochádzalo aj v 20. storočí, keď najmä po Druhom vatikánskom koncile začalo vznikať množstvo spoločenstiev a hnutí. Aká je situácia dnes?

Cirkev dlhodobo oceňuje prínos hnutí a spoločenstiev pre svoj život. V minulosti ich pôsobenie zastrešovala Pápežská rada pre laikov, ktorá bola pred časom zlúčená s novozaloženým Dikastériom pre laikov, rodinu a život. Špeciálne pre charizmatickú obnovu toto dikastérium zriadilo orgán Charis, ktorého prvým cirkevným asistentom sa stal kardinál Raniero Cantalamessa. Sám som sa v roku 2019 mohol zúčastniť na trojdňovom stretnutí Charisu, počas ktorého lídrov charizmatických spoločenstiev prijal aj pápež František.

Víziou je, aby Charis mal postupne svoj národný výbor v každej krajine a vzájomne prepájal miestne spoločenstvá a komunity.

„To, že je človek veriaci, nijako neodporuje racionalite ani ju nijako nepotláča. Práve naopak.“Zdieľať

Aká je teda situácia na Slovensku? Aj čo sa týka vzťahu s biskupmi?

Keďže trochu poznám situáciu v okolitých krajinách, pretože v súčasnosti pôsobím ako viceprezident Európskej siete komunít, môžem povedať, že vzťahy spoločenstiev s Konferenciou biskupov Slovenska sú naozaj dobré a otcovia biskupi s nimi komunikujú. Na vydanie spomínaného listu Iuvenescit Ecclesia zareagovali tým, že zvolali stretnutie s lídrami spoločenstiev, kde sa mnohé veci vydiskutovali a naplánovali do budúcnosti. Napokon nezostalo len pri jednom stretnutí, ale v nasledujúcich rokoch sa uskutočnili ešte ďalšie tri. Viem, že tento krok inšpiroval aj iné krajiny.

Samozrejme, na úrovni jednotlivých biskupov, nielen u nás, ale aj kdekoľvek inde, je to tak, že niektorí pôsobenie takýchto spoločenstiev otvorene podporujú, kým iní sa k nim zasa stavajú rezervovanejšie. Konkrétne naše Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina veľmi úzko spolupracuje s otcom biskupom Jozefom Haľkom, ktorý je rovnako otvorený aj ostatným spoločenstvám a pravidelne vystupuje napríklad aj v rámci Godzone tour.  

V roku 2012 sa vám podarilo dostať do parlamentu dvoch ľudí, v roku 2016 štyroch, v roku 2020 sa popri štyroch vami podporovaných kandidátoch presadili ďalší poslanci hlásiaci sa ku kresťanstvu, z Hegera sa stal premiér. Zdá sa, že ste na vlne. Aké ambície máte do ďalších volieb?

Jedinou ambíciou je, aby v politike, ale nielen tam bolo čo najviac pravdivých, spravodlivých a dobroprajných ľudí. Nemusia byť priamo kresťanmi, aj keď som presvedčený, že pri kresťanoch, ktorí majú osobný vzťah s Bohom, je väčšia šanca, že budú tieto cnosti zosobňovať. Slovensko ako krajina potrebuje obnovu a na tú má veľký vplyv to, ako sa správajú ľudia, ktorí nesú nejakú zodpovednosť.

A aké šance dávate premiérovi Hegerovi? Dotiahne do konca toto volebné obdobie?

Myslím, že z Eda budú mnohí ešte prekvapení. Určite nie je typom človeka, ktorý – keď už má niesť zodpovednosť za celú vládu – by robil Matovičovi len hovorcu. Na druhej strane si uvedomuje, že voľby pre OĽaNO vyhral hlavne Matovič, a bude mu podľa mňa prejavovať rešpekt, budú spolu komunikovať. Prekvapení môžu byť aj koaliční partneri. Lebo Edo si vie ísť za svojím a tak ako dokáže konflikty riešiť, nebojí sa do nich aj vstupovať, ak treba čosi vyčistiť a vyriešiť.

Kto je Mário Tomášik

Narodil sa v roku 1973, pochádza zo Strečna, žije v Bratislave. Vyštudoval filozofiu a následne aj teológiu. Je jedným zo zakladajúcich členov Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, ktoré je známe aj ako Spoločenstvo Martindom. V súčasnosti je jeho hlavným vedúcim. Je ženatý, s manželkou Katarínou majú štyri deti.
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0