Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
13. apríl 2021

Dôchodky

Nastal čas prebudiť sa z reformnej kómy

Práce na zlepšení dôchodkového systému sa zasekli pre nečakané politické spory o tom, na čo by mal dôchodkový systém slúžiť. 

 Nastal čas prebudiť sa z reformnej kómy

Ilustračný záber. Foto – TASR/AP

Zlepšenie a stabilizácia dôchodkov mali byť jednou z najdôležitejších reforiem vlády už v minulom roku. Kríza spôsobená koronavírusom je iba čiastočnou výhovorkou. 

Pre lepšie pochopenie cieľov a úloh dôchodkového systému sa vráťme aspoň sto rokov späť, do čias, keď u nás vznikal. Dnes pokladáme za samozrejmosť, že nám štát garantuje „primerané hmotné zabezpečenie v starobe“ – aj keď sa nie vždy zhodneme, čo znamená „primerané“ a kedy sa začína „staroba“.

Po väčšinu histórie ľudstva sa však starí ľudia mohli spoľahnúť prinajlepšom na najbližšiu rodinu, cechy či charitu. Malá časť ľudí si dokázala vytvoriť vlastné úspory.

Od rodiny po úspory

Podpora rodiny zvykla bývať hlavným modelom starostlivosti o seniorov. V priemere to vychádzalo pomerne efektívne. Ako počet ľudí postupne rástol, každá ďalšia generácia zvykla byť početnejšia než predošlá. O seniorov sa mohlo starať viacej ich detí či vnukov. Nie každý však mal deti, nerovnosti medzi seniormi boli obrovské.

Dnes už nie sme ochotní tolerovať rozsiahlu chudobu medzi staršími, potrebujeme širšiu sociálnu sieť než len v rodine.

Druhá možnosť prípravy na starobu – najmä od vzniku kapitalistickej spoločnosti – sú súkromné úspory. Žiaľ, väčšina ľudí si na dôchodok nesporí dostatočne. A ako sme už spomenuli, moderná spoločnosť im na staré kolená aj tak poskytne sociálnu sieť. To ešte znižuje motiváciu sporiť si počas produktívneho života.

Hlavný dôvod neefektívnosti vlastných úspor ako prípravy na starobu je však iný. Žiaden z nás nemôže vedieť, na aký dlhý dôchodok sa má pripravovať. Niektorí dožijú vyše stovky, iní sa nedožijú ani začiatku dôchodku. Opatrný sporiteľ by sa asi mal pripravovať na matuzalemsky dlhý dôchodok. To by však pre väčšinu z nás znamenalo príliš skromný život a príliš veľké úspory, ktoré si zväčša neužijeme.

Ochranu proti riziku dožitia môže poskytnúť iba veľký dôchodkový systém.

Posledným cieľom dôchodkových systémov je zmierňovať príjmové rozdiely, poskytnúť už spomínané „primerané hmotné zabezpečenie v starobe“.

Tri dôchodkové poistenia

Ak to teda zhrnieme, dobrý dôchodkový systém nám má zabezpečiť tri poistenia: proti veľkým nerovnostiam príjmov, proti riziku dĺžky života a proti veľkosti (či malosti) rodinnej podpornej siete. Dôchodky u nás plnili toto poslanie už sto rokov pomerne efektívne, keď veľká skupina pracujúcich prispievala na dôchodky malej skupine seniorov.

V súčasnosti sa však situácia dramaticky mení. Pracujúcich ľudí v produktívnom veku začína ubúdať a seniorov bude pribúdať.

Grafy nižšie ukazujú tzv. demografický „strom“ – veľkosti jednotlivých ročníkov. V súčasnosti je náš „strom“ najširší v strede ako taká borovica. Najviac je nás štyridsiatnikov, pracujúcich a prispievajúcich do dôchodkového systému. O tridsať rokov bude náš „strom“ vyzerať skôr ako topoľ, so širokou korunou sedemdesiatnikov, ktorých budú podopierať čoraz užšie rady pracujúcich.

A na konci tohto storočia budeme mať obrátenú pyramídu, kde bude najviac osemdesiatnikov. Náklady na dôchodky porastú a príspevky pracujúcich budú klesať.

Zdroj: demografické projekcie Eurostat-u

Štyri možné riešenia

Sú len štyri možnosti, ako vyriešiť prichádzajúce dôchodkové deficity.

Prvou možnosťou je znížiť dôchodky. Dôchodcov bude síce veľa, ale náklady na nich budú nízke. Tak je to napríklad v Mexiku. Väčšina dôchodcov sa tam potom spolieha na pomoc rodiny. Prišli by sme takto o jeden zo základných cieľov dôchodkov – poistenie voči veľkosti vlastnej rodiny.

Akousi automatizáciou mexického scenára je snaha ministerstva práce zvýšiť dôchodky tým, ktorí majú viac detí alebo lepšie zarábajúce deti – pod pekným sloganom rodičovského bonusu. Ide však o nabúranie jedného z princípov solidarity dôchodkového systému, kde sa pridá tým, ktorým by aj mimo dôchodkového systému mohli pomôcť bohatšie deti. A uberie sa tým, ktorí na úspešné deti nemali šťastie.

Inzercia

Nízke dôchodky pre bezdetných tiež budú nútiť ľudí sporiť si cez súkromné schémy, čo znovu zvýhodní bohatších a zníži poistenie voči riziku dožitia.

Druhou možnosťou je zvýšiť dane alebo odvody pre pracujúcich. Jednoznačne politicky nepopulárny krok, navyše už teraz je naše daňovo-odvodové zaťaženie pomerne vysoké.

Treťou možnosťou by bolo zvyšovať dôchodkový vek. Viac ako pätnásť rokov to tak u nás fungovalo a dôchodkový vek narástol  zo 60 na 64 rokov. Žiaľ, je to tiež veľmi nepopulárne. Pritom pred 50 rokmi sme sa v priemere dožívali 70 rokov, dnes je to skoro 80 – a dôchodkový vek stúpol iba o štyri roky. Na konci tohto storočia sa už v priemere budeme dožívať viac ako 90.

Je úplne jasné, že bez zvýšenia dôchodkového veku to nepôjde. Bez ohľadu na to, aké nízke by boli samotné dôchodky či aké vysoké by boli dane.

Obrázok nižšie ukazuje, ako by stúpol pomer dôchodcov k ľuďom v produktívnom veku, ak by sme zachovali súčasný dôchodkový vek 64 alebo ak by sme ho postupne zvyšovali.

Pri zachovaní dôchodkového veku 64 by sme sa zo súčasného stavu, keď na jedného dôchodcu pripadajú viac ako traja produktívni, dostali k dvom dôchodcom na troch produktívnych. Buď by dôchodky museli klesnúť o viac ako polovicu, alebo by sa odvody museli viac ako zdvojnásobiť.

Preto ukazujem druhú možnosť, kde dôchodkový vek rastie o dve tretiny rastu očakávanej dĺžky života. Inak povedané, rok života navyše sa rozdelí na 8 mesiacov práce a 4 mesiace dlhšieho dôchodku. Je to ústupok proti systému, ktorý sme mali do minulého roka, kde sa dĺžka pracovnej kariéry predlžovala rovnako ako očakávaná dĺžka života – to by bol stabilnejší systém, ukázal sa však byť politicky neudržateľný.

V navrhovanom scenári postupného rastu dôchodkového veku sa stále dostaneme z pomeru viac ako troch produktívnych ľudí na dôchodcu k menej než dvom, situácia sa však mierne zlepší po roku 2060. Pritom rast dĺžky života zvykne ísť ruka v ruke aj so zlepšením zdravia počas väčšiny života – preto keď sa dôchodkový vek dostane k sedemdesiatke, bude to vtedy, keď budeme silnými a čulými sedemdesiatnikmi, ktorí budú mať pred sebou ešte pekných dvadsať rokov na dôchodku.

Zdroj: vlastné výpočty

Poslednou možnosťou na zlepšenie financovania našich dôchodkov je sporiť viac teraz – kým je nás produktívnych štyridsiatnikov ešte veľa. Na to je práve určený druhý dôchodkový pilier, kde sa úspory ukladajú. Veľmi nám prídu vhod o 40 rokov, keď budeme osemdesiatnici a náš dôchodkový systém na tom bude najhoršie (pozrime ten „hrb“ na obrázku vyššie).

Potrebujeme však, aby si tie úspory na seba zarábali. Čo zatiaľ veľmi nerobia – náš druhý pilier ledva pokryje poplatky a drží krok s infláciou. Časté politické zásahy ho doviedli do stavu, keď je pre väčšinu sporiteľov nevýhodný. To potrebujeme urýchlene napraviť.

Preto väčšina ekonómov navrhuje ústavné zmeny, ktoré ochránia naše úspory pred zásahmi politikov. Pretože my sporitelia, budúci dôchodcovia, tu budeme ešte aj o 40 rokov. Ale politici, ktorí každý rok menili pravidlá, tu v roku 2060 už dávno nebudú. Potrebujeme ústavné garancie, aby mohli byť dôchodkové fondy podstatne výnosnejšie a ich správa výrazne lacnejšia.

Pre 40-ročného človeka môže dobrá investičná stratégia znamenať o polovicu vyšší a vynikajúca investičná stratégia až viac než dvojnásobný dôchodok v roku 2060.

Naša dôchodková reforma uviazla v kóme. Nerobia sa potrebné zmeny so širokou podporou odborníkov – odpolitizovanie druhého piliera, presun k výnosnejším investičným stratégiám a postupné zvyšovanie dôchodkového veku v súlade s rastom dĺžky života.

Miesto toho sa do ústavy bez verejnej diskusie dostali prvky, ktoré pod rétorikou podpory rodiny znižujú solidaritu v systéme, podporujú bohatších a zhoršujú poistenia, ktoré systém sto rokov poskytoval.

Odporúčame