Komentáre a názory Hegerova vláda 13. apríl 2021

Prieskum Focusu Prečo je na tom Matovič horšie než Fico

Dag Daniš
Dag Daniš

Podľa nových čísel z Focusu Matovičovi Obyčajní spadli za Ficov Smer. Nemusí sa nám to páčiť. No je to prirodzené.

Podľa nových čísel z Focusu Matovičovi Obyčajní spadli za Ficov Smer. Nemusí sa nám to páčiť. No je to prirodzené.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Dag Daniš

Prečo je na tom Matovič horšie než Fico
TASR

Obraz, na ktorom premiérska protikorupčná strana zrazu zaostáva za prehnitým Smerom, pôsobí hrozne. Ešte pred rokom bol Fico odpisovaný. Dnes má dvojcifernú podporu. A odpisovaný je jeho hlavný rival a víťaz volieb.

Asi je zbytočné opakovať, že Matovič sa odpisuje sám. Vlastnoručne. Ak by nebol lídrom kľúčovej vládnej strany, rozoberať jeho prízemný štýl by bolo pod úroveň akéhokoľvek média.

Za úpadkom Obyčajných však nie je len Matovič. Problém OĽaNO – ak si ho porovnáme so Smerom – je hlbší.

Ficov projekt

O Ficovi sa dlho hovorilo, že si založil Smer ako stranu jedného muža. Na túto frázu sme si zvykli, no nebola celkom presná. Fico sa už od začiatku pokúšal budovať Smer ako veľkú silnú stranu, ktorá zhltne konkurenciu. A presadí sa ako dlhodobo úspešná dominantná strana. S tisíckami členov, s kanceláriami v každom regióne, so silným sociálnym zázemím.

Pri rýchlom premietaní 20-ročnej histórie Smeru môžeme povedať, že mu to vychádzalo. Najskôr cielene povysával menšie ľavicové strany. Zlúčil sa s SDĽ, prevzal sociálnu demokraciu, neskôr aj Gašparovičovo HZD.

Keď bol Fico s prácou naľavo hotový, zameral sa viac doprava. Pred rokom 2010 vytiahol maďarskú kartu a súťažil o národne založených voličov HZDS a SNS. Opäť úspešne. Dva roky nato prišli hviezdne roky Smeru. Prevalcoval voľby 2012, zostavil jednofarebnú vládu.

Za Smerom nikdy nebol iba Fico, ale aj silná skupina ďalších zakladateľov strany, široká členská základňa (aj tá pôvodom z SDĽ), spolupráca s odbormi, s priemyselnými zväzmi…

Slovom, Ficov projekt bol premyslený, ambiciózny a otvorený.

A nielen to. Tí, ktorí pracovali s Ficom, tvrdia, že mal jednu mimoriadne cennú vlastnosť. Bol majstrom v obrusovaní a tlmení vnútorných konfliktov. V strane aj vo vláde. Načúval každej skupine v Smere, radil sa a keď nakoniec robil vlastné rozhodnutia, zapájal do nich ostatných.

Najobľúbenejším slovom Fica bola roky „stabilita“.

Fico bol zámerne konfliktný a agresívny len pri zrážkach s rivalmi (dlho to bola Dzurindova SDKÚ), prípadne s médiami. Nie pri vlastných ľuďoch, ktorých potreboval pre svoj projekt dlhodobo úspešnej strany.

Ďalšou silnou zbraňou Fica bola masívna verejná podpora. Pracoval na nej systematicky – cez interné prieskumy verejnej mienky, silný PR tím, populistické inštinkty a napokon aj cez sociálny a národný program Smeru. Široká podpora mu umožňovala krotiť prehnané požiadavky partnerov. Koaličné krízy ukončoval otázkou, či chcú ísť naozaj do predčasných volieb…

Ficove ambície presahovali jeho vlastné ego. Bol zameraný na stabilitu strany, vlády, spoločnosti a štátu (samozrejme, aj vo vlastnom záujme).

Jeho dlhoročný úspech napokon ukončila stará „zmluva s diablom“. Teda s oligarchami, s ktorými zakladal stranu. Od roku 2006 to škaredo preháňali s rozkrádaním Slovenska, resp. s budovaním kasty „našich ľudí“.

Ficovi ako hlave systému to nakoniec nalomilo krk. Stalo sa to v polčase jeho tretej vlády. Nie po roku prvej. 

Matovičov projekt

Aj o Matovičovi sa dlho hovorilo, že si založil stranu jedného muža. Na rozdiel od Fica to však urobil doslovne. OĽaNO nebola strana, ale schránková firma Matoviča a jeho rodiny. Roky mala štyroch utajených členov.

Práve to je dôvod, prečo Obyčajní nevydržali pri volebnej šanci ani rok.

Strany dokážu preplávať krízami, ak majú zázemie, pevnú členskú základňu, tímy ľudí, ktorí sú osobne zainteresovaní na úspechu spoločenstva (hnutia). Ak to chýba, potom je všetko o osobnom úspechu či osobnom neúspechu jediného muža. Ako v prípade Matoviča.

Mimochodom, Matovič by si nikdy nemohol dovoliť takú mieru svojvoľnosti a arogancie, akú pozorujeme posledný rok, ak by mal za sebou skutočné hnutie. Čiže skupinu vybavenú vlastným pudom sebazáchovy.

Lídrov v prvom rade formujú a umierňujú ich strany (užšie a širšie vedenie, snem, frakcie v strane, poslanecké a ministerské kluby). V OĽaNO nič také neexistovalo. Z tohto pohľadu vlastne OĽaNO nikdy nebolo konzervatívne hnutie, ale experimentálna platforma jediného človeka, ktorý si o sebe namýšľa, že prevyšuje všetkých ostatných…

Podobne dopadla aj snaha Matoviča ovládnuť menšie pravicové strany (KDH, SMK, kresťanské únie). Cieľ mal možno podobný ako Fico – integrovať sily, no celkom inak vyzerali prostriedky. Fico pri pohltení menších strán ponúkal otvorené dvere do Smeru. Úspešne. Matovič do strany nevedel pustiť ani najvernejších dlhoročných poslancov. Bál sa vnútornej konkurencie.

V ponuke mal len spoluprácu pri tvorbe volebnej kandidátky. S vysokými nárokmi a nulovou ponukou pre posily. Preto sa jeho pokusy skončili krachom pri OKS či Palkovej strane a neskôr aj pri vyjednávaní s KDH a SMK.

Matovičov prístup bol uzavretý. Za múry jeho rodinnej firmy OĽaNO a k miliónom eur na „politickú činnosť“ od štátu sa nedostal takmer nikto. To bol hlavný dôvod, prečo Matoviča opustil Hlina a množstvo ďalších potenciálnych spojencov. Matovič pre nich nedokázal vytvoriť nijaký priestor po svojom boku. Zo strachu, že by sa musel deliť o vplyv. Alebo zo strachu, že by sa musel uchádzať o miesto šéfa v otvorenej straníckej súťaži.

Strana pod zámkom

Matovič ťažil z osobného nadania pre jednoduchý a názorný politický marketing. A z priamočiarosti, vytrvalosti a odvahy, s akou vstupoval do konfliktov s vládou, oligarchami, kriminálnymi skupinami…

Na to, aby popri prispatom Kiskovi či Trubanovi zaujal a zasvietil vo voľbách, to bohato stačilo.

Na to, aby šancu pevne chytil a nepustil, to stačiť nemohlo. Pretože politika je už z princípu o skupinách a skupinových záujmoch. Nie o jednotlivcoch, ich sólo jazdách – a zamknutých dverách v ich „strane“.

Na druhej strane: o Matovičovom uzavretom (čisto osobnom) štýle platí, že v jeho prípade a z jeho pohľadu bol vlastne jediný správny.

Ak by svoju sebazničujúcu a direktívnu povahu ponúkal v otvorenej, svojprávnej strane, po skúšobnej lehote by v nej dopadol úplne rovnako ako vo vláde.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0