Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
06. apríl 2021

Očami detí

Nekričte už toľko a rozprávajte sa

V čom sme ako rodičia dobrí a čomu sa vyhnúť? Nespýtali sme sa to výchovných poradcov, ale tých, ktorých sa to týka najviac, našich detí.

Nekričte už toľko a rozprávajte sa

Ilustračné foto: Flickr.com

Rodičovstvo a túžba byť pre svoje deti dobrou matkou a otcom je v nás prirodzená. V snahe byť čo najlepšími rodičmi študujeme tie najrôznejšie výchovné metódy, a veru je ich požehnane. Orientovať sa v nich je niekedy väčšia veda ako samotné rodičovstvo.

V dnešnej pandemickej dobe sa rady výchovných poradcov stali dostupnejšie. Za poplatok sa z pohodlia svojej obývačky môžu rodičia zúčastniť online seminára na akúkoľvek tému či problém, ktorý aktuálne so svojím dieťaťom riešia. Pri toľkých informáciách si však prestávame byť v rodičovstve istí, ako sa pri rôznych výchovných situáciách zachovať.

Aká by teda mala byť dobrá matka a dobrý otec? Skúsili sme to urobiť naopak. Nepýtať sa výchovných poradcov, ale tých, ktorých sa to bytostne týka. Opýtali sme sa detí, čo majú na svojich mamách a tatoch najradšej a čo im najviac prekáža.

Nina (5) má v tom jasno. „Na mame sa mi páči, keď na mňa nekričí. Nepáči sa mi, keď na mňa kričí,“ odpovedá na našu otázku. Trošku ešte popremýšľa a dodá, že sa jej na mame ešte páči, keď sa s ňou hrá a niečo pekné jej kúpi. U otca vie najviac oceniť jeho schopnosť nafukovať balóny. No a nepáči sa jej, keď tata kričí.

„Na mame sa mi páči, keď na mňa nekričí. Nepáči sa mi, keď na mňa kričí." Zdieľať

Ninkina mama sa po týchto odpovediach zamýšľa: „Ja to stále vravím, že u nás doma sa veľa kričí. Už som prekročila štyridsiatku, raz darmo, som už stará a netrpezlivá,“ žartuje na vlastný účet. Priznáva, že keď jej dcéra nereaguje na tretí či štvrtý raz, stráca trpezlivosť a už to ide. „Uvedomujem si to a musím to riešiť inak,“ uznáva.

Karol (5) vie už vo svojom veku oceniť schopnosť svojho otca, ktorá je určite v každej rodine s malými deťmi mimoriadne cenná. Vie perfektne manažovať nákupy. „Aj keď mu to mama nenapíše na zoznam, aj tak kúpi nanuky,“ menuje vlastnosť otca, ktorú má na ňom najradšej. Nemá rád, keď tata na neho kričí a nahnevane zvyšuje hlas.

Na svojej mame miluje, že jeho aj mladšiu sestričku veľmi ľúbi a keď sa k nej môže túliť, čo aj názorne predviedol. „A nemám rád, keď na mňa mama kričí,“ dodáva.

Karolova mama vie, že syn je na krik citlivý. „U nás doma pritom doma veľmi nekričíme. Teda ja určite nie. Ale on je na to mimoriadne citlivý,“ hovorí.

Zaujímal nás aj názor už školopovinných detí. Matej (7) si na svojej mame cení, že je na neho milá. „Nepáči sa mi však, že musí niekedy pracovať dlho,“ dodáva. Dlhšie rozmýšľal, čo by mu na otcovi prekážalo, ale nenašiel nič. Z tých pozitívnych vecí však jednoznačne oceňuje najviac, „keď mi dovolí byť dlho hore“. Len budúcnosť ukáže, či ísť neskoro spať bude u neho patriť medzi pozitíva aj v dospelosti.

Maťo (8) nevyrastá v úplnej rodine a žije s mamou. Rodičia sa rozišli, keď mal len dva roky, takže na časy, keď boli ešte mama s otcom spolu, si nepamätá. Obaja žijú v rovnakom meste a mama synovi nebráni byť v kontakte s otcom, môže za ním prísť kedykoľvek.

„Na mame sa mi páči, že je to najlepšia mama na svete. Ale nepáči sa mi, keď mi niečo zakazuje,“ hodnotí Maťko. Na tatovi si cení, že je na neho dobrý, ale trápi ho, že za ním málo chodí. Posledné obdobie príde za Maťkom dvakrát za mesiac. Podľa slov jeho mamy si syn želá zo všetkého najviac, aby boli spolu opäť rodina, čo mu však už splniť nemôžu.

Sára (13) je vo veku, ktorý preverí schopnosti i nervy každého rodiča. Musela najskôr popremýšľať, čo by na svojej mame ocenila, ale potom priznala, že má rada chvíle, keď sa s ňou mama rozpráva ako s dospelou o všeličom. „Len keby mi toľko nezakazovala, raz mobil, raz ísť von s kamarátmi, stále niečo. A býva často nervózna,“ sťažuje sa.

Inzercia

Otec dochádza za prácou do susedného Česka a práve to jej prekáža najviac. „Je doma málo, je to o ničom,“ hovorí. Na otcovi má rada, že keď už je doma, tak sa jej i mladšiemu bratovi venuje. „Chodievali sme spolu na výlety. Teraz to už nie je ono,“ naráža na súčasnú dobu spojenú s obmedzeniami.

Tereza (17) je už na prahu dospelosti a na svojej mame si váži, že sa jej vždy snaží pomôcť a podporuje ju. „Môžem sa na ňu s hocičím obrátiť, rešpektuje moje názory,“ hovorí. Hnevá ju, že niekedy nerešpektuje jej súkromie. Okrem toho „sa rozčuľuje pre hlúposti a zveličuje veci. A neznášam, keď ma porovnáva s dcérou svojej kolegyne,“ dodáva.

Na otcovi sa jej páči, že je zábavný, vždy ju rozosmeje, a to má na ňom najradšej. A keď niečo potrebuje, vždy je ochotný pomôcť. „Nemám však rada, že sa dokáže rozčúliť pre úplnú hlúposť. Okrem toho vždy musí mať pravdu a chce, aby bolo všetko podľa neho, to nemám rada,“ dodáva.

"Otec sa dokáže rozčúliť pre úplnú hlúposť. Okrem toho vždy musí mať pravdu a chce, aby bolo všetko podľa neho, to nemám rada." Zdieľať

Samozrejme, názory týchto detí a tínedžerov nie sú nijako reprezentatívne. Ale dá sa z nich veľa vyčítať. Malé deti potrebujú vidieť a cítiť prejavy nežnosti a lásky od svojich rodičov. Chcú s nimi tráviť čas a nemusí ísť pritom len o hru.

Tínedžeri zase potrebujú, aby ich rodičia brali vážne. Aby si vypočuli ich názory, boli pre nich rovnocenným partnerom do diskusie. A z toho vyplýva tá najhlavnejšia potreba, aby sa spolu rozprávali.

V jednom sa naši malí i väčší respondenti zhodujú, a to v tom, čo im na rodičoch prekáža. Malí to povedali priamo, väčší to zaobalili do viac slov, ale vo výsledku sa zhodli. Naše deti ťažko znášajú, keď sa neovládneme a kričíme na ne.

Potvrdili tak vlastne slová psychoterapeutky Martiny Bačovej, podľa ktorej deti vo všeobecnosti nemajú radi krik a desí ich. „Deti sú na krik veľmi citlivé,“ povedala pre Postoj v nedávnom rozhovore. Rodičia priznávajú, že sa im stane, že emočne vypätú situáciu neustoja a vybuchnú. Niekedy pritom vyrobia scénu, ktorá ich frustruje a považujú ju za svoje zlyhanie.

Podľa psychoterapeutky sú však tieto vypäté situácie najmä o nás rodičoch. My sme tí dospelí a my sa musíme naučiť emócie spracovať a ovládať ich. „Naučiť dieťa pracovať so silnými emóciami znamená byť mu vzorom aj v tom, ako riešiť zvládanie konfliktov a náročných situácií,“ povedala.

Na rôzne výchovné problémy neexistuje univerzálne riešenie. Preto je veľmi komplikované držať sa nejakej vybranej výchovnej teórie a striktne sa ňou riadiť za každej situácie. Naopak, často sa stane, že keď spravíme niečo spontánne, intuitívne a citlivo, dopadne to pre danú chvíľu oveľa lepšie.

Ani príručky však nemusia byť vždy na zahodenie. Ale ešte predtým, ako v nich začneme listovať, mohli by sme skúsiť priamejšiu cestu, ako zistiť, čo má robiť dobrý rodič. Rozprávať sa s deťmi, pýtať sa ich. Deti sú totiž veľmi múdre. Aj keď nepoužívajú ťažký intelektuálny jazyk, veci vedia pomenovať priamo a triafať do čierneho.

Odporúčame