Ondrej Pastirik je autor komiksu Dve Bodky, ktorý na sociálnych sieťach sledujú tisíce ľudí.

Hovorili sme spolu o schopnosti komiksu vtiahnuť nás do príbehu, v štyroch okienkach hľadať riešenie a vďaka humoru z neho vyjsť a získať ľahkosť bytia. S Ondrejom sme sa rozprávali o tvorivosti ako božskej vlastnosti aj o umeleckej skratke. A tiež o tom, prečo si toľkí z nás myslia, že kresliť nevieme, a ako nám Dve bodky môžu pomôcť oživiť túto zaspatú časť duše.

Komiks Dve bodky dnes na instagrame sleduje viac ako tridsaťtisíc ľudí. Ako sa to stalo?

V Košiciach som robil komiksový krúžok pre deti. Jedno z nich mi povedalo, že nevie kresliť. Hovorím mu: tak môžeš nakresliť aspoň dve bodky, to vie predsa každý. Dáš k nim bubliny, o čom sa rozprávajú. Dve bodky vznikli ako veľmi zjednodušený nástroj komunikácie pre tých, čo, v úvodzovkách, kresliť nevedia.

Ako sa dostali na internet?

Bol to tiež len experiment. Študenti z umeleckej priemyslovky, začínajúci umelci, mi vraveli, že nevedia, ako svoje práce uviesť na trh, ako sa propagovať. Chcel som im ukázať, že veď to si len vytvoríš profil a začneš pravidelne publikovať. Dve bodky začali svoje pôsobenie na sociálnych sieťach vlastne ako „case-study“ vo vytvorení online identity.

Mnoho ľudí sa o niečo podobné neúspešne usiluje. Ako si vysvetľujete, že práve okolo bodiek vznikla veľká komunita?

Vychádza to z podstaty komiksu ako formátu. Mozog potrebuje prejsť z jedného okienka do druhého a tak si tvorí príbeh. Angažovanosť publika vzniká tým, že sa ľudia do komiksu projektujú.

Projektujú?

Dve bodky sú také jednoduché, že každý má možnosť sa v nich uvidieť. Nie je jasné, či je to muž alebo žena, či sú mladé alebo staré. Stávajú sa univerzálnymi nositeľmi príbehu, do ktorých sa môžeme jednoducho premietnuť.

Aj keď sú bodky univerzálne, majú isté charakterové vlastnosti. Na akej dynamike sú postavené?

Jedna bodka má vždy všetko na háku a druhá sa k nej vzťahuje. Vždy dá nejaký výstrel: poďme niečo robiť! Mojou zodpovednosťou ako autora je, aby to dobre dopadlo. Hravým spôsobom sa bodky potrebujú dopracovať k happyendu, ktorý som im pripravil. Medzi počiatočnou nudou a dobrým koncom plynie fantázia a prichádzajú riešenia.

Je humor niečo, čo ste si vedome zvolili ako komunikačný nástroj?

Vždy som chcel byť vtipný. Ľudí, ktorí sa dokážu na sebe a svojich nezdaroch zasmiať, považujem za múdrych. Humor umožňuje pozrieť sa na situáciu s odstupom. A to je aj princíp komiksu: Človek nie je zaangažovaný v príbehu. Na chvíľu sa doň naprojektuje, prežíva situácie v projekcii, potom sa zasmeje a tým sa opäť vráti do tela.

Čo sú charakteristiky komiksu?

V mojom komikse je to väčšinou príbeh na štyri políčka, ktorý sa má dobre skončiť. Aj keď sa dve bodky zomelú, výsledkom je riešenie, na ktorom sa človek zasmeje. Vtedy z príbehu vystúpi a získa akúsi ľahkosť bytia. 

Dve bodky riešia kávičku a koláčik, ako ráno rozlepiť oči aj čo bolo večer v telke. Prečo je témou komiksu každodennosť?

Každý moment v živote je malá oslava. Z kávičky a koláčika sa dá vyťažiť veľa radosti, ak si jedinečnosť tejto situácie uvedomíme. Dve bodky však otvorili aj otázku finančnej gramotnosti alebo ako spracovávať emócie a rôzne psychologické „self-help“ tipy. Súčasťou komiksu je viacero tém. Postupne sa profilujú – aj podľa toho, ako reaguje publikum. Okrem toho, že by mali byť vtipné, chcem, aby mali aj istý edukatívny aspekt.

Čo chcete ľudí komiksom naučiť?

Tým, že sa človek do niečoho projektuje, si to vezme za svoje. No ja netvorím pedagogický obsah, len testujem komiks ako nástroj. Ukazuje sa, že je veľmi univerzálny a dokážu si ho osvojiť aj deti v útlom veku. A radi si ho pozrú aj ľudia, ktorým kniha nie je blízka.

Za výberom tém je však váš autorský zámer, alebo nie?

Témy často vyplývajú z rôznych stretnutí a rozhovorov. Niekedy spracujem do komiksovej podoby príbeh človeka, ktorý mi sám zaslal. Aby videl, že sa na to dá pozrieť aj z nadhľadu, alebo aby cítil, že podobnú vec riešia mnohí ďalší. Sú to každodenné zápletky aj sezónne udalosti. Na politiku však nereagujem, to je trapošina.

Zdá sa, že bodky vedia veľa o tom, ako fungujú vzťahy. Kde sa to naučili?

Vzťahové riešenia dvoch bodiek sú vlastne veľmi naivné, detské. Vychádzajú z tej naprostejšej vzťahovej logiky. Nie je za nimi nič naštudované, len životná múdrosť odpozorovaná z prírody či hry. Takáto spoločenská inteligencia je súčasťou našej prirodzenosti a má ju každý. V takomto návrate k jednoduchosti je isté odľahčenie, ktoré nás vráti k základnému programu, ktorým je hľadať spoločné riešenia.

Akú rolu zohráva, že je to „šaľeny vychodňarsky komiks“? Správali by sa dve západniarske bodky inak?

Jazyk umožňuje ľuďom, aby sa do príbehu ešte viac vžili. Východniar sa na takýto komiks pozrie a povie si, že takto vyzerá a má vyzerať svet. Tým, že je jazyk priznaný, otvára sa mu srdce. Skúšal som aj anglickú a španielsku verziu, no myslím, že práve lokalita je zdrojom úspechu komiksu. Z Košíc sa rozšíril do Prešova a do Rožňavy a potom aj k východniarom v Bratislave. A nakoniec si ľudia povedali, že to, na čom sa tí východniari smejú, je síce blbosť, ale pozriem si to aj tak. (Smiech.)

Majú dve bodky aj svoje reálne náprotivky? Platí, že dnešný komiks sa možno ešte včera odohral v niektorej košickej domácnosti?

Niekedy hej, no dôležitý je aj kolektívny aspekt. Keď je tu nejaký spoločenský fenomén či úkaz, ktorý nikto nechce spracovať, Dve bodky si to rady zoberú za svoje. Sú na to pripravené svojou univerzálnosťou.

Takže prostredníctvom komiksu môžeme riešiť to, čo nás trápi?

Áno, je to veľmi terapeutický nástroj. Dáva nám možnosť pozrieť sa na veci a udalosti zvonka a vtedy sa zdajú malicherné. Do komiksu vojdeme, v chránenom formáte papiera a troch či štyroch okienkach nájdeme riešenie a vyjdeme. Je to vlastne hotový terapeutický zážitok.

Je terapiou aj pre autora?

Samozrejme. Aj ja si prostredníctvom komiksu riešim svoje veci: pocit izolácie či potrebu svetlejšej budúcnosti. Teším sa, čo dve bodky spolu zajtra vyparatia. Dostávam reakcie, že to tak majú aj iní. Uvedomil som si, že prinášať druhým radosť je reálna služba.

Študovali ste ekonómiu. Dnes pôsobíte ako „stratený umelec“ Ondrej z Košíc, vytvorili ste postavičku Kláru aj psíka Pandíka a vediete workshopy o kreativite. Aký je váš príbeh?

Špecializoval som sa na marketing. V tradičnom zmysle slova som mal úspech, no duša naplnenie nenašla. Svoje poslanie som našiel v tom, že prinášam druhým ľuďom nástroje, ktoré dokážu využiť a replikovať. Je to moja cesta za naplnením. Momentálne žijem v stane, aj to je súčasťou môjho osobného životného experimentu.

Sú Dve bodky aj vašou obživou?

Každý komiks vznikne ako originál. Zhmotnená myšlienka sa stáva zberateľským kúskom. Predávam ich len kamarátom a známym, aby mohlo ísť o živú socioekonomickú výmenu. Živí ma takpovediac širšia rodina a komunita.

Takže Dve bodky si nemôžeme objednať a dostať poštou?

Pred nejakým časom som ich prestal posielať. Chýbalo mi to ľudské posedenie pri káve. Uvedomil som si, že potrebujem byť súčasťou živej spoločenskej štruktúry. No ľudia si aj tak nájdu cestu. Prídu si po komiks osobne a odnesú ho niekomu do Bratislavy. Vznikol aj kalendár Dve bodky ako charitatívny projekt a hrnčeky ako podpora študentského podnikania. Študenti v Prešove dostali „licenciu“ na výrobu päťdesiatich hrnčekov. Hľadám spôsob, ako pretransformovať umeleckú hodnotu na spoločenský kapitál.

Je to, čo tvoríte, umenie?

Komiks je forma umenia. Je to kombinácia slova a obrazu. Jeho „umeleckosť“ spočíva v tom, že dokáže priniesť príbeh. Tak ako rozprávači pri ohni a rozprávkové knihy, komiks má svoje miesto ako samostatná umelecká forma. V mojom prípade je zjednodušený až na dve bodky. To, samozrejme, nie je výtvarný štandard, ale povzbudenie k tomu, aby sa ľudia tomuto formátu venovali. 

Vyjadrili ste sa, že kreslíte ako päťročné decko a tiež že umenie je majstrovstvo. Akú rolu v umení zohráva kvalita realizácie? 

Často si pletieme umenie a remeslo. Remeslo má svoje štandardy kvality, certifikáty a cechy. Umenie, ako mu rozumiem ja, spočíva v tom, že človek si nájde svoj autentický prejav a ustojí si ho pred sebou samým.

Čo to znamená ustojí?

Aj keď mi niekto povie, že je to hlúposť, stojím si za tým, že svet by bol ochudobnený, keby táto tvorba nevznikla. To, že sa dielo dá remeselne zlepšovať alebo že nepatrí k žiadnemu akademickému smeru, je len jedno kritérium. Ja hovorím o vyjadrení duše. A to komiks spĺňa.

Komiksový žáner je niekedy prijímaný rozporuplne. Nie je skratkou, ktorá odráža to, že sa nám dnes už nechce ísť na hlbinu?

Urobiť skratku, ktorá sa vás dotkne, to je predsa najväčšie umenie. Vytvoriť symbol či slovnú hračku, ale aj dialóg formou komiksu, ktorý si ľudia rapotajú na ulici, to je kumšt.

Takže pri komikse sa niekedy vzdáme výtvarnej ambície na úkor tej príbehovej?

Áno, z niektorých kritérií, ktoré nás vo vyjadrení brzdia, musíme upustiť. Vytvoril som skratku, no aj vďaka komunite, ktorá je za mnou, som to ustál a dal som tento nástroj ľuďom. Tak si môže každý nakresliť vyfarbenú princeznú či hipstera, akí sa mu páčia. Dve bodky sa snažia svetu povedať, že každý môže vytvoriť príbeh.

Je vaším snom, aby sme začali doma kresliť komiksy?

Áno. Najmä chcem posmeliť všetkých, že kreslenie je základný ľudský spôsob, ako sa vyjadriť. Videl som päť- či osemročné deti, ktoré povedia, že kresliť nevedia. Niekto im túto možnosť zobral. A to je vážna vec. Svoju schopnosť tvoriť si predsa musíme chrániť!

Čím sa to môže stať?

Porovnávaním sa? Často dostávame viac kritiky ako povzbudenia. Mohlo vzniknúť kopec zaujímavých vecí, ktoré sú potlačené normózou. No tá je pre tvorivý proces deštruktívna. Tvorivosť je predsa ten vyšší, božský aspekt človeka. Keď ho človeku vezmeme, túto časť duše zabijeme.

Tvorivosť je potrebná na to, aby človek mohol mať plnohodnotné vzťahy. Vďaka nej máme z čoho čerpať. Aj keď chceme krajšiu kuchyňu či bazén, tak potrebujeme kreativitu. Tým, že vytvoríme niečo unikátne, čo vychádza z nášho vnútra, obohacujeme svet.

Hovoríte, že vďaka komiksu môžeme mať lepšie priateľstvá či manželstvá?

Áno, ak sa vedome rozhodneme, že tak ako v komikse chceme spoločne pracovať na tom happyende v poslednom okienku. (Úsmev.)

Čo radíte dospelým a deťom, ktorí sú presvedčení o tom, že kresliť naozaj nevedia?

Aj keď sme to možno zatlačili do úzadia, tak potrebu a schopnosť tvoriť má v sebe naozaj každý. Jediné, čo potrebujeme, je bezpečné prostredie bez kritiky, porovnávania, limitov a štandardov. A tiež nástroje. Fixky, štetce a plátno, ale aj tvorivé nástroje, ako je komiks.

Máme sa teda zamerať skôr na proces ako na výsledok?

Áno, tešiť sa z tvorenia. Zažil som ľudí, ktorí nechcú svojou kresbou zničiť papier. Pri arteterapii majú niektorí blok zobrať štetec a plátno ním „zašpiniť“. Keď sa tvorbou chceme živiť, je dôležitý aj výsledok, ktorý musí spĺňať isté štandardy. Ak nám však ide o oživenie duše, liečivým je samotný proces. Keď si uvedomím jedinečnosť a hodnotu svojho prejavu, môžem ich aplikovať kdekoľvek: pri projektovaní cesty, pečení chleba či maľovaní zábradlia.

Čo mám robiť, keď sa mi výsledok mojej tvorby skrátka nepáči?

Kritériá toho, čo je a nie je pekné, sú tiež len výsledkom porovnávania. Preto keď niekto vyjde von s niečím takým naivným, ako sú dve bodky, hovorí to svetu, že tvoriť môže naozaj každý. Keď sa chcete porovnávať, porovnávajte sa s týmto. Latka je nízko. (Úsmev.) Nechcem, aby ľudia čakali, kým vyjdú nové Dve bodky. Nech si urobia svoje. Nie je to len môj autorský prejav, ale jazyk dostupný všetkým.

Skúste nás komiksový jazyk trochu naučiť.

Najskôr si rozdelíme papier na štyri okienka. Prvé je východisková situácia: som doma v koronovom lockdowne. V ďalšom okienku je spúšťač – nejaký cudzí element, skrátka druhá bodka. Potenciálny či skutočný partner, člen rodiny, rozhovor s Bohom alebo nejaká nevyjadrená časť duše, ktorá tú spiacu prebudí. Ďalšie okienko či okienka sú priestor na zápletku, neštandardný jav a hľadanie riešenia, ako sa dostať z tejto situácie. A posledným je spomínaný šťastný koniec. To, čo doma vytvoríte, mi pokojne zašlite.