Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
30. marec 2021

Belgický lekár na výpomoci

Nechápem, ako vaši zdravotníci tak dlho zvládajú to nasadenie

Rozhovor s anestéziológom Jonathanom Petitom o tom, prečo prišiel na Slovensko, a o skúsenostiach v banskobystrickej nemocnici.

Nechápem, ako vaši zdravotníci tak dlho zvládajú to nasadenie

Od soboty 13. marca Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici pomáhajú dva tímy zdravotníkov z Belgicka a Dánska. Na Slovensko prišli po tom, čo ministerstvo zdravotníctva požiadalo o pomoc v rámci programu Európskej komisie. Pred nimi Slovensku vypomáhali už aj zdravotníci z Rumunska.

Jonathan Petit je belgický anestéziológ, ktorý sa špecializuje na intenzívnu medicínu. Pracuje v Univerzitnej nemocnici svätého Vincenta v meste Dinant. Na Slovensko prišiel 21. marca ako člen druhého tímu zdravotníkov z Belgicka.

„Nebol som si vedomý vážnosti situácie na Slovensku. Teraz však úplne rozumiem, prečo sme tu,“ hovorí. Prekvapilo ho, ako dokážu byť slovenskí zdravotníci extrémne motivovaní aj po mesiacoch náročnej práce. „A čo tu odvádzajú zdravotné sestry, to je niekedy až nadľudský výkon,“ dodáva.

Máte po nočnej službe. Aká bola? 

Ťažká. Veľmi ťažká. Ale dobre som sa po nej vyspal. Máme 12-hodinové zmeny a striedame sa v rytme denná, nočná, deň voľna. Intenzita práce je vysoká. Veľa hodín trávime v ochrannom obleku a nie je veľa času na oddych. Je náročné poskytnúť pacientom tú najlepšiu starostlivosť. Týchto pár dní, čo sme tu, sa to nasadenie dá vydržať, ale neviem, ako by som to zvládal dlhé mesiace.

Viem, že slovenskí kolegovia takto robia mesiac čo mesiac. Za prácu a svoje nasadenie, ktoré aj po takom čase stále preukazujú, majú môj veľký obdiv. Je to veľmi vyčerpávajúce.

Prečo ste sa rozhodli prísť pomôcť Slovensku?

Pretože vaše ministerstvo zdravotníctva požiadalo o pomoc. Som dobrovoľníkom v EMT Belgium B-FAST presne pre takéto prípady, o misii na Slovensku som sa dopočul iba týždeň pred odchodom.

Situácia sa začína zhoršovať aj v Belgicku. Pre vašu nemocnicu nebol problém uvoľniť vás na pár dní?

Situácia v Belgicku je viac-menej stabilizovaná, no stále veľmi krehká. Samozrejme, musel som to prediskutovať so svojím nadriadeným, ale rýchlo sme našli riešenie. Keď iná krajina požiada o pomoc a máme možnosť prísť, moja odpoveď je jasná. Ide o znak našej solidarity. Aj o tom je Európska únia. A som tu preto, lebo pomoc naozaj potrebujete.

Náš pohotovostný zdravotnícky tím B-FAST pozostáva zo štyroch dobrovoľníkov – jeden lekár, dve zdravotné sestry a koordinátor. Za normálnych okolností by bol náš tím väčší, ale aj Belgicko ďalej čelí pandémii. Hoci sme malou skupinou, spolu s Dánmi tvoríme silnú jednotku.

Keď porovnáte stav vo vašej nemocnici v Dinante s Banskou Bystricou, čo vám z toho vyjde?

Je nemožné porovnávať tieto dva systémy zdravotnej starostlivosti. Je to ako porovnávať hrušky s jablkami. A som tu krátko na to, aby som mohol dôslednejšie analyzovať. Systém práce v mojom tíme na Slovensku je ťažké porovnať s tým, ako fungujem v Belgicku. Bolo by povrchné bližšie to rozoberať.

No rozdiel v počte hospitalizovaných covidových pacientov asi vidno.

Situácia v Belgicku je stále krehká, no na rozdiel od tunajšej nemocnice máme stále priestor reprofilizovať lôžka bez toho, aby to zasiahlo iné oddelenia. V Rooseveltovej nemocnici je situácia veľmi náročná. Určite ma tu teraz treba viac ako doma. Je tu veľmi veľa covidových pacientov. Všade, kam sa pozriem, sú plné lôžka. JIS-ka je plná, všetky intubované lôžka obsadené.

Zdravotníci vám zrejme povedali, že takáto situácia tu trvá už niekoľko mesiacov.

Priznávam, že keď mi prišla žiadosť z B-FAST, nemyslel som si, že nás zavolajú práve na Slovensko. Nebol som si vedomý vážnosti situácie na Slovensku.

Aj Belgicko si prešlo ťažkými vlnami pandémie, pritom druhá októbrová vlna bola oveľa horšia ako prvá, no aj tá do konca novembra utíchla. Zvládli sme to a dúfam, že sa už nikdy nič podobné u nás nezopakuje. Skoro každá vláda mala počas roka so zvládaním pandémie problém, no v zahraničnej tlači som stále čítal len o Španielsku či Anglicku. Problém Slovenska som veľmi neregistroval.

Teraz však úplne rozumiem, prečo ste požiadali o pomoc. A keď vidím to nasadenie vašich zdravotníkov, ako to fyzicky i mentálne zvládajú už dlhé mesiace, niekedy sám nechápem... A mám pred ich prácou nesmierny rešpekt.

Nezaregistrovali ste ani naše priekopnícke celoplošné antigénové testovanie?

Nie.

O koľko pacientov sa v bystrickej nemocnici staráte?

Momentálne sa staráme o troch pacientov na jednotke intenzívnej starostlivosti. Samozrejme, v spolupráci s miestnymi zdravotnými sestrami. Ide o pacientov, o ktorých sa staráme od začiatku nášho pobytu, pokiaľ pacienta neprepustíme alebo nezomrie.

Zomrel vám už pacient počas služby tu na Slovensku?

Áno. Je to síce súčasť našej práce, ale ak niekto hovorí, že je to normálne, tak musím povedať, že to normálne teda nie je. Kto si to dovolí tvrdiť, je pre mňa stroj. Tieto chvíle s človekom vždy zamávajú, žialite a niekedy si pri pacientovi aj poplačete.

Stalo sa vám to aj tu na Slovensku?

Neplakal som tu ešte, ale takéto momenty sú pre mňa vždy ťažké. Hoci som za posledný rok videl zomrieť veľmi veľa ľudí. Ak by sa ma to ani trochu nedotklo, asi by som mal zmeniť povolanie.

Stretávate sa tu s rovnakým typom pacientov ako doma?

Nie celkom. Pacienti, o ktorých sa tu starám, sú veľmi mladí, bez závažnejších pridružených ochorení. Nie sú ani veľmi obézni, väčšinou neberú ani veľa liekov. Sú to ľudia, ktorí majú šancu na prežitie.

Tím zahraničných zdravotníkov počas starostlivosti o pacientov na ventilovaných lôžkach. Foto - archív J. P.

Starší pacienti sú už niekedy vyhodnotení ako neperspektívni, keďže je tu veľký nápor na lôžka. Zažili ste tu takéto triedenie?

Nie, na tomto procese sa tu nezúčastňujeme. Pacientov len dostávame. Selekcia je na pleciach lokálneho personálu.

Podarilo sa vám u nás pacienta aj úspešne odpojiť z pľúcnej ventilácie?

Áno, mali sme aj takého. Úspešné odpojenie od pľúcnej ventilácie je nielen pre mňa, ale pre celý náš tím vždy malé víťazstvo. Keď pacient prežije našu starostlivosť, táto práca dáva ešte väčší zmysel.

Inzercia

V čom postupujú naši zdravotníci inak ako vy?

Nie je to tak, že veci by sa tu robili úplne inak. Skôr vidím za niektorými postupmi inú filozofiu. Náš prístup sa napríklad od Dánov veľmi nelíši, a preto si niekedy viac rozumieme po pracovnej stránke. Ale to neznamená, že by slovenské postupy boli chybné. Niektoré majú dokonca lepší efekt.

V čom je napríklad rozdiel?

U nás sa snažíme prebrať pacienta z narkózy tak skoro, ako je to možné. Tu je to však zaužívané trochu inak. Pri niektorých liekoch máme rozdielne dávkovanie, používame aj niektoré odlišné lieky, za čím je však napríklad iná rezistencia populácie napríklad na antibiotiká. Preto musíme pri takýchto rozhodnutiach vždy úzko spolupracovať s miestnymi lekármi.

Množstvo nemocníc na Slovensku nespĺňa medzinárodné štandardy. Rooseveltova nemocnica v Banskej Bystrici patrí medzi slovenské najlepšie. Čo hovoríte na jej stav v porovnaní s Belgickom?

Nemocnica je pomerne renovovaná. Keď sa človek prejde niektorými chodbami, je mu jasné, že bola postavená pred istým časom, ale čo sa týka môjho oddelenia, spĺňa všetky medzinárodné štandardy. Máte takmer rovnaké vybavenie, ventilátory, dostatok ochranných prostriedkov. Cítim sa tu veľmi dobre a bezpečne. Mám všetko, čo potrebujem.

Všetko funguje tak, ako má. Aj práca v kolektíve je výborná, napriek veľkej jazykovej bariére.

S tou vám pomáha skupina tlmočníkov.

Áno. Bez nich sa nepohneme ani o krok. Všetky papiere sú v slovenčine, všetky prístroje a nápisy na obrazovke sú po slovensky. Ani naše sestry sa pri zháňaní materiálov bez prekladu nezaobídu, no vďaka tlmočníkom to nie je problém. Viem už aj dve základné slová.

Mám obavu opýtať sa, čo ste sa zo slovenčiny naučili.

Nič strašné. Len „nerozumiem“ a „ó, Bože“.

Komunikácia s pacientom napojeným na pľúcnu ventiláciu je náročná a lekár neraz skúša zistiť, čo pacient potrebuje, čo ho bolí a podobne. Toto je na pleciach tlmočníkov?

Je to najmä na nich. A to nehovorím o situáciách, keď sa človek prebudí z umelého spánku a okolo neho sú ľudia v skafandroch pripomínajúci skôr kozmonautov, ktorí k tomu ešte hovoria aj po anglicky. Vtedy môže mať pocit, že je niekde úplne mimo. Aj preto musí byť prítomný tlmočník, ktorý pacientovi všetko vysvetlí a upokojí ho.

Všetci tlmočníci sú dobrovoľníkmi a odvádzajú výbornú robotu. Niektorí sú pritom veľmi mladí bez akýchkoľvek zdravotníckych skúseností. Sú to však ľudia, ktorí na to, čo vidia, nie sú pripravení. My zomieranie berieme ako súčasť svojej práce, oni nie. Je to pre nich veľmi ťažké. Sú to neraz chvíle, ktoré si už ponesú po zvyšok života.

Lekár Jonathan Petit so svojimi dánskymi kolegami. Foto – archív J. P.

Mnohí zdravotníci sú po mesiacoch náročnej práce veľmi unavení až frustrovaní. Cítite to?

Čiastočne frustrovaní sme všetci, ale nemôžem povedať, žeby som po našom príchode videl frustráciu. Skôr radosť. Cítim, že sa slovenskí zdravotníci z nášho príchodu potešili.

Som rád, že sme tu a môžeme tunajším zdravotníkom dať na chvíľu priestor vydýchnuť si, dobiť baterky. To bol hlavný cieľ našej cesty. Chceme, aby vedeli, že v tomto boji nie sú sami. Vnímam, že naša pomoc nie je len čisto praktická, ale aj psychologická.

Vidíme enormnú únavu, preťaženie, ktorému čelia po mesiacoch nezlepšujúcej sa situácie. Napriek tomu ide o extrémne motivovaných ľudí pomáhať druhým. To ma v tejto situácii po príchode prekvapilo najviac. A čo tu odvádzajú zdravotné sestry, to je niekedy až nadľudský výkon!

Ako vás prijali miestni zdravotníci?

Nie je deň, keď by sme nevideli vďaku. Už len privítanie bolo naozaj veľké. Denne dostávame od personálu nejakú pozornosť, od jedla po malé ďakovné odkazy. Veľmi nás to napĺňa, keď vidíme toľko vďaky.

Veľa zdravotníkov bojuje so syndrómom vyhorenia, mnohí po pandémii plánujú nadobro opustiť zdravotníctvo. Aká je atmosféra v Belgicku?

Mal som veľa kolegov, ktorí po prvej vlne povedali, že zo zdravotníctva odídu. A neodišli, bojujú ďalej. Áno, budú aj tí, ktorých tento rok unavil, keďže sme nenašli žiadne magické riešenie na rýchle zastavenie pandémie. Napriek tomu mám stále veľa kolegov, ktorí svoju prácu milujú, robia ju najlepšie, ako vedia, a nič iné by robiť nechceli.

Čo som z našich médií spozoroval, je veľký nárast záujmu o povolanie zdravotnej sestry či lekára. A to je povzbudením.

V stredu odchádzate po desiatich dňoch späť do Belgicka. Aká to bola pre vás skúsenosť?

Bolo to obrovské obohatenie. Po ľudskej i odbornej stránke. To, čo preukazujú vaši zdravotníci v nemocniciach, nasadenie, ale aj prístup k nám, je najlepšia reklama vašej krajiny. Dodalo mi to energiu. Aj spôsob, akým viete priamo na mieste manažovať veci v kritickej situácii, je pre mňa veľmi inšpirujúci.

A dokonca som sa stretol aj s vašou pani prezidentkou. Som tým veľmi poctený, nehovoriac o tom, že som vašu pani prezidentku stretol osobne skôr ako nášho kráľa. (Smiech.) A nešlo len o fotku, ale o jej skutočný záujem. Som hrdý, že tu môžem reprezentovať našu krajinu.

Čo váš čaká doma?

Hlavne moja rodina, priateľka a tri deti. Tie boli trochu úzkostlivé, keď som sem šiel. Ale aj moji pacienti na covidovom oddelení. V piatok nastupujem hneď do nočnej na 24-hodinovú zmenu.

Na Slovensko sa však musím vrátiť na dovolenku, pochodiť hory a spraviť si párty so slovenskými kolegami, ktorí k nám boli nesmierne milí. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame