Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
11. apríl 2021

Zápisky z trolejbusu

O spadnutých paliciach, vďaka ktorým vyšlo slnko

Vymenil stavebnú firmu za šoférovanie bratislavskej MHD. Odkedy vozí ľudí, objavila sa v ňom túžba tvoriť poviedky, ktoré uverejňujeme na pokračovanie. Aj o spadnutých paliciach.

O spadnutých paliciach, vďaka ktorým vyšlo slnko

Ilustrácia: Jan Heralecký

Bez ohľadu na to, či sme v komunikácii vzdelaní alebo amatéri, venujeme značnú časť svojho času dorozumievaniu – prijímaniu a vysielaniu signálov. Súčasťou každej služby v trolejbuse je zoznámenie sa s kolegami, s ktorými sa míňam na trase. Gestá, pohľady, mimika tváre, gestikulácia rúk…  Špecifikom oproti iným zamestnaniam je, že kontakt medzi kolegami prebehne veľmi rýchlo a už nie je. Ostane jemný, príjemný alebo nepríjemný opar spomienky zo stretnutia, ktorý sa postupne rozplynie. Výhodou oproti iným pracoviskám je, že nepríjemného, míňajúceho kolegu jednoducho nemusím očne kontaktovať. S inými za tie dve tri sekundy prebehne bujará komunikácia.

Pre mňa je zaujímavé to, že keď sa potom s niektorými stretnem, komunikácia viazne. Ako keby nebolo o čom. A naopak, s inými je o čom. Tak vznikajú konečné kamarátstva. Konečné – podľa miesta vzniku – na konečnej. Niektoré prerastajú do priateľstva.

 

Na železničnej stanici, na konečnej linky 201, sa spustil agresívny krik. Čerstvý vodič neprišiel načas vystriedať unaveného vodiča. Končiaci vodič chce odísť, a tak ide telefonovať na dispečing, čo má urobiť. To je služobný postup. V tej chvíli dobehne meškajúci kolega a spustí:

„Kam telefonuješ?“

„No, neviem, kde si, a chcem odísť.“

„Volal si na dispečing? Teraz mi kvôli tebe strhnú peniaze, nevieš počkať?“

Už sa schyľovalo k bitke, ale našťastie už bolo po odchode a bolo treba naozaj odísť, a tak zmeškaný vodič bez ospravedlnenia odišiel.

Končiaci prišiel ku mne a pýta sa:

„Poznáš ho? Stále mešká a je agresívny.“

 

Idem po meste za iným trolejbusom, keď mu na výhybke padnú palice. Je ranná nervózna špička a každá sekunda je dobrá. Zastanem tesne za ním, vybehnem a palice mu nahodím. Keď už sú na mieste, objaví sa nervák zo stanice, toho času vodič trolejbusu so spadnutými palicami predo mnou, a vyhŕkne:

„To čo robíš?“

Inzercia

„Nahadzujem ti palice.“

„Prečo?“

„Aby si mohol rýchlejšie odísť.“

Bolo vidieť, ako sa mu kŕčom zloby stuhnutá tvár roztopila a s dvakrát väčšími očami a náznakom úsmevu sa neveriacky pýta:

„To len tak? Ďakujem.“

Neviem, či som nemal väčšiu radosť ako on. On sa zrejme potešil, že sa dajú veci robiť len tak.

Ja som sa potešil, že sa potešil a že sa trocha roztopil.

 

Ako sa dá komunikovať? Všelijako. Myslím, že je dôležitý duch komunikujúceho. Aj napomenutie, aj pomoc sa dajú vyjadriť v pokojnom duchu, a preto je dobré niekedy počkať, kým sa duch neupokojí, pretože nasrdená komunikácia môže narobiť aj doživotné škody. Občas spraviť veci len tak, s vľúdnou vôňou, môže komunikáciu posunúť z blata mesta do vysokohorských sfér zaliatych prívetivým slnkom.

Si myslím.

 

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame