Blog 11. december 2013

Slávnosť v Triente z príležitosti 450 rokov od ukončenia Tridentského koncilu

Štefan Mordel
Štefan Mordel
1. decembra 2013 sa konala slávnosť v severotalianskom Triente na počesť ukončenia tridentského koncilu. Na túto významnú udalosť v dejinách katolíckej cirkvi vyslal pápež František svojho legáta v osobe kardinála Brandmüllera, ktorý vo svojom príhovore poukázal na to, že v nejasných otázkach je pot...
1. decembra 2013 sa konala slávnosť v severotalianskom Triente na počesť ukončenia tridentského koncilu. Na túto významnú udalosť v dejinách katolíckej cirkvi vyslal pápež František svojho legáta v osobe kardinála Brandmüllera, ktorý vo svojom príhovore poukázal na to, že v nejasných otázkach je pot...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Štefan Mordel

1. decembra 2013 sa konala slávnosť v severotalianskom Triente na počesť ukončenia tridentského koncilu. Na túto významnú udalosť v dejinách katolíckej cirkvi vyslal pápež František svojho legáta v osobe kardinála Brandmüllera, ktorý vo svojom príhovore poukázal na to, že v nejasných otázkach je potrebné jasné svetlo, ktoré podáva náuka koncilu. Kardinál poukázal na to, že aj v kultúrnej situácii našich dní má hlas Tridentského koncilu veľkú aktuálnosť. Zároveň vyjadril nádej, že aj Druhý vatikánsky koncil, ktorý starší z nás ešte zažili, prinesie práve také plody, ako ten, na ktorý si dnes spomíname.

Vo svojej homílii, v úvodnej časti kardinál povedal: „Keď 4. decembra v roku 1563 v tejto katedrále predsedajúci na koncile kardinál Morone zaspieval slávnostné Te Deum a potom zhromaždeným privolal „Domini, ite in pace“ (Páni, choďte v pokoji), tak sa došlo po dlhej a namáhavej ceste poznačenej mnohými nebezpečenstvami a sklamaniami, konečne k cieľu. Hlboko pohnutí a so slzami v očiach sa koncilní otcovia objali plní radosti a vďačnosti za vykonané dielo. Dnes si spomíname na tento okamih“, povedal ďalej kardinál Brandmüller, „týmto „Domini, ite in pace“ začal sa, ako to nazval Hubert Jedin, historik, ktorý napísal dejiny Tridentského koncilu a je čestným občanom tohto mesta, „Zázrak z Tridentu“. Až v spätnom pohľade môžeme spoznať, ako mocne vstúpil Duch Boží práve cez tento koncil do dejín Cirkvi a zaujal svet. A to v takej miere, že nasledujúce storočia po koncile sa nazvali ako „po tridentská epocha“.

Po týchto slovách kardinál poukázal na to, že keď po 450 rokoch aj my kresťania tretieho tisícročia spievame Te Deum, že to nie je iba nejaká nostalgická spomienka. Pripomenul, že my pri slávení tohto jubilea obraciame svoj pohľad na Cirkev a svet dneška. Pýtame sa, aké posolstvo k nám cez storočia prichádza? Je možné, aby poklad, ktorý nám tento koncil zanechal, skrýval v sebe odpovede aj na naše otázky? Alebo majú dokonca pravdu tí, ktorí oslavujú Druhý Vatikánsky koncil ako rozchod s Tridentinom? Ale predsa samotná konštitúcia Lumen gentium (Svetlo národov) Druhého VK, ktorá predkladá náuku Cirkvi, sa na 16 miestach odvoláva na náukové dokumenty koncilu z Tridentu. Takže táto skutočnosť je prítomná v náuke i v živote Cirkvi aj po 450 rokoch.

V ďalšej časti pápežský legát poukázal na ukončenie Roku viery vyhláseného Benediktom XVI., ku ktorému pápež František vydal svoju prvú encykliku „Lumen Fidei“ (Svetlo viery). Táto encyklika smeruje priamo do centra problémov našich čias. Práve v tomto čase povstávajú základné otázky o pravdách viery a zmysle ľudského života a existencie. Zároveň sa človek pýta, či je vôbec možné žiť ľudský život bez pravdy? A kde vôbec môže nájsť pravdu? Odpoveď na tieto ťaživé otázky dali otcovia z Tridentu už pred 450 rokmi tým, že v prvých vydaných dekrétoch hovoria o Svätom písme a o Apoštolskej tradícii. „V Písme a Tradícií“, pokračoval kardinál, „nachádzame Evanjelium, v ktorom sa dozvedáme, že náš Pán Ježiš Kristus, predpovedaný pred vekmi prorokmi, je Boží Syn, ktorý najprv vlastnými ústami a potom cez apoštolov ohlasoval spásne pravdy a mravný poriadok všetkému stvorenstvu.“ Čiže nie, filozofické špekulácie , nie vlastná ľudská skúsenosť a týmto podobné skutočnosti, dávajú základ pravde, ktorá má zachrániť ľudstvo; základ, ktorý je položený pre všetky časy, t.j., skutočnosť, ktorá sa udiala v dejinách ľudstva, je seba zjavenie Boha svojmu stvoreniu – človeku. Koncil poukázal na to, že Sväté písmo nie je produktom rozvinutej kultúry na Prednom východe antického sveta, ale pôvodcom Písma svätého, Starého i Nového zákona, je sám Trojjediný Boh, ktorý hovoril ústami prorokov a v poslednom čase prehovoril skrze svojho Syna, večného Slova, ktoré sa stalo človekom. Božie zachraňujúce oslovenie človeka stvoreného na obraz Boží, je uložené v zrozumiteľnom ľudskom slove Svätého písma a Apoštolskej tradície. Ono samo môže naplniť ľudskú túžbu po Pravde a dať mu pevnú pôdu pod nohami. Kardinál tu pripomenul Kristove slová; „Kto počúva moje slová a drží sa ich, podobá sa mužovi, ktorý si dom vystaval na skale."

V ďalšej časti svojho príhovoru poukázal kardinál na antropologický rozmer evanjeliového posolstva. Koncilová náuka sa obracia na problém človeka. Žalmista sa pýta; „Čo je človek, že naň pamätáš?“ V modernej dobe sú tieto otázky nie menej aktuálne, pretože človek moderny sa stal sám sebe problémom. Jestvujú veľmi smutné, krvavé skúsenosti minulého 20 storočia. V súčasnosti sú tieto dramatické otázky nie menej skľučujúce. Čo je človek? Je to nadčlovek, ako ho videl Fridrich Nietzche, ktorý si kladie sám mieru pre to, čo je dobré a zlé, čo je pravdivé a falošné, alebo, je to, ako to ktosi iný povedal, nahá opica, ktorá počas evolučnej doby stratila svoj kožuch? Je tento človek iba malé koliesko v procese výroby, bez duše, masový artikel bez tváre, alebo dokonca prometeusovský pán sveta?

„Áno, človek sa sám sebe stal hádankou, oscilujúci medzi bláznovstvom a zúfalstvom;“ pokračoval kardinál. „Ako a čo máme si myslieť o sebe? Na rozdiel od nás, si tieto otázky súčasníci Tridentského koncilu kládli s pohľadom na Boha. Je človek, ako aj celé stvorenie - cez Adamov hriech vo svojom vnútri tak veľmi rozbitý a zlý, že ho postihuje celý Boží hnev, ktorý len skrze Ježišovu krv a smrť môže byť uzmierený? Je človek skutočne neschopný na nič, iba na hriech? Aj v spleti týchto ťažkých otázok je tu zrejmé svetlo koncilovej náuky. Odpoveď, ktorú na ne dáva, je platná aj dnes a pre všetky časy. Stará modlitba, ktorú sa kňaz modlí pri sv. omši pri zmiešaní vody a vína vyjadruje s jasnou precíznosťou koncilové posolstvo: „Deus qui dignitatem humanae substantiae mirabiliter condidisti a mirabilius reformasti...“ Bože, ty si podivuhodne dal dôstojnosť človeku pri jeho stvorení a ešte obdivuhodnejšie si ju obnovil, čiže skrze Krista dal človeku ešte vyššiu dôstojnosť, ako ju mal pri stvorení.

Možno teda povedať, že touto náukou koncilu sa dá prekonať temný pesimizmus, ktorý gniavi celú ľudskú prirodzenosť poznačenú hriechom; no človek akoby nechcel vziať na vedomie, že cez milosť vykúpenia, ktorá prináša uzdravenie jeho vnútra, sa stáva novým stvorením a že je Bohom prijímaný ako jeho milované dieťa. Toto povedomie, napriek všetkému pokušenia zla, človeku pomáhalo poznať, že nie je bezmocnou hračkou zla, ale naopak, že tie najlepšie sily ducha a srdca prinášajú veriacim slobodu. Toto nové sebauvedomenie človeka inšpirované vierou a vykúpením prinášalo podivuhodné nadšenie a náboženský elán, ktorý podnecoval misionárskeho ducha v Ázii i v Amerike, podnietil charitatívnu činnosť v rozmanitých dielach kresťanskej lásky , rozvoj umenia i prírodných vied, ktoré poznačili dobu po Tridentskom koncile.

Potom sa kardinál sa obrátil na prítomných s otázkou: „Nemohol by aj dnes prehĺbený pohľad na túto skutočnosť našej viery, že nás Boh obdivuhodne stvoril a ešte obdivuhodnejšie obnovil, aby sme napriek všetkej slabosti a hriechu, uvedomujúc si novú dôstojnosť, ktorú sme dostali v Ježišovi Kristovi, rozvinuli tie duchovné sily, ktoré nás povedú k lepšej, Bohu milšej a ľudskejšej budúcnosti?

V závere svojho príhovoru kardinál pripomenul, že 13. decembra 1545, keď bol otvorený Tridentský koncil, bolo na ňom zhromaždených iba približne sto biskupov, ktorí vstupovali do katedrály. Medzi nimi nebol ani jeden z Nemecka, z krajiny v ktorej povstal cirkevný rozkol. Títo biskupi prišli z Európy, v ktorej Cirkev krvácala z tých rán, ktoré jej zasadil masový odpad viery v mnohých krajinách. Bezútešnosť, bezradnosť i zmätenosť podlamovali mnohých, ktorí zostali verní a nechávali ich hľadieť bez nádeje do tvrdej budúcnosti. „Neboj sa, ty malé stádo“, povedal raz Pán svojim apoštolom a tým aj ich nástupcom, ktorí sa vtedy tu Tridente zišli. Tak išli znovu odvážne pracovať na diele vysvetľovania a vymedzovania právd viery pred omylom a na diele reformy. Tak zo semena, ktoré osievali v slzách, ako to hovorí žalm, až v ďalekých končinách Ázie a Ameriky, kým nevyrástla bohatá žatva; epocha Cirkvi a kultúrnych dejín, ktorej dal koncil z Tridentu svoje meno.

Napokon pápežský legát, kardinál Brandmüller zakončil svoj príhovor slovami: „V skutku je to tak, že Duch Boží oživuje a riadi svoju Cirkev počas stáročí, kým raz znovu nepríde sám Pán. Preto naše srdcia má dnes napĺňať nielen vďaka, ale zároveň tiež nádej, že aj Druhý Vatikánsky koncil, ktorý mnohí z nás starších zažili, prinesie na svoj čas práve také ovocie, ako ten, ktorý si tu dnes pripomíname.“

Podľa Kath.net spracoval Š.M.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0