Rozhovor s Dašou Žabenskou – speváčkou, autorkou a producentkou zhudobnených modlitieb.
Rozhovor s Dašou Žabenskou – speváčkou, autorkou a producentkou zhudobnených modlitieb.
Daša Žabenská stojí za hudobným projektom jedno.tu, ktorý prepája mladých kresťanských hudobníkov z Čiech aj Slovenska. Táto speváčka, autorka a hudobná producentka nedávno vydala album zhudobnených modlitieb.
V rozhovore sme hľadali odpovede na otázky, prečo majú z modlitieb „chvál“ mnohí obavy, kde je hranica medzi novou duchovnou hudbou a gýčom. Hovorili sme aj o tom, či sa dá živiť kresťanskou hudbou.
Daša Žabenská, donedávna známa ako Daša Voskárová, približuje svoju spoluprácu s Hansom Zimmerom a rozoberá aj hudobný fenomén Godzone. V rozhovore sa tiež dozviete, ako sa dá stratiť v klavíri.
Nevedela som, kam po strednej, a zdalo sa mi, že „ekonomická” je univerzálne rozhodnutie. Raz som však čítala rozhovor s jazzovou hudobníčkou Zuzanou Mikulcovou, ktorá študovala manažment hudby. Dovtedy som o tom nepočula. Odmalička som študovala hru na rôzne hudobné nástroje, ale nikdy som v sebe nevidela konzervatoristku. Možnosť spojiť manažment a hudbu ma nadchla. V piatom ročníku Ekonomickej univerzity som si už robila aj prvý ročník na VŠMU.
Na VŠMU som spolupracovala s projektom rómskej kapely Sendreiovci, ktorí svoje skladby hrali s orchestrom. Málokto vie, že práve oni nahrali pre Hansa Zimmera soundtrack k filmu Sherlock Holmes: A Game of Shadows. Deň pred jeho bratislavským koncertom mi zazvonil telefón: „This is Hans Zimmer tour”. Pýtali sa, či by bolo možné, že by Sendreiovci vystúpili s Hansom Zimmerom. Mala som pol dňa na to, aby som kapelu presunula z Tatier do Bratislavy a ráno sme nabehli na štadión. Potom nás zavolali aj na vystúpenie do Frankfurtu. Bolo to šialené a skvelé.
Je to veľmi odlišná komunita, no stretla som tam viacero ľudí, ktorí využívajú svoj talent práve v kostoloch. Vytvorili sme zoskupenie, s ktorým sme hrávali na mládežníckych omšiach.
Človek sa musí naučiť ísť vlastnou cestou a nedať sa ovplyvniť hudobným svetom, ktorý je často v rozpore s kresťanskými hodnotami. Aj ja som sa v tom na začiatku stratila. Zapájala som sa do všetkého: zabŕdla som aj do súčasnej hudby či moderných festivalov. No začala som sa pýtať, kto som ja a čo chcem v hudbe dosiahnuť. Na Janáčkovej akadémii bol súčasťou diplomovky aj projekt. Vtedy som pocítila túžbu realizovať svoje sny a vytvoriť niečo vlastné. A začali sa otvárať dvere.
Tieto dva svety sa prepojili až vtedy, keď sa moja viera stala vzťahom. Dlhé roky som hrala na saxofón a neskôr v kvartete. Doštudovala som klavír a objavila som, že si viem skladbu zahrať z počutia a nepotrebujem na to noty. Keď som pred troma rokmi prišla do spoločenstva, ich prirodzenou reakciou bolo: Dáša, poď viesť modlitbu, veď ty vieš hrať. Mala som z toho veľký stres, pripravovala som si akordy a texty. Po roku sa to stalo viac prirodzeným. A hudba sa mi zliala s modlitbou.
Daša Žabenská a Hans Zimmer.
Pre mňa je to v prvom rade zhudobnená modlitba. Podľa definícií by to asi boli chvály, po anglicky worship. Táto hudba vznikla v modlitbe a je predovšetkým modlitbou.
Ani mne táto forma modlitby spočiatku nesedela. Človek si k nej potrebuje nájsť cestu. Najlepšie je nepozerať sa na to, ako sa na chválach ľudia správajú alebo čo majú oblečené. Je to pozvanie stretnúť sa so Stvoriteľom. Keď mu dáme priestor, on si nás povedie. A vtedy je jedno, čo robia ostatní. Mňa si Boh pritiahol a upevnil náš vzťah práve cez hudbu.
Niekedy si prečítame pravdu viery či časť evanjelia a „nič sa nestane“. Inokedy tie isté slová počujeme zhudobnené a hovoria k nám. Dotknú sa nás po emočnej aj duchovnej stránke naraz. Hudba k nám vie špeciálne hovoriť.
Určite áno. Túžbou mnohých tvorcov chválovej hudby je vyjadriť, že viera nie je len účasť na svätej omši, ale že je to najmä vzťah, ktorý sa buduje a rastie. A druhí dokážu toto posolstvo prostredníctvom hudby prijať.
Bola som súčasťou viacerých spoločenstiev: v Prievidzi, Bratislave, Brne. Spoznala som v nich ľudí, ktorí sú pokladom, skladajú vlastné kvalitné veci, no málokto o nich vie. Ani ja som vtedy nemala odvahu ísť von s vlastnou tvorbou. No mala som túžbu zjednotiť ich. Na CD sú preto autorské skladby ľudí z viacerých kresťanských skupín. Prepojila sa hudba, modlitba aj spoločenstvá.
Len tak si sadnem ku klavíru a stratím sa v ňom. Vyhradím si čas a nedám sa rušiť ničím iným. Vtedy ma modlitba vedie a príde niečo, čo som sama nečakala. Niekedy hrám pieseň niekoho iného a slová aj melódie zrazu prejdú zo známej skladby do niečoho nového. Objaví sa myšlienka a potom ju rozvíjam rozumovo. A niekedy sa zjaví celá skladba, text aj hudba ako balíček. Tak vznikla napríklad skladba Odovzdávam: zrazu zo mňa vyšla a ja som ju len nahrala.
Hudobníci často nemajú radi tabuľkové a organizačné veci. Preto vznikol hudobný manažér, ktorý vie pomôcť s písaním grantov a manažmentom. V ňom sa musí spájať láska k hudbe aj koordinačné schopnosti. U mňa sa to spojilo. Len som dlho netušila, že sa to dá zladiť v jednom povolaní.
Spočiatku mi radili, nech projektu nedávam kresťanskú nálepku, že to môže zúžiť jeho možnosti. No keď sa vykryštalizovalo, ako budú vyzerať jednotlivé skladby aj celkový produkt, začalo byť jasné, že je to skrátka kresťanský projekt. Najskôr nikto nerozumel, či chcem vytvoriť nové zoskupenie hudobníkov, skomponovať a vydať album nových skladieb alebo spustiť platformu pre umelcov. Ja som chcela všetko v jednom projekte. A prinieslo to svoje ovocie. Keď som projekt obhajovala na štátniciach, oceňovali všetci jeho víziu aj realizáciu.
Aj mňa táto otázka zaujímala. Na vlastnej koži sme si overili, že na Slovensku produkcia v kresťanskej sfére nevie byť finančne sebestačná. Prostriedky na štúdio, cesty a výrobu CD sme získali prostredníctvom crowdfundingu, no vyzbieraná suma nestačila. Dnes pracujem v TV LUX, kde produkujem reláciu a starám sa o sociálne médiá. Som veľmi spokojná s tým, kde som.
Takáto hudba je vyjadrením duchovného prežívania, osobného vzťahu s Bohom. Môže byť aj snahou hudbou vtiahnuť ľudí do istej témy. Napríklad, ak je v spoločenstve nejaký problém, môže hudobník touto tvorbou pomôcť, aby sa zomkli a duchovne za niečo „bojovali“. Teraz čítam knihu amerického hudobníka Jeremyho Riddla, ktorý hovorí, že sa z „worshipu“ v Amerike stal biznis, ktorý sa potrebuje oprostiť od megalomanských projektov a vrátiť sa k jednoduchosti. On sám odišiel z veľkého hudobného kolosu Betel a vytvoril malú skupinu ľudí, ktorá sa modlí s jedným klavírom. Aj takto môže hudobník reagovať na to, čo sa deje v duchovnej sfére.
V tieto dni nemôžeme byť súčasťou svätých omší ani modlitebných spoločenstiev. Sme zavretí sami doma a nútení ísť za Bohom v jednoduchosti našej modlitby. Prekvapuje ma, akú hĺbku v tejto jednoduchosti nachádzam.
Rozumiem tomu. Aj ja som najskôr chcela to duchovno zakamuflovať. Aby bola táto hudba dostupná širšej skupine ľudí. No nedokázala som také skladby zložiť. Aby mohla byť moja tvorba autentická, nemohla som vzťah k Bohu zaobaliť či skryť. Hudba, ktorú sme vytvorili, slúži na modlitbu, nie sú to rádiové hity. Tí, ktorí majú problém ju prijať, si musia nájsť inú hudbu.
Stáva sa to. Najmä keď tvoríme veci nasilu, a len preto, lebo sme už dlho niečo nerobili. Tvorba, ktorá je odpoveďou na to, že sme na niečo volaní Bohom, sa ľudí dotkne.
Je to odpoveď na našu túžbu po profesionalite. Sme zvyknutí na pozliepané projekty a dobrovoľnícku prácu. Toto je po vizuálnej aj hudobnej stránke kvalitne poňatá tvorba: profesionálni tanečníci, hudobníci aj režiséri.
Cieľová skupina takejto tvorby sú často mladí a tínedžeri. Je to spôsob, ako prísť za nimi. Spoločenstvo okolo Godzone každý rok zvažuje, ako to vonkajšie skĺbiť s duchovnou témou, do ktorej ich volá Boh. Hĺbka a populárne sa nutne nevylučujú.
Je veľmi ťažké zadefinovať túto hranicu. To ľudské nás vždy bude hnať robiť viac, najmä ak sa naša tvorba ľuďom páči. Je dôležité počúvať Boží hlas, ktorý nás možno pozve veci zastaviť alebo dať si pauzu. Úlohou spoločenstva je rozlíšiť, kedy je čas spomaliť.
V úplnom tichu. V aute ani na prechádzke nepočúvam vôbec nič. Zároveň rada hľadám inšpiráciu v nepoznaných projektoch. Môj objav roka sa volá Jon Guerra: je to americký virtuóz, ktorý spojil kvalitnú hudbu s duchovným obsahom.
Je to veľmi náročné. Keď sme pred pandémiou išli na turné, jedno z mojich prvých vystúpení bolo na Štadióne Ondreja Nepelu. Bolo to riadne mozgové vypätie a stres. Počas vystúpenia sa modliť veľmi nedá, vtedy sa plne sústredím na spev. No snažím sa to celé odovzdať Bohu predtým, než sa postavím na pódium.
Keď mi príde správa, že niekto prežíval ťažký čas a tieto skladby ho vtiahli do modlitby a vďaka nej mu Pán Boh cez hudbu pomáhal, som veľmi vďačná. Aj teraz mi chodia maily, že ľudia zažívajú s našimi skladbami dôležitý modlitebný čas. Pán Boh si koná svoje dielo, a to mi stačí.
Moje vízie a úmysly sa zjednodušili a očistili. Stíšila som sa a myslím, že sa to prejaví aj v mojej tvorbe. Stále mi ide o to spájať ľudí, no možno v menšom meradle. Mám chuť len jednoducho dať v hudbe von to, čo mám na srdci.
Foto: Anna Opinová