Komentáre a názory 01. marec 2021

Pandémia Padá ďalšia hranica. Práve sme obetovali najslabších

Dag Daniš
Dag Daniš

Zakázať „označeným“, aby sa o seba mohli postarať a nakúpiť si najzákladnejšie potraviny, je neľudské.

Zakázať „označeným“, aby sa o seba mohli postarať a nakúpiť si najzákladnejšie potraviny, je neľudské.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Dag Daniš

Padá ďalšia hranica. Práve sme obetovali najslabších
TASR

Počas celej pandemickej krízy platilo jedno základné pravidlo: z nikoho nie je možné urobiť prašivého vyhnanca, ktorému zakážeme prežiť. Aj pozitívne testovaní či dokonca zjavne chorí mali v rámci karantény výnimky, ktoré im umožňovali nakúpiť si potraviny v najbližšom obchode. Pre seba či pre svoje zvieratá. Teda: napriek strachu z pandémie im bolo láskavo dovolené prežiť. Dýchať, jesť, piť… 

Tento elementárny princíp, bežný vo väčšine krajín, práve padá. Vláda sa rozhodla, že pozitívne testovaní budú celkom natvrdo zavretí a odrezaní od života. Bez najnutnejších výnimiek. Bez možnosti nakúpiť si ovocie, zeleninu, potraviny či nápoje. Výnimku dostanú len na nákup v lekárni. Ako by im chcela vláda odkázať, že bez čerstvých potravín sa zaobídeme, bez liekov nie.

Keď chýba súcit

Ak sa to naozaj presadí, zahodíme tým posledné zábrany. A obetujeme tých najslabších. Tých, ktorí žijú opustení, bez pomoci, odkázaní sami na seba.

Takýchto ľudí zrejme nie je veľa, väčšina vie požiadať o pomoc rodiny, no v tomto prípade ide o princíp. O základné práva človeka. A napokon ide aj o precedens. Ak pripustíme, aby niektoré skupiny ľudí nemali od vlády výnimky ani len na malý nákup najnutnejších vecí, potom začneme písať ďalšiu, celkom neľudskú kapitolu pandemického absolutizmu.

Nie je predsa normálne zakázať ľuďom v núdzi bežný, nevyhnutný nákup – a neponúknuť im východisko. Pomoc. Každému z nás sa predsa môže stať, že raz bude pozitívne testovaný a jeho blízki budú v tom čase dočasne mimo. Prípadne budú tiež „pozitívni“... 

Odporúčaniam expertov a vláde celkom chýba empatia. Súcit so staršími ľuďmi, ktorí vo svojom okolí nemajú nikoho blízkeho, kto by sa o nich ochotne staral. Čo majú podľa vlády urobiť? Doprosovať sa susedom, aby im išli nakúpiť? Alebo hladovať a trpieť? 

Samozrejme, obmedzenia pre nakazených sú v čase pandémie pochopiteľné. Kto je chorý, má byť izolovaný. Musia však existovať hranice a rovnováha. Nijaké zákazy nesmú ísť tak ďaleko, že ľudí oberú o možnosť prežívať. 

Ak áno, potom sme ako spoločnosť surovo, egoisticky obetovali nielen ľudí v núdzi, ale aj vyšší, morálny základ poriadku a práva.

Pozitívne testovaní ľudia, ktorí žijú sami, vôbec nepatria k hlavným šíriteľom infekcie. Sú predsa v karanténe, vedia o svojom probléme a byt neopúšťajú vôbec alebo len v nutných prípadoch. Keď zlyhá pomoc blízkych a keď si potrebujú v rámci výnimky a v rámci svojich existenčných práv nakúpiť to, bez čoho sa nedá prežiť. 

Ak im túto poslednú možnosť vezmeme, hodíme ich cez palubu.

Mikasove politické výnimky

Mimochodom, možno si spomínate na koniec roka 2020. A na bleskové rozhodnutie Mikasa o výnimkách pre poslancov. Mikas rozhodol, že pozitívne testovaní poslanci môžu – na rozdiel od iných – pracovať. Aj sa tak stalo. Parlament potreboval sprísniť zákony a obmedzenia a povolal do služby poslancov, ktorí mali byť v karanténe.

Išlo o vyšší záujem a oprávnenú výnimku, tvrdil Mikas.

V poriadku, chápeme. Len treba dodať, že ešte vyšší záujem existuje pri tých, ktorí potrebujú napríklad jesť a piť. V ich prípade ide celkom nepochybne o dôležitejšiu potrebu. Alebo nie?

Asi by bolo zvrátené, ak by sme akceptovali, že politici si môžu z karantény odbehnúť do práce – no iní si nesmú zabezpečiť ani len chlieb.

Riešenia

Ak si experti a vláda naozaj myslia, že výnimky pre pozitívne testovaných sú problém, potom sa patrí ponúknuť východisko. Napríklad systém núdzových služieb, ktorý ľuďom umožní prístup k potravinám. Ak to vláda nevie alebo nemôže zariadiť a ľudí v núdzi odkazuje na obec (ktorá na to nemá nástroje), potom je rušenie výnimiek neprijateľné.

Právo zabezpečiť pre seba a pre svoje deti najzákladnejšie životné potreby by malo ostať nedotknuteľné. Aj v čase epidémie. Obmedzenia treba mieriť na zábavu či cestovanie. Nie na prežitie.

Riziká šírenia nákazy sú predsa pri rýchlom nákupe minimálne, resp. nižšie ako riziká spojené s nedostatkom čerstvých potravín pre chorých.

Je zarážajúce, že vo vláde sa nenašiel nikto, kto by spozornel. A kto by sa zastal nahej, elementárnej ľudskosti. Alebo posvätných hraníc, ktoré sa nezvykli prelamovať ani počas vojny.

Pozor na následky

Ak dovolíme, aby padla aj táto posledná bariéra, potom sa to bude môcť kedykoľvek opakovať alebo stupňovať. Vláda nás bude môcť označovať a deliť na slobodných a neslobodných. Raz budú v hre zákazy pracovať, potom zákazy chodiť von, na vzduch. A nakoniec aj zákazy obuť si topánky a vyraziť – na výnimku – za potravou.

Všetko bude len o tom, kedy si povieme dosť. Stačilo. Odtiaľ – potiaľ.

Vyzerá to tak, že tento čas nastal práve teraz. Keď nám hrozí, že skupina „označených“ príde ešte aj o priepustky autorít k vzduchu, vode a potrave.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0