Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
28. február 2021

Prežil ťažký covid

Spolubývajúcemu pre istotu zavolali večer kňaza – a ráno zomrel

Martin Smatana hovorí o tom, ako podcenil koronavírus, skončil vo vážnom stave v nemocnici a aké poučenie získal pre svoj život.

Spolubývajúcemu pre istotu zavolali večer kňaza – a ráno zomrel

Z vašej sociálnej siete a z médií sme sa dozvedeli, že ste ochoreli na koronavírus, museli ste ležať v nemocnici a boli ste v ohrození života. Ako sa máte?

Postupne sa to zlepšuje, som za to veľmi vďačný a chcem sa poďakovať všetkým zdravotníkom, ktorí mne aj iným veľmi pomáhajú.

Nakazili ste sa pri zdanlivo nevinnej situácii – išli ste len niečo podpísať a strávili ste 15 minút v miestnosti s jednou osobou, pričom ste mali nasadené rúška...

Vždy, keď sa koncom roka robia zúčtovania, vyplývajú z toho aj povinnosti niečo podpísať. Ak by som to neurobil, meškali by mzdy, tak som sa rozhodol, že to vybavím. Bola to menšia miestnosť a zrejme bola plná aerosólu, lebo na druhý deň mi tá pani volala, že sa otestovala antigénom a bola pozitívna. To znamená, že pri mojej návšteve už zrejme mala v sebe veľkú vírusovú nálož.

Nemal som svoje pero, preto som si požičal to jej a ním som podpísal potrebné dokumenty. Ruky som si potom vôbec nedezinfikoval, sadol som do auta a asi polhodinu som šoféroval. Myslím si, že som sa nakazil práve kontaktom s perom, aj keď je pravdou, že štandardné jednorazové rúško nemusí v miestnosti plnej aerosólu postačovať.

Na druhý deň ste sa dozvedeli, že ste boli v kontakte s nakazenou osobou. Určite ste ešte nemali nijaké príznaky ochorenia. Čo sa dialo?

Prihlásil som sa na PCR test, na piaty deň som ho absolvoval a aj vtedy som sa ešte cítil úplne normálne, bol som len doma v karanténe. Akurát v ten večer po testovaní mi začali rásť teploty. Myslel som si, že tak to aj skončí a maximálne budem mať nejaké teploty či stratu čuchu. Tejto téme sa už dlho venujem a vyhodnotil som, že ja som vlastne bezrizikový pacient. Netýka sa ma totiž nijaký faktor, ktorý predpovedá ťažký priebeh.

...máte v poriadku BMI, nikdy ste nefajčili, športujete a máte tridsať rokov.

Áno, preto som si povedal, že to nejako prežijem a o dva týždne sa vrátim do normálneho fungovania. Táto moja arogancia voči vírusu spôsobila to, že som moje prvé príznaky ani nijako neliečil. Nemal som doma ani teplomer, keďže som nemal 12 rokov teplotu. Len som ležal, pil čaj, nebral som ani vitamíny. Môj stav sa však zhoršoval, teploty mi stúpali na 40-40,5 stupňa. Nonstop som mal horúčky, ktoré sa už ťažko zrážali.

To už bol štvrtý-piaty deň od nástupu príznakov...

Počas piateho dňa ma moja mama, priateľka a kamarátka z Univerzitnej nemocnice v Bratislave prinútili, aby som si zohnal oxymeter a odmeral si saturáciu kyslíka v krvi. Mal som to na úrovni 89, čo je už veľmi zlé.

Od úrovne 90 a nižšie by ste mali ísť do nemocnice.

Vtedy moja priateľka zavolala záchrannú zdravotnú službu, keďže ja som bol už z horúčok veľmi unavený. Bol to štvrtok večer pred piatimi týždňami a ja som sa veľmi zľakol, že idem do nemocnice. Pravdepodobne sa mi do krvi vyplavilo veľa adrenalínu, lebo v priebehu polhodiny mi nečakane klesla teplota, zlepšila sa saturácia kyslíka, zrazu sa mi vrátil apetít a vyzeral som, akoby ma vymenili. Keď prišli záchranári, ktorí ma mali zobrať do nemocnice, tak ma ešte aj „zvozili“, že k takým ľahkým pacientom nechodia a čudovali sa, ako sme presvedčili operačné stredisko, aby si po mňa prišli.

Toto zlepšenie však asi netrvalo dlho.

Akonáhle sa za nimi zatvorili dvere a prešlo 15 minút, bol som na tom tak zle ako predtým. Bolo to bizarné a nikdy by som neveril, že je niečo také možné. Bolo by však hlúpe opäť volať sanitku, tak moja priateľka sadla do auta a odviezla ma do ružinovskej nemocnice, kde si ma aj nechali. Pamätám si, že v prvý večer hospitalizácie som sa ešte ospravedlňoval primárovi pľúcneho oddelenia, pánovi Laššánovi, že im tam blokujem posteľ. Stále som sa cítil tak, že to bol len náhodný stav a rýchlo sa to zlepší. Vtedy sa mi ešte nedýchalo až tak zle. Keby som tam však v ten deň nešiel, tak by som tu už s veľkou pravdepodobnosťou ani nebol. Som vďačný, že ma tam moji blízki prinútili ísť.

Čo sa dialo ďalej? Zlomové zmeny v priebehu tejto choroby zvyknú prichádzať počas siedmeho až desiateho dňa od prvých príznakov...

Bol som na dvojlôžkovej izbe ešte s jedným pacientom. Nasadili mi asi všetko, čo sa pri liečbe covidu štandardne používa, prikladal som si na tvár kyslíkovú masku, aby sa mi lepšie dýchalo. Najbližšie dva dni boli celkom stabilné, až tretí deň od hospitalizácie sa mi výrazne pohoršilo a zistilo sa, že aj v pľúcach už mám pomerne veľké zmeny.

Ako sa to prejavilo?

Väčšinu dňa som ležal, pretože horúčky veľmi vyčerpávajú a čas plynie oveľa rýchlejšie – z deviatich dní som mal pocit, akoby to bol len jeden. Môj spolubývajúci mal 44 alebo 45 rokov a jedného dňa sme sa v dobrom bavili o tom, ako sa o nás naše matky starajú, vstupujú nám do života a chcú nám pomôcť, aj keď sme už dospelí. Rozprávali sme sa o tom preto, lebo jeho mama mu vybavila, aby za ním prišiel kňaz. Len pre istotu, aby ho vyspovedal, ak by sa mu jeho stav veľmi zhoršil.

Kňaz prišiel v ten večer. Bolo to veľmi zvláštne. Kto dobrovoľne vstúpi do covidového pľúcneho oddelenia akejkoľvek nemocnice? Buď úplný idiot, ktorých tam nepúšťajú, alebo osoba, ktorá podriadi vlastné bezpečie a potreby potrebám a bezpečiu iných ľudí. Do tejto skupiny patria zdravotníci – a kňazi. Kňaz prišiel o pol desiatej večer.

Vtedy som sa prvýkrát po dlhšej dobe posadil a odišiel som do kúpeľne, aby mali pri spovedi súkromie. Tam som zistil, že mám veľmi veľký problém s dýchaním, pretože tá chvíľa čakania mi pripadala ako tri hodiny. Pochopil som, že mám oveľa väčší problém, ako som si myslel a odvtedy sa moja situácia zhoršila.

Inzercia

Príchod kňaza však mal veľmi dobré načasovanie, pretože môj spolubývajúci na druhý deň ráno zomrel. Napriek tomuto smutnému zážitku chcem povedať, že bolo veľmi vidieť, ako sa spolubývajúci po spovedi upokojil – vysporiadal sa s „tým hore“.

Počítal váš spolubývajúci s tým, že zomrie?

Vôbec, ešte večer pred smrťou sme sa bavili na tom, ako sa nám naše maminy starajú do života, však my sami vieme, ako nám je. Ráno však zomrel. Chcel som však pri tom poznamenať to, že veľmi riešime liečbu covidu – a je to dôležité. Ale pri počte ľudí, ktorí nám zomierajú je dôležité aj to, aby zomierali so cťou a aby boli naplnené potreby človeka, ktorý zomiera. A o tom sa málo rozpráva. Je dôležité a dobré, že ku zomierajúcim chodia kňazi, ktorí pri tom riskujú svoje zdravie.

Vám sa v ten večer zhoršil zdravotný stav a váš spolubývajúci na druhý deň zomrel. To musel byť veľký nápor na psychiku. Ako ste to zvládali?

Mal som dôveru voči lekárom a sestrám. Roky som sa ako analytik pozeral na efektivitu zdravotníkov, počítali sme, koľko času a pri čom zdravotníci trávia, aby sme ich vedeli zoptimalizovať. Keby ste videli, ako v tej nemocnici zdravotníci „lietali“! Ich efektivita bola 200-300 percent. Vedel som, že dostávam najlepšiu možnú starostlivosť a nič viac s tým neviem urobiť, je to mimo mojich rúk.

Nebáli ste sa teda toho, že aj vy zomriete?

Pochopiteľne, že som sa bál. Ale ani nie tak o seba, ako by zareagovali moji rodičia. Bral som to vyrovnane, dostávala sa mi najlepšia možná liečba a mojou úlohou je to len nejako prežiť.

V nejakom momente sa váš stav musel zmeniť k lepšiemu. Kde sa to „lámalo“?

Lámalo sa to v jeden večer, keď sa už nedarilo znižovať mi horúčky a dávky liekov sa nemohli zvyšovať, lebo by to ovplyvňovalo tlak a iné vitálne funkcie. Bol to ťažký večer, horúčky už znižovali chladením tela, sprchami. A vtedy mi zmenili liečbu a výrazne sa mi zlepšil stav. Stále som mal problémy s dýchaním, ale klesli mi horúčky, stabilizovali sa mi pečeňové výsledky a všetko podstatné prešlo do normálneho stavu. Bol to ten zlomový desiaty deň. Odvtedy sa to zlepšovalo a aj keď som mal stále nízku saturáciu kyslíka v krvi, o pár dní som mohol ísť domov.

Keď ľudia čelia zoči-voči smrti, niekedy ich to zmení. Zmenil vás tento zážitok?

Uvidíme, aké budem mať dlhodobé dôsledky tohto ochorenia, ale toto pre mňa nie je prvý zážitok, v ktorom som bol v ohrození života. V minulosti som mal viac úrazov, ktoré boli riešené náročnejšími operáciami. Keď som mal asi 20 rokov, zažil som v dôsledku týchto hraničných udalostí mentálno-psychický prerod. Preto som bral aj túto situáciu s istým nadhľadom.

Veľa vecí som si prehodnotil, uvažoval som, ako som sa do ohrozenia života dostal, čo som podcenil. A bolo toho viac. Napríklad som neriešil prevenciu, nebral som nijaké vitamíny. A tých chýb bolo viac.

Rozhodol som sa, že o tomto svojom zážitku budem hovoriť iným ľuďom. A budem ich presviedčať, aby nebojovali proti vakcínam a správali sa zodpovedne, lebo každý jeden život sa počíta. Beriem to teraz tak, že som mal veľké šťastie, že som prežil a rád by som to vrátil spoločnosti tým, že budem pomáhať.

 

Pokračovanie rozhovoru s Martinom Smatanom, kde hovorí aj o svojich analytických pohľadoch na vývoj pandémie, nájdete v tomto videu:

 
Tento rozhovor vám ponúkame aj vo forme podcastu:
 
 

Odporúčame