Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
26. február 2021

Svet v kocke

Arménsku hrozí puč a Navaľnyj už nie je väzňom svedomia

Arménski politici sa trasú pred armádou, Amnesty International šliape po svojej misii a Joe Biden nariadil útok v Sýrii.

Arménsku hrozí puč a Navaľnyj už nie je väzňom svedomia

Alexej Navaľnyj stojí v klietke na súde v Moskve 20. februára 2021. Foto: TASR/AP

Prinášame komentovaný prehľad svetových správ z tohto týždňa. Jeho autormi sú Christian Heitmann (o napätí v Arménsku), Jozef  Majchrák (o Amnesty International a Navaľnom) a Lukáš Krivošík (o americkom zásahu v Sýrii).

Arménsku hrozí puč, nad Jerevanom lietajú stíhačky

Od porážky Arménska vo vojne s Azerbajdžanom uplynulo niekoľko mesiacov, no krajina čelí novej výzve. Premiér Nikol Pašinjan odvolal zástupcu náčelníka generálneho štábu, armáda na to odvetila výzvou, že Pašinjan by mal odstúpiť.

„Generálny štáb ozbrojených síl Arménskej republiky vyjadruje rezolútny protest proti prepusteniu prvého zástupcu náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl Arménskej republiky z krátkozrakých dôvodov, ktorý sa uskutočnil bez zohľadnenia záujmov Arménskej republiky. Za tak zložitých podmienok pre krajinu je takéto rozhodnutie protištátnym, nezodpovedným krokom,“ vyhlásil generál Samvel Asatrijan.

Zatiaľ čo v uliciach Jerevanu demonštrovali ľudia za aj proti premiérovi, na nebi sa ukázala stíhačka, ktorá v nízkej výške preletela nad mestom.

Pašinjan, ktorý sa k moci dostal na vlne protestov v roku 2018, odsúdil vyhlásenie armády ako pokus o puč. V snahe získať politickú podporu Pašinjan telefonoval s Putinom, ktorý ho údajne mal podporiť. Generálna prokuratúra Arménska kritizovala vyhlásenie armády ako neústavné, no neplánuje kvôli nemu niekoho zatknúť.

Najnovšie udalosti sú len vyvrcholením už mesiace tlejúceho sporu medzi arménskymi politikmi a armádou. Obe strany sa navzájom vinia z vojenskej porážky, v ktorej Azerbajdžan dobyl nielen územia obsadené arménskou armádou vo vojne v rokoch 1992-1994 okolo Náhorného Karabachu, ale aj veľkú časť samotného Náhorného Karabachu, okrem iného druhé najvýznamnejšie mesto Šuši. To bolo historickým centrom Karabachu až do roku 1920, keď Azerbajdžanci v pogrome zavraždili okolo 20 000 Arménov.

Šesťtýždňová vojna na jeseň minulého roku viedla nielen k strate veľkej časti územia, ale aj k vyhnaniu okolo stotisíc Arménov, dvoch tretín obyvateľov Náhorného Karabachu, z ich domovov. Podľa oficiálnych dát padlo vyše štyritisíc Arménov, 1600 je nezvestných.

Vojna sa skončila omnoho jednoznačnejším víťazstvom Azerbajdžanu, než sa pozorovatelia spočiatku nazdávali. Hornaté územie malo uľahčiť obranu Karabachu, no azerbajdžanská armáda využila drony - tie neozbrojené k navádzaniu delostrelectva na pozície arménskej armády a ozbrojené k jej prenasledovaniu v zázemí.

Pre arménsku spoločnosť to predstavovalo šok. Po podpísaní prímeria, ktorým sa arménska armáda stiahla zo sporného územia, tisícky vošli do ulíc. Demonštranti žiadali odstúpenie premiéra Pašinjana a pokračovanie boja. Ich výzvy rýchlo podporili aj Pašinjanovi politickí protivníci, ako bývalý prezident Levon Ter-Petrosjan a predstavitelia arménskej cirkvi, pridal sa aj úradujúci prezident Serž Sarkisjan.

Ter-Petrosjan bol prezidentom do roku 1998, pričom od roku 1987 bol jedným z lídrov hnutia za pričlenenie Arménmi obývanej Náhorno-karabašskej oblasti k Arménsku. Tieto požiadavky urýchlil pogrom v azerbajdžanskom Sumgaite, pri ktorom vo februári 1988 azerbajdžanskí páchatelia zavraždili niekoľko stoviek Arménov.

Toto násilie, ktorému boli Arméni v posledných stáročiach opakovane vystavení, značne podporilo presvedčenie, že aj malému počtu Arménov Náhorného Karabachu hrozí záhuba. V posledných týždňoch bol svet aj pravidelným svedkom vrážd civilistov v územiach dobytých azerbajdžanskou armádou.

Napriek katastrofálnej porážke arménskej armády netreba hodnotiť Pašinjana príliš príkro. Príliš drvivá bola prevaha trojnásobne väčšieho a značne bohatšieho Azerbajdžanu voči trojmiliónovému Arménsku, než aby hocijaký politik dokázal zázrak. Prezident Republiky Arcach v Náhornom Karabachu preto vyhlásil: „Vyzývam všetky strany, aby prejavili triezvosť a zdravý rozum, inak bude naša porážka oveľa hlbšia a osudnejšia.“

Navaľnyj a „blbci“ z Londýna

Známa ľudskoprávna organizácia Amnesty International (AI) sa rozhodla odobrať ruskému opozičnému lídrovi Alexejovi Navaľnému štatút väzňa svedomia. Dôvodom sú jeho výroky z minulosti, v ktorých sa mal hlásiť k násiliu a diskriminácii a nikdy sa od nich nedištancoval. O ktoré konkrétne výroky ide, však organizácia neuviedla.

Toto rozhodnutie vyvolalo nevôľu v ruských opozičných kruhoch. „Vedia tí blbci z Londýna (je tam sídlo AI, pozn. red), že Navaľnyj je vo väzení? A nie je isté, či odtiaľ vyjde živý. (...) Učebnicový príklad ´užitočných idiotov´,“ napísal ruský nezávislý bloger Andrej Malgin.

Ruské opozičné kruhy Amnesty International vyčítajú, že podľahla kremeľskej propagande. Pričom sa spomína najmä meno americkej spravodajkyne televízie Russia Today Katii Kazbekovej, ktorá proti Navaľnému vedie intenzívnu kampaň.

Inzercia

Ale poďme k tomu, čo konkrétne AI na ruskom opozičnom lídrovi môže prekážať. Alexej Navaľnyj nie je žiaden ukážkový liberál ako zo škatuľky. Hoci niektoré západné médiá by ho do tejto šablóny veľmi chceli natlačiť.

Svoju politickú činnosť začínal pred pätnástimi rokmi medzi ruskými nacionalistami a ostro kritizoval prílev ekonomických migrantov z Kaukazu a zo Strednej Ázie, ako aj dotácie pre autonómne moslimské republiky na severnom Kaukaze. Hlásil sa k - medzi nacionalistami - populárnemu sloganu „prestaňme kŕmiť Kaukaz“ a podporil aj ruskú inváziu do Gruzínska.

Odvtedy sa však Navaľnyj názorovo posunul. S prostredím ruských nacionalistov sa rozišiel a za podporu invázie do Gruzínska sa ospravedlnil. Aj za niektoré svoje predchádzajúce výroky.

Treba si všimnúť aj to, že hoci Navaľnyj svoju politickú minulosť nikdy neskrýval, Amnesty International ho už v minulosti dvakrát za väzňa svedomia uznala. V roku 2011, keď bol zatknutý na zhromaždení v centre Moskvy a v roku 2012, po zadržaní počas protestov proti zmanipulovaným voľbám.

Alexej Navaľnyj je Rus, vyrástol v ruskom kultúrnom priestore a chce robiť politiku v Rusku. Myslieť si, že jeho hodnotový svet bude dokonale kompatibilný s myslením ľavicového ľudskoprávneho aktivistu zo Štokholmu, je čistou ilúziou.

Určite však nie je žiadnym fašistom, ale najmä je z politických dôvodov nespravodlivo perzekvovaný.

Amnesty International vznikla pred šesťdesiatimi rokmi presne preto, aby takýchto ľudí hájila. Ak má dnes podľahnúť novej progresívnej móde kádrovať a pohoršovať sa nad výrokmi, ktoré odzneli niekedy v praveku, tak to sa môže rovno rozpustiť.

Prezident Biden prvýkrát siahol po vojenskej sile

Od jeho prezidentskej prísahy prešlo päť týždňov a americký prezident Joe Biden nariadil bombardovanie vybraných cieľov v Sýrii. Ide tak o prvú vojenskú akciu novej demokratickej administratívy.

Američania bombardovali pozície Iránom podporovaných šiitskych milícií, ktoré operujú na sýrskom a irackom území. Správy zatiaľ hovoria o 22 obetiach.

Podľa Washingtonu ide o odplatu za raketový útok militantov na ciele v Iraku 15. februára, pri ktorých zahynul jeden človek a bol zranený americký vojak spolu s piatimi ďalšími osobami. V Iraku je stále prítomných asi 2500 amerických vojakov.

Sýria útoky odsúdila ako „zbabelú americkú agresiu“, kým ruský šéf diplomacie Sergej Lavrov kritizoval, že Moskva bola upovedomená o vojenskom zásahu len „štyri alebo päť minút“ pred ich konaním.

Komentátori interpretujú útok USA ako signál novej americkej administratívy voči Iránu. Joe Biden by sa rád vrátil k nukleárnej dohode s Teheránom, z ktorej sa stiahol jeho predchodca Donald Trump, no zároveň chcel nový pán Bieleho domu zrejme ukázať, že sa nebojí siahnuť aj k vojenskej sile.

Prvá vojenská akcia Bidenovej administratívy si pýta porovnanie s Donaldom Trumpom. Na jeho pokyn bolo 7. apríla 2017, necelé tri mesiace po tom, ako sa ujal úradu prezidenta, vypálených 59 striel typu Tomahawk na sýrsku leteckú základňu Šajrát.

Išlo vtedy o odplatu za chemický útok na civilné obyvateľstvo v Chán Šajchún, z ktorého Spojené štáty vinili režim sýrskeho prezidenta Bašára al-Asada. Hoci v čase americkej odplaty o tom existovali pochybnosti, o niekoľko mesiacov neskôr, v septembri 2017, aj vyšetrovacia komisia Spojených národov zverejnila svoj záver, podľa ktorého bolo za vtedajší chemický útok v Chán Šajchún zodpovedné sýrske vládne letectvo.

Odporúčame