Komentáre a názory 25. február 2021

Lockdown A nie je to vlastne už jedno?

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost

Zdá sa mi, že je relatívne jedno, čo robíme. Keď sa zrátajú straty, skončíme možno takmer všetci v Európe takmer rovnako zle.
 

Zdá sa mi, že je relatívne jedno, čo robíme. Keď sa zrátajú straty, skončíme možno takmer všetci v Európe takmer rovnako zle.
 

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

A nie je to vlastne už jedno?
Ilustračné foto TASR/AP

Som ten typ autora, ktorý si veľmi rád číta diskusie pod svojimi článkami na Postoji. Vždy na to kliknem s istým napätím, idem si tam po pokarhanie a vykúpenie a najmä pre hrejivý pocit, že zvlášť v časoch sociálnej izolácie nie som na tomto svete úplne sám. Nestáva sa pritom zriedka, že sa pod článkom (čo, samozrejme, nie je ideálne) nájdu bystrejšie úvahy ako v samotnom článku.

Približne pred mesiacom sa stala taká vec, že jeden čitateľ pod článkom vedel pomenovať takmer všetko, čo som ja kvôli chýbajúcej mozgovej kapacite maximálne len tak nejako cítil. Dotyčný čitateľ (alebo čitateľka) si dal pseudonym „Pershing“, automaticky si ho predstavujem ako ostrieľaného, húževnatého a svižného chlapa v stredných rokoch a celkom určite som aj s týmto odhadom vedľa.

Dovoľte, aby som Pershinga citoval neskrátene, jeho analýza európskej korona-politiky si to zaslúži.

„Keby naše opatrenia fungovali, bolo by ľahké povedať, že to robíme lepšie. Ale nefunguje to. Keď aj všetko zavrieme, korona sa stále šíri v rodinách, v nemocniciach a podobne. A tam ju nikto nezakáže. Podľa mňa majú zmysel len dva prístupy:
1.) ázijský prístup: prísny lockdown, masové testovanie, sústavné sledovanie a pokutovanie obyvateľstva za každé porušenie pravidiel a hlavne: hermetické uzavretie hraníc,
2.) švédsko-bieloruský prístup: zmieriť sa s tým, že je to prírodná katastrofa, nejakí ľudia proste ochorejú a zomrú, nechať len mäkké obmedzenia, nech cez to nejako preplávame.
Väčšina štátov EÚ (vrátane Slovenska) má niečo medzi týmito dvomi prístupmi. Na jednej máme veľa nakazených aj mŕtvych, na druhej strane je obyvateľstvo frustrované zo všemožných obmedzení, mnohí prišli o prácu a o všetky peniaze, šíria sa psychické choroby, štátny dlh vystrelil do astronomických výšin a koniec v nedohľadne...“

Myslím si, že Pershing vystihol podstatu našej dilemy. Nechajme bokom, že by som dal druhému prístupu radšej názov „švédsko-východoeurópsky“, keďže žiadna európska krajina východne od EÚ od leta už nezaviedla naozajstný lockdown, kým Lukašenkova stratégia „traktor – pole – vodka“ síce oslovila moje maloroľnícke pudy, no ako môžeme veriť korona-číslam človeka, ktorý tak nehanebne sfalšoval čísla z volieb?

Ponorme sa teda ešte raz do čísel. Vychádzam z počtu úmrtí na milión obyvateľov pre celé obdobie pandémie. Nápadné je, že tých zázrakov badáme v Európe čoraz menej, výnimiek je málo a ležia zväčša na ostrovoch alebo na odľahlých polostrovoch. Keď sa pozrieme na kontinentálnu Európu, vidíme čoraz menšie rozdiely medzi krajinami – ako keby sa všetci bili o popredné miesta v úmrtnosti. Také Nemecko, ktoré vyzeralo ešte na jeseň ako relatívny premiant (Rakúsko malo vtedy dvojnásobok obetí, Švajčiarsko trojnásobok), je už len kúsok za ostatnými.

Porovnať sa dajú určite balkánske krajiny. Tri z nich sú v EÚ a v dlhomesačných lockdownoch, Chorvátsko, Bulharsko, Slovinsko. Úmrtnosť: 1 340, 1 450, 1 829. Mimo EÚ a bez lockdownovania v zime ostali Severné Macedónsko, Bosna a Čierna hora. Tamojšia úmrtnosť: 1 487, 1 546, 1 554. Sú na tom skrátka rovnako.

Keď som sa pomätene pýtal, prečo vyzerá Srbsko napriek dosť zbabranej korona-politike výrazne lepšie (503), láskavo ma uzemnil Peter Visolajský. Upozornil ma na údaj zo srbského štatistického úradu, podľa ktorého bola nadmerná úmrtnosť v Srbsku v roku 2020 výrazná – takmer 13 percent. Údaj o úmrtiach na koronu má síce svoje limity, lebo každá krajina ju ráta inak, uznávam preto „nadmerné úmrtia“ ako druhé kľúčové meradlo.

Problém s nadmernou úmrtnosťou je, že dáta nie sú pre všetky krajiny k dispozícii a že fixácia na rok 2020 „zvýhodňuje“ krajiny, v ktorých sa veľké zomieranie spustilo až v roku 2021 (Slovensko, Portugalsko). Keď sa pozerám na čiastočné čísla nadmernej úmrtnosti, často si neviem rady. V niektorých krajinách bola výrazne vyššia než počet obetí Covidu-19, v niektorých aj trošku nižšia. Ďalší zmätok vyvoláva skutočnosť, že z vysokej slovenskej nadmernej úmrtnosti už v roku 2020 ani polovica nejde na vrub korony.

Potom zástancovia lockdownovania vytasia Švédsko. Je nepopierateľnou pravdou, že Švédsko zaznamenalo násobný počet korona-obetí oproti škandinávskym susedom. O tom niet sporu. Môj problém je, že som sa bol pozrieť na švédske DSS-ky, situácia tam bola asociálna, išlo o obrovské zlyhanie. Len – dajú sa tie úmrtia z jari pripísať chýbajúcemu lockdownu? Domnievam sa, že nie. Obávam sa, že tí seniori by zomreli v domovoch aj v prípade švédskeho lockdownu.

Pred chvíľou som si porovnal čísla zo Švédska a zo svojej domoviny Rakúska. A žasol som. Keď hľadíme na korona-úmrtia počas celej doterajšej pandémie, vyzerá Švédsko podľa očakávania horšie. Len pri pohľade na nadmernú úmrtnosť sa pomer otáča: tá švédska je v roku 2020 výrazne nižšia ako počet tých, ktorí oficiálne zomreli na koronu alebo s koronou (7000 oproti 10 000), kým v Rakúsku je nadmerná úmrtnosť výrazne vyššia (8000-9000 oproti 6000).

Čo si z toho vziať? Zrejme dve- až tri tisíc mojich spoluobčanov zomrelo na lockdown. Lockdown-nelockdown, sme na tom približne rovnako. Aspoň v prípade Rakúska som tým stratil vieru v účinnosť lockdownu.

Čo z toho vyplýva, čo máme robiť?

Jeden diskutujúci reagoval na Pershingovu analýzu lakonicky: „S opatreniami či bez, korona si ide svoje. Nie celkom, ale veľký rozdiel v tom nie je.“ V tom je veľká štipka pravdy. Pripúšťam, že ten malý rozdiel môže pre niekoho znamenať, že zomrie v sanitke pred plnou nemocnicou alebo nie.

Korona si ide svoje, to pozorujem aj ja. Zavíta tam, kde ešte nebola. Práve v regiónoch, ktoré boli v prvej vlne ušetrené, vybuchne v druhej, tretej alebo štvrtej vlne.

Sme uviaznutí v lockdownovej Únii. Cítime, že nám tu niečo nefunguje, ale neodvážime sa z toho uniknúť. Riziko je veľké, všetky tie mutácie, aj ja by som sa uvoľnenia bál.

Nemám poruke východisko, nemá ho náhodou Pershing? Lebo mne sa v danej chvíli marí, že je relatívne jedno, čo robíme. Keď sa rátajú straty, skončíme možno takmer všetci v Európe takmer rovnako zle.

Ja zatiaľ pokračujem so štúdiom švédčiny. Je totiž možné, že niekto od nás sa bude musieť ísť Švédom za tie povýšenecké reči ospravedlniť. Chcem byť pripravený.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0