Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
História Spoločnosť
26. február 2021

História

Pred 70 rokmi sa zrodil slovenský buržoázny nacionalizmus

Pred siedmimi desaťročiami spustili československí komunisti čistky vo vlastnej strane.

Pred 70 rokmi sa zrodil slovenský buržoázny nacionalizmus

4. júl. 1949. Gustáv Husák (vpravo) ako predseda Zboru povereníkov. Foto: Archív TASR

Ako prvú úchylku objavili slovenský buržoázny nacionalizmus. Pokyn na čistky prišiel od Stalina. Obete museli nájsť vo vlastných radoch, vítané boli tie najvyššie postavené.

Vo Vladislavskej sále Pražského hradu sa 21. februára 1951 zišiel na zasadaní Ústredný výbor Komunistickej strany Československa. Tento orgán riadil politiku komunistickej strany medzi zjazdmi a prijímal najdôležitejšie rozhodnutia. Jedno z nich prišlo práve vo februári 1951.

Ústredný výbor vyslovil verdikt nad donedávna špičkou slovenských komunistov. Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského vylúčili zo strany. Nič horšie sa presvedčeným komunistom nemohlo stať ako takáto potupa. To však nebol koniec.

Čo bolo dôvodom takého radikálneho kroku? Zdôvodnil ho ďalší slovenský komunista Štefan Bašťovanský. Trojicu svojich súdruhov obvinil z buržoázneho nacionalizmu – nebezpečnej úchylky v strane.

Bašťovanský nekonal na vlastnú päsť. To bolo medzi komunistami neprípustné. Keďže sa plne riadili Stalinovým modelom demokratického centralizmu, podľa ktorého nižšie postavení museli počúvať nadriadených, kaskádovite až po najvyššieho vodcu, ktorý sedel v Moskve. Stranícki predstavitelia striehli na akýkoľvek náznak zhora, aby sa zavďačili šéfom.

V prípade Bašťovanského vystúpenia prišiel viac či menej čitateľný pokyn zvrchu. Viliam Široký, ktorý uchňapol šéfovskú stoličku medzi slovenskými komunistami krátko po povojnovom obnovení Československa, brojil proti sokom Clementisovi, Husákovi a Novomeskému už dávnejšie. V roku 1950 trojicu obvinil, zatiaľ ešte bez následkov, že presadzuje špecifickú cestu Slovenska ku komunizmu. Inými slovami, stavil na to, že sa ich nadobro zbaví obvinením zo separatizmu a zároveň úslužne naplní kvótu, ktorú žiadal Stalin.

Bašťovanský ako Širokého osobný tajomník pozorne načúval a šéfových sokov po pár mesiacoch otvorene označil za nepriateľov, separatistov, buržujov. Je to až komické, keď si uvedomíme, že Bašťovanský pracoval v prvých rokoch samostatného slovenského štátu na ministerstve dopravy a bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany i Hlinkovej gardy.

Stalin videl Tita v každom satelite

Husák a Novomeský najskôr prišli o výkonné funkcie v Zbore povereníkov. Bolo to po Širokého obvineniach v roku 1950. Ten ich okrem presadzovania vlastnej cesty Slovenska ku komunizmu, z čoho malo vyplynúť odtrhnutie od Prahy, obviňoval zo snáh o pripojenie k juhoslovanskej federácii, kde vládol komunista Josip Broz Tito.

Široký neprichádzal s obvineniami len tak. Vychádzal z čítania medzinárodnej situácie a potom aj priamo z inštrukcií komunistických centrál. Roztržka medzi Stalinom a Titom v lete 1948 viedla k spusteniu procesov proti vytypovaným vrcholným komunistickým predstaviteľom v satelitných štátoch. Niekdajší spojenec Tito bol zrazu zradca a nikto ho nesmel nasledovať. A nielen to.

V každom štáte bolo treba nájsť potenciálneho Tita a preventívne ho odsúdiť vo verejnom procese. Na odstrašenie, aby sa akákoľvek myšlienka na polemiku so Stalinom zadusila ešte v predstihu.

Začalo sa to procesom a popravou Koçiho Dzodzeho v Albánsku v roku 1949. Ďalšími obeťami boli v tom istom roku László Rajk v Maďarsku, Trajčo Kostov v Bulharsku. V Poľsku uväznili Władislava Gomułku. Potom nasledovali procesy v Československu a Rumunsku. Všeobecne išlo o obvinenia zo spolupráce s Juhosláviou, prípadne Spojenými štátmi americkými.

Najskôr proti odporcom, potom do vlastných radov

V Československu prebehol v roku 1950 zinscenovaný proces s Miladou Horákovou a ďalšími politikmi. Titoizmus, ako túto boľševickú úchylku nazvali Sovieti, sa ešte nedal použiť, lebo nešlo o členov komunistickej strany. To prišlo až neskôr. Napriek tomu mal proces pre Sovietov veľký význam. Obžalovaných obvinili, že pripravovali protištátny puč a spolupracovali s nepriateľskými štátmi vrátane Juhoslávie.

Ladislav Novomeský. Foto: Wikimedia.org

Prvé politické procesy na Slovensku sa spustili už tesne po prevrate v roku 1948 proti členom bývalej Demokratickej strany. Ďalšie, čo bolo určitým špecifikom východnej časti Európy, boli proti skutočným alebo domnelým zástancom obnovenia slovenskej samostatnosti.

V roku 1949 odsúdili na Slovensku niekoľko desiatok osôb okolo Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, ktorým pričítali snahy o obnovenie slovenského štátu a konanie proti Československej republike. Troch mladých, protikomunisticky orientovaných mužov napokon v roku 1951 popravili.

Zinscenované procesy sa pritvrdzovali, tresty dosahovali najvyššiu úroveň, stále to však nebolo to, čo žiadal Stalin – krvavé čistky na najvyšších postoch v komunistickej strane. Kosa napokon padla v roku 1952 na dvojku medzi československými komunistami, Rudolfa Slánskeho.

Inzercia

Kým sa ešte Slánsky cítil neohrozený, sám riadil dovtedajšie procesy. Bol zainteresovaný do odhaľovania slovenských buržoáznych nacionalistov. Ešte v roku 1950 sa zdalo, že vynucovaný kľúčový politický proces môže viesť práve proti nim, čím by sa uspokojili požiadavky sovietskych poradcov.

Pred popravou ich zachránila Stalinova smrť

Husák a Novomeský sa v roku 1950 kajali márne. V zmysle sovietskej straníckej doktríny podrobili sami seba kritike. Nemusela to byť len obrana, ale rafinovaná príprava na útok. Podľa českého historika Michala Macháčka mohla pokojne nastať opačná situácia a na lavici kajúcnikov by boli Široký a ďalší čelný slovenský komunista Július Ďuriš. Išlo o to, kto sa viac zapáči Sovietom. Upadnúť do nemilosti znamenalo triasť sa o život.

V každom prípade, začali sa rozohrávať scenáre na vyžiadané procesy so špičkovými komunistami. Otázka bola, kto z koho. Isté to nemal ani najmocnejší komunista a prezident republiky Klement Gottwald. Čím vyššia pozícia, tým bola obeť pre Stalina vítanejšia.

Na Slovensku napokon zvíťazil Široký a Husáka čakal proces. Využila sa doktrína o buržoáznom nacionalizme, i keď tej u Stalina začala vážne konkurovať úplne opačná – židovský kozmopolitizmus. Tá sa vzápätí využila proti skupine Slánskeho.

4. apríl 1946. Zľava podpredsedovia československej vlády Viliam Široký, Klement Gottwald a predseda československej vlády Zdeněk Fierlinger počas osláv prvého výročia oslobodenia Bratislavy vojakmi Červenej armády. Foto: Archív TASR.

V roku 1951 obvinených z buržoázneho nacionalizmu pozatýkali a vyšetrovali. Okrem Husáka, Novomeského sa v skupine ocitli Daniel Okáli, Ladislav Holdoš a Ivan Horváth. Clementisa z nej vyňali, odsúdili ho na smrť v procese so Slánskym.

Vypočúvaní sa mali priznať k obvineniam pripraveným dopredu. Pod nátlakom tak urobili, bránil sa len Husák. Vyšetrovanie sa kvôli Husákovi naťahovalo. Asi toto bolo ich šťastie, pretože proces sa napokon konal až v roku 1954, teda po smrti Stalina.

Obvinili ich, že sa odtrhli od robotníckej triedy, spolupracovali s buržoáziou, aktívne vystupovali v režime samostatného Slovenska. Podobne ako v prípade Slánskeho skupiny im hrozili najvyššie tresty, no pre zmenenú zahraničnopolitickú situáciu vyviazol Husák iba s doživotím a ostatní s vyššími trestami odňatia slobody.

Husákovi pritom reálne hrozil trest smrti, prihováral sa zaň jeden z vtedajších najmocnejších slovenských komunistov Pavol David. Nestalo sa. Možno za tým bola obava, aby Husákova poprava nevyvolala negatívne reakcie v slovenskej verejnosti. Ak to tak naozaj bolo, Husák mohol ťažiť z negatívnej skúsenosti vlády z roka 1947, keď popravili exprezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa, čo vyvolalo medzi ľuďmi tichý nesúhlas.

Slovenský buržoázny nacionalizmus nie je originál

Proces proti národne orientovaným komunistom bol po roku 1945 už treťou vlnou, ktorá zredukovala slovenskú inteligenciu – tentoraz komunistickú. Režimy v priebehu desiatich rokov odstránili politickú opozíciu ľudákov a katolíkov, iných nekomunistických politikov a napokon samých vodcov slovenských komunistov. Spoločným znakom týchto represálií bolo, že pri nich boli vždy komunisti. Nakoniec ostali len tí, ktorí neúnavne vysielali signály, že chcú iba počúvať a konformne prežiť.

V procese s buržoáznymi nacionalistami zvyknú mnohí ľudia vidieť originálny vynález českých komunistov, ktorí sa rozhodli podrobiť si Slovensko. Novomeský, keď ho v 60. rokoch predčasne pustili z väzenia, pripomenul výrok ideológa Komunistickej strany Československa Václava Kopeckého z obdobia tesne po februárovom prevrate: „Keby som bol Slovákom, tak sa zastrelím.“ V takejto atmosfére mohla prvá polovica 50. rokov ozaj vyzerať ako časy frontálneho útoku českých komunistov na slovenských predstaviteľov. Nebolo to celkom tak.

V prvom rade, buržoázny nacionalizmus nebol československým vynálezom. Český historik Jan Rychlík pripomína, že podobné procesy sa v sovietskom svete udiali už skôr. V medzivojnovom období bol minister školstva Mykola Skrypnyk označený za hlavu ukrajinských buržoáznych nacionalistov. V roku 1937 padli na takmer celé ukrajinské komunistické vedenie krvavé čistky.

V rokoch 1951 až 1953 podobne zatočili Sovieti s Gruzíncami, keď v procese obvinili miestnych onálepkovaných buržoáznych nacionalistov z vystúpenia proti Rusom a zo snahy o odtrhnutie Gruzínska. Výsledkom boli čistky a popravy miestnych gruzínskych komunistických činiteľov.

Takže v Československu sa bolo čím inšpirovať. Aspoň čo sa týka podnetov od sovietskych poradcov.

Slováci sa hrýzli sami medzi sebou, jeden stúpal po hlave druhému pri ceste nahor, a to za cenu straty zvyškov autonómie. Buržoáznonacionalistická úchylka sa im hodila. Mnohí vrcholní slovenskí predstavitelia, napríklad Široký či Ďuriš, prežili, lebo sa okato vymedzili proti tejto módnej úchylke.

Ak si odmyslíme týchto dvoch, ktorí mali funkcie v Prahe, potom na Slovensku vazalsky prebrala moc nekonzistentná trojica komunistov Pavol David, Rudolf Strechaj a Karol Bacílek. Ich postoje boli rovnaké. Pritom poslední dvaja sa podieľali na odboji v Slovenskom národnom povstaní.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame