Svet kresťanstva Cirkev Interview Za stolom 24. február 2021

Kňaz Peter Šimko Dajme si pozor, aby sa z čistenia našich rán nestala závislosť

Júlia Kubicová
zastolom.sk Júlia Kubicová

Zabodnuté meče bolesti nás chránia, aby nad nami nezvíťazila pýcha, vraví kňaz Trnavskej arcidiecézy Peter Šimko.

Zabodnuté meče bolesti nás chránia, aby nad nami nezvíťazila pýcha, vraví kňaz Trnavskej arcidiecézy Peter Šimko.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

zastolom.sk

Júlia Kubicová

Dajme si pozor, aby sa z čistenia našich rán nestala závislosť
Zdroj – Misie Filmom

Boh pre svoje vyššie ciele dopúšťa, aby človeka zasiahli meče bolesti. Prostredníctvom utrpenia si pripravuje svojich odborníkov, ktorí budú svedčiť o jeho uzdravujúcej láske. Bohom uzdravená rana sa totiž stáva charizmou človeka určenou pre pomoc trpiacim. Zároveň človeka brzdí, aby vo svojich dokonalostiach neuletel a nevyžrala ho pýcha.

Rozhovor o utrpení, ranách, uzdravení a tajomných Božích zámeroch s generálnym vikárom Trnavskej arcidiecézy a riaditeľom Arcibiskupského úradu Petrom Šimkom dáva poznať pravdu o nepochopiteľných bolestivých zásahoch Prozreteľnosti.

Aké základné informácie by sme mali mať o uzdravení človeka – telesnom, duševnom i duchovnom?

Človek nie je iba telo, teda to, čo je viditeľné, ale má v sebe aj relatívne neviditeľnú zložku, a to je duša a duch. Hovorím relatívne, lebo duša i duch sa prejavuje cez telo slovami, skutkami, gestami, chorobami a podobne. Špecialisti na pomoc telu sú lekári, na pomoc duše sú psychológovia alebo psychiatri a na pomoc nášmu duchu sú kňazi.

Všetky tri zložky – telo, duša, duch – sú vzájomne prepojené. I v medicíne sa uznáva holistický princíp starostlivosti o pacienta. Preto nestačí iba podať liek, ale treba aj komunikovať s pacientom a hľadať príčinu problému, aby sa predišlo recidíve.

Čo je príčinou psychickej nepohody či vážnych chorôb?

Príčina často tkvie v narušených medziľudských vzťahoch, zlých spomienkach, neodpustení, pocitoch viny, nedorozumeniach, zlom nastavení životosprávy a podobne. Často príčiny našich vonkajších prejavov sú dôsledkom zranení z minulosti. Hriech spôsobuje zranenie ducha, zranená duchovná zložka spôsobuje chaos v citových prejavoch, čo sa prejavuje v tom, že nám chutí, čo je pokazené, a odmietame, čo je zdravé – citový chaos.

Strach, hnev, depresie, znechutenia dokážeme na nejaký čas prikryť maskou úsmevu, zbožnosti, slušnosti či liekov na psychiku. Len dokedy? Naše vonkajšie prejavy sú vždy iba špičkou ľadovca.

A teda čo možno nájsť v hlbinách svojho zraneného, boľavého „ja“?

Treba rozlišovať a odhaliť koreň problémov. Koreň môže byť čisto duchovný – napríklad zasiahnutie človeka okultizmom, vyvolávaním duchov či iným pôsobením diabla; môže ísť o duševnú, psychickú príčinu – napríklad neprijatie svojich zlyhaní a neúspechov alebo svojej ohraničenosti. Alebo ide o problém s odpustením sebe či iným. Často vo vnútorných veciach ide o kombináciu duchovno-duševnej zložky.

Aký je stručný proces uzdravenia?

Uzdravenie je proces, ktorý smeruje zvnútra von, teda duch → duša → telo. Ježiš nám to ukázal na uzdravení ochrnutého, ktorý až keď bol uzdravený vnútorne – odpustením, bol uzdravený aj telesne. Duch sa môže uzdraviť oslobodením od hriechov cez osobné stretnutie s Ježišom vo sviatosti zmierenia, ako aj cez modlitbu oslobodenia. Na emocionálne uzdravenie potrebujeme odpustenie a prijatie samých seba. A čas.

Hriech spôsobuje citový chaos – človeku chutí, čo je pokazené, a odmieta, čo je zdravé.Zdieľať

Čo je podmienkou uzdravenia, bez čoho uzdravenie nie je možné?

Veľmi dôležitou podmienkou je odpustenie. Ak nedokážem odpustiť, som zablokovaný a neviem sa uzdraviť. Ak odpustím, neznamená to hneď, že prestanem trpieť, ale že moje utrpenie nebude vo mne vyvolávať hnev či depresiu. Ježiš trpel na kríži, ale odpustil všetkým, čo ho mučili, preto ostal pokojný, vyrovnaný.

A potom je tu ešte ďalší dôležitý fakt. Ak idem k lekárovi a som chorý, dá mi lieky. Pomôžu môjmu telu, ale nemusím mať dôvod, aby som zmenil život. Stretnutie s Ježišom mení môj život a vnútorné uzdravenie je dôsledkom mojej zmeny života. Inak povedané: vnútorné uzdravenie bez zmeny života nefunguje alebo je len dočasného charakteru ako placebo efekt cez davovú psychózu, manipuláciu či inú formu závislosti od človeka.

Čo je podstatou vnútorného uzdravenia, v čom spočíva?

Nastavenie človeka je také, že druhým dokážeme skôr pomôcť ako samým sebe. Na vnútorné uzdravenie potrebujeme niekoho. Ukázať vnútornú ranu dokážeme iba tomu, o kom sme presvedčení, že nás má rád, inak hrozí, že budeme zneužití. Pričom zneužitie dôvery je v takom prípade ďalšou hlbokou ranou. Boh nám ukázal cestu uzdravenia, a tou je Ježiš. Podstatou vnútorného uzdravenia je osobné stretnutie s Ježišom. Byť s ním, zakúsiť jeho prítomnosť a dovoliť mu, aby nás mal osobne rád.

Naše utrpenia sú často spôsobené nedostatkom lásky. Preto aj uzdravenie spočíva v tom, že dávame lásku tam, kde chýba. Preto ak sa chceme uzdraviť, je potrebné otvoriť sa láske. Človek sa otvára láske z hľadiska psychologického aj duchovného. Ide tu o prirodzenú lásku človeka a nadprirodzenú lásku Boha. Je dobré neoddeľovať to, lebo láska pochádza vždy od Boha.

Prečo sa niektorí ľudia nemôžu uzdraviť, čo môže byť prekážkou či problémom?

Prekážkou uzdravenia sú ťažkosti s dôverou a odpustením a to, že nekonáme v súlade s Božím plánom. A potom aj otázka, či naozaj chceme byť zdraví. Možno je to divné, ale byť zdravý znamená aj nedostávať, aj keď malú, podporu od štátu alebo citovú podporu od rodiny, musel by som si hľadať prácu. A na žobranie či ľutovanie sa dá ľahko zvyknúť.

Ale život každého jedného má zmysel, či pochádzame z harmonickej, alebo disharmonickej rodiny. Naše zranenia, ktoré máme z toho, že nám niekto ublížil, vyzerajú ako naše hendikepy. Problém je, že sa porovnávame s druhými. To nám bráni nájsť samých seba a naše miesto v Božom pláne. Na pochopenie stačí pozrieť si film Circus butterfly.

Z čoho vychádzajú ťažkosti s dôverou, ktoré ste spomenuli ako prvú prekážku?

Ťažkosti s dôverou vychádzajú z toho, že nemáme istotu. Ide o to, že sa bojíme dôverovať iným, lebo nedôverujeme sebe. Sú za tým zlyhania v minulosti alebo sme uverili tomu, ktorý sa ukázal ako falošný. Ťažkosti s dôverou sa prejavujú aj tak, že ľudia si volia voľné vzťahy. Tie generujú vnútornú neistotu. Vnútorná neistota fyzickú nepohodu. Je to potom ako začarovaný kruh, ktorý nás blokuje v uzdravení.

Taký človek radšej siahne po tabletke, alkohole, cigarete či naplní svoj život prácou alebo hlukom, aby sa trochu odpútal od napätia a posunul riešenie na inokedy. Tak sa to stále nabaľuje a nabaľuje, pokým to nepraskne. Na tele alebo na duši.

Hovorili ste aj o Božích plánoch. Ako ich možno poznať, keď je človek duchovne chorý?

Na poznanie Božích plánov je nutná pokora človeka. Božie cesty nie sú ľudské. Boží plán s nami je plánom lásky. Často nerozumieme Božím plánom, lebo sme si lásku sprivatizovali a ako malé deti chceme Boha trucovaním donútiť, aby konal, čo je najlepšie podľa nás. Ak sme niekedy milovali, čo sa ukázalo ako naša tragédia, alebo sme pokladali za nešťastie to, čo nám neskôr pomohlo, nájdeme cestu pokory a vieme lepšie poradiť aj iným.

Niekedy je choroba či hendikep aj darom alebo charizmou, napríklad u Nicka Vujucica. Vieme určite, že Boh vždy chce, aby sme boli úplne duchovne zdraví. Duchovná choroba je hriech ako koreň všetkého zla.

Prečo musí človek zažiť súženia, na čo slúži ľudské utrpenie?

Aj preto, aby sme mohli potešovať tých, ktorí sú v podobnom súžení, ako sme prežili my. Z praxe vieme, že sa lepšie dokážeme otvoriť človeku, ktorý skúsil niečo podobné, a keď to zvládol, vie nám poradiť, ako sa z toho dostať. Boh si pripravuje svojich odborníkov, ktorí budú pomáhať, aby jeho mocou uzdravovali trpiacich v tomto svete. Nie teoretikov, ale prakticky orientovaných ľudí. Preto dopúšťa, ako u Panny Márie, aby nás zasiahli meče bolesti.

Symbolický meč bolesti, ktorý nás zasiahne, však Pán uzdraví, aj keď možno ostane jazva, stáva sa našou charizmou. Preto napríklad nachádzame v komunite Cenacolo ľudí, ktorí vedú drogovo či inak závislých a majú najlepšie výsledky; ide však o bývalých narkomanov a podobne. Tí vedia najlepšie pomôcť, lebo zažili, čo je droga, ale skúsili aj to, čo je Božia pomoc.

Súženie prežívame ako nedokonalosť, prekážku svojej originality, plánov, ale s pomocou Božou aj cez to prichádzame k svojej skutočnej originalite, čím sa odlišujeme od ostatných a bez čoho by sme neboli sebou samými. Je to paradox, že sme silní iba vtedy, keď poznáme slabosť. Sami to nedáme, veď nechceme trpieť, ale tieto okolnosti prídu a majú nám pomôcť.

A ako najlepšie môže človek cez to prejsť a utrpenie zastaviť, aby dosiahol vytúžené uzdravenie?

Človek to dokáže iba vtedy, ak sa pozrie na seba Božími očami. Máme v sebe tú schopnosť, lebo sme boli stvorení na Boží obraz. Najlepšia pomoc, ktorú nám Boh ponúka, je Eucharistia. Cez adoráciu Najčistejšieho dostáva človek milosť najčistejšie vidieť seba a následne Boží projekt o sebe.

Samozrejme, vždy sa máme snažiť zastaviť to, veď je to negatívne. Negatívne veci, skúsenosti sa zastavujú opakom, teda pozitívnymi vecami, skúsenosťami. Na to máme prostriedky: modlitba, sviatosti, vôbec skúsenosť toho, že nás má niekto rád, žehnania, odpustenie, ale i pobyt v prírode, kde nachádzame Božie stopy.

A ak človek spraví všetko, čo treba, a napriek tomu utrpenie stále zostáva?

Môže to byť aj preto, že táto rana je určená, aby bola mojou charizmou. Preto si aj Ježiš nechal po zmŕtvychvstaní rany, ktoré mu ľudia urobili na rukách, nohách a boku a vychádzajú z nich lúče milostí, aby sme sa ani my nehanbili za svoje rany. To, čo sa nedá zahojiť, nejaká naša stigma, je určené na vyššie ciele ako pomoc pre druhých a aj pre seba, aby sme „neuleteli“ vo svojich dokonalostiach a nevyžrala nás pýcha, ktorá je pre nás takmer nespoznateľná.

Často nerozumieme Božím plánom, lebo sme si lásku sprivatizovali a ako malé deti chceme Boha trucovaním donútiť, aby konal, čo je najlepšie podľa nás.Zdieľať

Aký postoj treba zaujať k tomu, čo človek už nemôže zmeniť?

Návod na riešenie môžeme nájsť u apoštola Pavla v Druhom liste Korinťanom: „On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha.“

V tomto liste nájdeme odpovede na spomenuté otázky. Veta z listu sa začína On nás potešuje. Dovoliť Bohu, aby nás potešil a uzdravil a nehnevať sa na neho, že dopustil, čo sme zažili. Jeho plány prevyšujú plány satana. Veď keby satan vedel, čo spôsobí ukrižovaním Ježiša, tak by ho nechal na pokoji. Božie plány majú zmysel, plány satana sú plány zúfalca. Síce škodí, ale nepomôže si.

Prečo je potrebné znova otvárať rany svojej minulosti?  

Ak chceme, aby naše rany boli vyliečené, treba ich otvoriť a vyčistiť. Nedáme si ich otvoriť, ak nedôverujeme. Minulé veci treba otvoriť preto, lebo korene mnohých našich súčasných postojov majú svoj pôvod v minulosti. Vtedy naša minulosť už nie je minulosťou, ale prítomnosťou, teda nás ovplyvňuje.

Mnohých ľudí ovplyvňuje to, čo sa stalo, že im niekto ublížil, nevedia odpustiť a potom si zlosť vylejú na tých, čo s tým nemajú nič spoločné, a to bývajú deti, manželský partner, zákazník... Nie je v poriadku, ak naša minulosť ovplyvňuje našu prítomnosť. A čo nie je v poriadku, treba dať do poriadku – dotknúť sa toho a uzdraviť, a ak treba, tak aj zájsť za lekárom, psychológom, psychiatrom, kňazom.

Čo človek zistí, keď na povrch vyplávajú jeho spomienky?

Je pravda, že ak sa dotkneme svojich minulých zlých zážitkov, často prežívame bolesť, stres, traumu, otras. Ako keby sme to znovu prežili. Prebúdzajú sa naše emócie, ktoré sme potláčali a odsúvali do podvedomia. Ožíva v nás hnev, strach, beznádej, neodpustenie. Zisťujeme, že sme žili veľa životov a máme veľa masiek. Nie je to jednoduché, ale odborník nám s tým môže pomôcť. Treba sa chrániť, aby nás niekto neskúsený „nerozbabral“ – nerozložil a potom nevládal alebo nevedel poskladať. Človek nie je pokusný králik.

Do akej miery je prospešné sa k veciam minulým vracať v spomienkach a kedy už treba spraviť tú pomyselnú hrubú čiaru, ktorá znamená všetko odovzdať do Božej vôle a hľadieť už len vpred?

Treba si dať pozor, aby sa z čistenia našich rán nestala závislosť. Vŕtanie sa v sebe nás nemá viesť k depresii. Ak by to tak bolo, svedčilo by to o tom, že sa sústreďujeme viac na seba ako na toho, ktorý nás ma rád. Vtedy to treba stopnúť. Vtedy platí: Pomaly ďalej zájdeš.

Všetko má svoj čas. Vždy sa odovzdávame do Božej vôle. Len čo je Božia vôľa? To nie je pasivita, veď platí: Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže. Hľadáme pomoc a pritom sa spoliehame na Pána. Samozrejme, že existujú situácie, kde žiadna ľudská snaha nestačí. Vtedy nachádzame svoje pomyselné dno. Jedna z takýchto chvíľ tak či tak raz príde, a tou je smrť. Vtedy to bude iba o mne a o Bohu.

Kto je Peter Šimko 

V kňazskej službe pôsobil vo viacerých farnostiach a zároveň ako dekan Smolenického dekanátu, notár, neskôr obhajca zväzku a napokon sudca Arcidiecézneho tribunálu a generálny vikár Trnavskej arcidiecézy. Od roku 2018 je riaditeľom Arcibiskupského úradu v Trnave, členom Kňazskej rady a Zboru konzultorov Trnavskej arcidiecézy. Vo voľnom čase sa rád kondične vracia k aktivitám, ktoré v minulosti vykonával profesionálne: závodnej cyklistike, behu – na dlhé trate, špeciálnemu cezpoľnému a orientačnému. Ako absolvent ZUŠ svoj hudobný talent dodnes rozvíja v hre na akordeóne. Medzi jeho špeciálne záľuby patrí mineralógia, zoológia, športová streľba a survivaling.
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0