Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Výchova Rodina
23. február 2021

Hry a osobnosť

Nebojme sa nechať deti, nech sa hrajú aj samy

Rodičia sa boja, že ak nebudú s malými deťmi neustále aktívne tráviť čas, niečo v ich vývoji zanedbajú. 

Nebojme sa nechať deti, nech sa hrajú aj samy

Ilustračné foto: Flickr.com/'Playingwithbrushes'

Ak sa dieťaťu nebudem neustále venovať, môžem niečo v jeho vývoji zanedbať. Týmto obavám prepadá značná časť rodičov.

A tak mnohí z nich stoja svojim deťom za chrbtom a premotivovane im odmala manažujú všetko vrátane sveta hier.

Detská hra však nie je len akási zábava, ktorá má prebiehať podľa našich predstáv. Pre dieťa je to najdôležitejšia činnosť, akou spoznáva svet okolo seba. V hre objavuje seba, svoje záujmy, svoj vnútorný svet. A práve preto musíme časť týchto hier nechať na ne samotné.

„Som veľmi nešťastná zo správania svojej trojročnej dcéry,“ sťažuje sa Mária z Galanty. Jej takmer trojročná dcéra totiž ignoruje akékoľvek snahy o riadenie hry.

„Pekne sa hrá, kreslí si, varí si v kuchynke, pozerá knižky. Problém nastane, keď sa s ňou začnem hrať. Chcem jej pri hre vysvetliť, ako veci fungujú, ako sa správne vyslovujú. Chcem ju pri hre naučiť počítať. Po chvíli ju to však prestane baviť, otočí sa a ide sa hrať s niečím sama.“

Aj keď sa Márii nepáči, že ju jej dieťa pri hre akosi nepotrebuje, vedci sa prikláňajú na stranu jej dcéry. Podľa ich výskumov sa ukázalo, že dieťa pre svoj vývoj samostatnú hru potrebuje.

Aspoň hodinu denne. To je čas nevyhnutný na rozvoj predstavivosti. Dieťa si vytvorí svoj svet, v ktorom platia jeho pravidlá. Vedie vlastné dialógy, je pánom situácie a to je preň dôležitá skúsenosť.

Samostatná hra formuje osobnosť

Vedci dokonca prišli k záverom, že deti, ktoré sú schopné samostatnej hry, si rozvíjajú analytické myslenie a lepšie chápu matematiku. Pomáhajú im v tom aj tie úplne najjednoduchšie hračky, keď napríklad len hmatom spoznávajú, že štvorec má štyri rohy.

Rodičia by preto vo svojej výchove skutočne nemali zabúdať na rozvoj samostatnej hry. A nemusia mať z toho zlý pocit, nejde o žiadne zanedbávanie dieťaťa. Práve naopak, samostatná hra formuje detskú osobnosť.

Deti učí aj to, ako tráviť čas osamote a pochopiť, že na to, aby sa cítili príjemne, nepotrebujú vždy prítomnosť niekoho druhého. Učí ich rozvíjať predstavivosť, upokojiť sa, sústrediť sa a ponoriť sa do svojich myšlienok. A to je veľmi dôležitá príprava na budúci dospelý život.

Teoreticky to znie dobre. Lenže nie všade prebieha „samostatná hra“ ideálne. Alebo skôr naopak, nie všade samostatná hra prebieha.

Sociálne siete sú plné prosieb o rady, ako na deti, ktoré sa samy hrať nevedia.

„Viete mi poradiť, ako na chlapca, ktorý má päť rokov a nevie sa sám zahrať? Všetko ho baví pár minút a je dohrané. Aj sa mu snažím venovať, ale vždy to nejde a potom je problém. Je smutný a my s ním. Stále potrebuje moju alebo manželovu spoločnosť,“ hľadá radu Katarína z Bratislavy.

Niektorí rodičia priznávajú, že k chybe došlo zrejme na ich strane: keď boli deti menšie, až príliš sme sa im venovali a teraz sa to obrátilo proti nám, myslia si. Iní si zase mysleli, že len svojou neustálou prítomnosťou a aktívnym venovaním sa dieťaťu ho budú správne rozvíjať.

Nech už sú dôvody akékoľvek, najdôležitejšia otázka znie: je možné dieťa samostatnej hre naučiť aj neskôr?

„Dá sa to,“ tvrdí skúsená pedagogička a učiteľka v materskej škole Darina Rybáková. „Mala som v triede dievčatko, ktoré prišlo do škôlky ako štvorročné a absolútne sa odmietalo hrať. Nielen s deťmi, nechcelo sa hrať ani samo. Len sa ma držalo za ruku,“ povedala pre Postoj. Takmer rok učiteľke trvalo, kým dieťa postupne zapojila do hier, neskôr aj do tých spoločných. Vyžadovalo si to veľkú trpezlivosť, ale podarilo sa.

Najlepšie však podľa nej je, keď začne rodič viesť dieťa k samostatnej hre postupne odmala. Tento proces má však svoj vývoj a rodič nemôže čakať už od malého dieťaťa samostatnosť v hre.

„Schopnosť samostatne sa hrať je veľmi individuálna,“ hovorí Darina Rybáková. „Každý človek, keď sa učí, začína od nejakého začiatku. Rovnako aj dieťa, keď sa narodí, tak nadobúda svoje skúsenosti pozorovaním od mamy a otca,“ dodáva.

Dieťa potrebuje na začiatku pomôcť

Malé dieťa si nevie dať rady s hrou. Potrebuje pomoc. A rodič musí na začiatku dieťaťu pomôcť. „Nemôžeme chcieť od dvojročného dieťaťa, aby sa hralo samo. Nemá toľko životných skúseností. Rodič mu musí zo začiatku pomôcť,“ hovorí Darina Rybáková.

Rodič by mal dieťaťu hračku predstaviť, ukázať, ako funguje. Keď dostane napríklad stavebnicu, dieťa potrebuje vidieť, ako sa s ňou manipuluje, lebo to nevie. A potom postupne úkony sťažovať.

„A hlavne by ho mal rodič chváliť, stále chváliť a pochvalou motivovať. Je to veľmi dôležité, pretože dieťa potrebuje výsledok. Deti totiž nerady prekonávajú prekážky, najmä keď sú tie prekážky veľké,“ vysvetľuje pedagogička.

„Je to naozaj mravčia práca. Ale keď už dieťa hru ako-tak ovláda, mal by ho rodič nechať samo. Teraz mi ukáž, ako to sám dokážeš, si veľmi šikovný, určite to zvládneš a ja sa prídem o chvíľku pozrieť, ako si to urobil,“ dáva príklad, ako sa môže rodič na istý čas od hrajúceho sa dieťaťa vzdialiť.

Inzercia

Deti sa hrajú aj hry, pri ktorých je rodič nutný ako nemý pozorovateľ, prípadne musí vystupovať v úlohe partnera. Ťažko sa dieťaťu, ak nemá napríklad súrodenca, hrá na lekára či kaderníka. Vtedy je dôležité, aby sa rodič aktívne zapojil. Ale vždy by mal skúšať po nejakom čase sa od dieťaťa vzdialiť a ponechať ho v jeho svete.

Aký vplyv na vývoj dieťaťa má samotná hra? Zručnosti, ktorým sa dieťa počas hrania naučí, totiž ovplyvnia celý jeho dospelý život.

„Závisí to od typu hry. Pri konštruktívnych hrách, ako sú rôzne skladačky, keď si musia prštekmi skladať drobné skladačky, si dieťa rozvíja jemnú motoriku, rozvíja si zručnosť. Tieto hry rozvíjajú aj ich fantáziu, priestorovú orientáciu, tvorivosť,“ vysvetľuje Rybáková. Keď navyše stavia podľa priložených plánikov, trénuje si aj kombinačné schopnosti.

„Niektorí rodičia naozaj dieťa dusia. Nedajú mu vydýchnuť, každú minútku, každú sekundu sa mu venujú, pretože si myslia, že niečo zanedbajú, ak sa mu nebudú stále venovať.“ Zdieľať

Pri námetových hrách, keď sa na niečo hrajú, si deti rozvíjajú rečové schopnosti, fantáziu, pamäť. „Každá hra je pre dieťa veľmi dôležitá. Rodič by mal zistiť, k čomu dieťa inklinuje, a podporiť ho v jeho vybranej oblasti,“ dodáva pedagogička.

Nasilu deti tlačiť k niečomu, k čomu si nevedia vytvoriť vzťah, podľa nej nie je dobré.

Darina Rybáková odporúča rodičom hlavne jedno. „Netreba to doma preháňať. Niektorí rodičia naozaj dieťa dusia. Nedajú mu vydýchnuť, každú minútku, každú sekundu sa mu venujú, pretože si myslia, že niečo zanedbajú, ak sa mu nebudú stále venovať,“ hovorí. „To sú tie extrémy, ktoré nie sú dobré ani z jednej, ani z druhej strany – teda extrémna starostlivosť a extrémna nestarostlivosť. Je treba nájsť zdravý stred.“

Zhrňme si niekoľko rád, ktoré by mohli rodičom pomôcť, ako naučiť dieťa, aby sa hralo samo.

Odkedy začať? Podľa odborníkov čím skôr, tým lepšie. Už ročné dieťa je schopné hrať sa niekoľko desiatok minút samo. Samozrejme, také malé dieťa musí byť vždy v dohľade rodiča.

To najdôležitejšie, čo potrebuje, je vlastný priestor. Postačí aj malý hrací kút. Najskôr by v ňom mal rodič dieťa zorientovať a predstaviť mu hračky. A potom ho chvíľku nechať, nech samo objavuje okolie a veci v ňom.

Keď je dieťa už o niečo staršie, treba mu prispôsobiť aj priestor na hranie, aby rodičov istý čas nepotrebovalo. Najmä by malo mať poruke svoje hračky. Nenechávajme ich uložené na miestach, kam nedočiahne.

Rovnako dôležitá je aj pokojná atmosféra. Zvuky zo zapnutej televízie či rádia pôsobia na dieťa rušivo. Aby sa ponorilo do svojho sveta a fantázie, potrebuje ticho.

Ak dieťa volá rodiča, aby sa s ním hral, mal by vystupovať len v úlohe asistenta a nemanažovať hru. Dieťa je režisér. Dovoľte mu, aby vám hru predstavilo, nechajte ho rozložiť hračky tak, ako to chce, a prijmite rolu, ktorú vám dá. Zároveň sa snažte zasahovať do hry čo najmenej. Dieťaťu niekedy stačí, keď je rodič len pozorovateľom jeho hry.

To, že chceme podporiť samostatnú hru od dieťaťa, ešte neznamená, že nesmieme byť v jeho prítomnosti a musíme odísť z izby.

Zabudnime na výkon

A hlavne, rodičia by sa nemali báť nudy. Nuda nie je pre dieťa nikdy zbytočná, naopak, podnecuje ho k premýšľaniu, tvoreniu, experimentovaniu.

Mnoho rodičov je takých zameraných na výkon, že ak sa dieťa svojou hrou nič praktické nenaučí, nemá jasný cieľ, napríklad rozoznávať farby alebo zautomatizovať si počítanie do desať, je podľa nich zbytočná.

Nechajme to však aspoň malú časť dňa na dieťa, hoci by sa malo vtedy aj nudiť a nič zaujímavé nevymyslieť. Ak sa od začiatku naučí, že má naplánovaný celý deň a všetky druhy činností, nebude nikdy schopné samostatnej hry.

Na záver malé povzbudenie pre zúfajúcich rodičov. Ak sa vaše dieťa či deti odmietajú hrať bez pomoci dospelého napriek všetkým radám a snahám, ako na to, je tu ešte jedna nádej, ktorú sme na vlastnej koži zažili u nás doma.

Ako rodičov dvojičiek nás každý presviedčal, že to budeme mať jednoduchšie, pretože dvaja chlapci sa budú pekne sami hrať. Ani po takmer piatich rokoch sme sa takej idylky nedočkali. Každá samostatná hra sa do niekoľkých minút zmenila na vojnu so všetkým, čo k tomu patrí.

A keď sme už prestali veriť, zrazu doslova z večera na ráno sa všetko zmenilo. Po malom podnete z našej strany si režírujú hry, ktoré trvajú čoraz dlhšie. Sú plné fantázie a ich námety by možno obstáli aj u režisérov sci-fi žánrov.

Napriek akýmkoľvek našim snahám niektoré veci jednoducho prídu samy.

Odporúčame