Spoločnosť Rozvoj osobnosti 21. február 2021

Stratégia pre krízové chvíle Byť tým, kto zostáva

Alessandro D'Avenia
Alessandro D'Avenia

„Ten, kto zostáva“, akceptuje, že život je poznačený ranami, ale aj liečbou – starostlivosťou.

„Ten, kto zostáva“, akceptuje, že život je poznačený ranami, ale aj liečbou – starostlivosťou.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Alessandro D'Avenia

Byť tým, kto zostáva
FOTO – TASR/AFP

V mrazivom, no slnkom prežiarenom dni, v ktorom všetky farby vyzerali, akoby ich do skla vyfúkol remeselnícky majster, aby som si ešte viac vychutnal tú nádheru, rozhodol som sa, že sa po škole vrátim späť domov krížom cez park.

Môj pohľad sa však zachytil o životy, ktoré sa zastavili na lavičkách: bezdomovci s pouličnými domami z tašiek a kartónov, vyčerpaný chlapec vedľa bicykla na rozvoz jedla, spiaci muž s prázdnou fľašou od vína po svojom boku... Pozdravil som sa každému, no ten výjav ma zarmútil. Nepoznal som ich životy ani rozhodnutia, ktoré ich tam, do tej situácie priviedli, a ani to, ako sa práve cítili.

No zdalo sa mi, že som spozoroval akúsi ranu, tú „úzku bránu“, ktorú Kristus označuje ako cestu do života. Čo však neznamená, že treba opovrhovať terajším životom, ale objať jeho limity (neúspechy, zlyhania, sklamania, utrpenia): prijatie reality zahŕňa plač, ktorý podobne ako plač dieťa po pôrode dáva počiatok jeho autonómnemu dýchaniu. Avšak objatie našich limitov v kultúre, ktorá ich často chce ignorovať, ešte viac zužuje tú bránu, cez ktorú sa potrebujeme narodiť. Teda ako na to? Ako si s tým poradiť? Vďaka posledným týždňom mi to pripomenulo opätovné prečítanie Moru od Camusa (vzhľadom na dané obdobie), ktorý hovorí o tom, čo môže človek urobiť zoči-voči zlu, v tomto prípade moru, ktorý zasiahol jedno šťastné mesto v štyridsiatych rokoch.

Bolo len potrebné začať kráčať vpred, do tmy, tak trochu naslepo a snažiť sa konať dobro.Zdieľať

Camus vymyslel výraz „aktívny fatalizmus“, ktorým chcel charakterizovať jednu z jeho postáv, kňaza, ktorý najskôr interpretuje mor ako Boží trest, no potom, keď sa ho táto choroba dotkne zblízka, otvára mu oči, aby zaujal aktívny postoj voči zlu.

Totiž zlo, najmä pre tých, ktorí majú vieru, je tou medzou, pred ktorou by si mali skôr klásť otázku „čo robím ja“, než aby sa čertili, hnevali nad tajomným pôsobením alebo neprítomnosťou Boha: „Ak sa dá veriť kronikárovi veľkého moru v Marseille, iba štyria z osemdesiatjeden rehoľníkov z kláštora Milosrdenstva prežili; a z týchto traja utiekli. Všetky myšlienky otca Panelouxa smerovali k tomu, ktorý zostal sám, napriek sedemdesiatim siedmim mŕtvolám, a predovšetkým napriek príkladu troch spolubratov. A Otec, päsťou bijúc na okraj kazateľnice, zakričal: „Bratia moji, treba byť tým, kto zostáva!“ Bolo len potrebné začať kráčať vpred, do tmy, tak trochu naslepo a snažiť sa konať dobro.“

Všetkých na nás skôr či neskôr doľahne váha našich limitov, tá úzka brána, cez ktorú musíme prejsť, aby sme sa stali autentickými mužmi a ženami, bez toho, aby sme premieňali zlo, ktoré vidíme, cítime alebo trpíme do východísk, ktoré sú dobre zastúpené v knihe všetkými možnými a ľudskými reakciami: zatrpknutosť, pomsta, ľahostajnosť... „Ten, kto zostáva“, akceptuje, že život je poznačený ranami, ale aj liečbou – starostlivosťou (ako Rambert, mladý novinár, ktorý čeliac tej hrôze, chce síce utiecť preč, ale zasiahnutý príkladom dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú chorým, zanecháva svoje plány na útek a neváha sa k nim prihlásiť), na rozdiel od toho, kto využíva zlo na to, aby si ospravedlnil konanie ďalšieho zla (napríklad Cottard, ktorý zneužíva danú situáciu na predaj nedostatočného, ​​ale nevyhnutného tovaru za premrštené ceny) alebo ako alibi pre nekonanie dobra (tak, ako Grand, ktorý má v úmysle napísať svoje literárne dielo a kvôli tomu si viac láme hlavu nad zvukom jednej vety ako nad nárekmi chorých vedľa neho).

Tvárou v tvár zlu zostávame zdesení, no paradoxne zlo pre nás predstavuje výzvu stať sa ľuďmi, čo znamená „zostať".Zdieľať

„Aktívny fatalizmus“, o ktorom hovorí Camus, nie je ani odovzdaním sa do rúk osudu, ani porazenectvom, skôr pripomína objatie otca so synom, ktorý si ublížil práve kvôli tomu, že neposlúchol (syn vždy zostáva synom).

Tvárou v tvár zlu zostávame zdesení, no paradoxne zlo pre nás predstavuje výzvu stať sa ľuďmi, čo znamená „zostať“, tak ako lekár Rieux, hlavný hrdina knihy, ktorý sa po celú dobu moru nevyhýba svojej úlohe, hoci je jeho manželka vzdialená a vážne chorá: „To, čo bolo treba urobiť a čo ešte mali urobiť proti tej hrôze a jej neúnavnej zbrani, napriek ich osobným mukám, všetci ľudia, ktorí nevládzu byť svätými a odmietajú si priznať pohromu, usilujú sa byť lekármi.”

Toto smerovanie k dobru je prítomné u každého muža a ženy a tí, ktorí to dobro uskutočňujú, sú „lekármi“, ktorí liečia svet z každého moru, nech už má akúkoľvek formu: „Doktor Rieux sa rozhodol napísať tento príbeh, aby nebol jedným z tých, ktorí mlčia, ale aby svedčil v prospech morových obetí, aby zanechal na nich aspoň spomienku vzhľadom na nespravodlivosť a násilie, ktoré ich postihli, a jednoducho preto, aby podal správu o tom, čo sa človek dozvie uprostred pohromy: že v ľuďoch je viac vecí, ktoré treba skôr obdivovať, ako nimi pohŕdať.” Úzka brána nám otvára oči, pretože na tú istú vec alebo osobu, na ktorú sa pozeráme s láskou alebo s opovrhnutím, stáva sa úplne iná.

Životy na lavičkách, ktoré som v to poobedie stretol v parku, sa ma dopytovali: čo znamená byť „tým, kto zostáva“? Keď som si pomyslel na lekára Rieuxa, povedal som si: dobre si priprav hodinu, urob pozorne prezenčku na hodine, pozeraj sa každému študentovi do očí, usmievaj sa na každého z nich a buď nablízku aj tomu „najzhubnejšiemu“ (tal. pestifero – morový, otravný).

Alebo to aspoň skús.

A čo to znamená pre vás?

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0