Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
18. február 2021

Očkovacie zlyhanie EÚ

Ale nie sú naše národné štáty vlastne rovnako nefunkčné?

Pandémia ukázala, že Európsku úniu, tento hybrid nadnárodných inštitúcií a národných štátov, treba premyslieť nanovo.

Ale nie sú naše národné štáty vlastne rovnako nefunkčné?

Francúzsko-nemecký hraničný priechod z obcí Petite-Rossell do Großrosseln, foto TASR/DPA

Asi sa netreba rozpisovať o tom, že centralizovaný nákup vakcín Európskej únie stroskotal.

Hlavný dodávateľ AstraZeneca znížil sľúbené dodávky svojej podpriemernej látky na viac ako polovicu a aj toľko ospevovaný Pfizer dodal doteraz o tretinu menej, než bolo dohodnuté, 10 miliónov decembrových dávok nikam nedošlo. Je to katastrofa, ani eurohujeri s tým už nepolemizujú, aj von der Leyenová si to začala priznávať.

Odohráva sa to v svetadiele, ktorý je covidom najzasiahnutejší, jednak kvôli prestarnutej populácii, ale aj kvôli spoločenskej a politickej neschopnosti čeliť pandémii. Protiargument, že je objektívny nedostatok vakcín, celkom neberiem, lebo je tu síce nedostatok, to však nebráni farmaceutickým spoločnostiam v tom, aby zásobili krajiny ako Veľkú Britániu alebo Spojené štáty v plnej alebo len trochu redukovanej miere.

Z dnešnej perspektívy to stojí desiatky tisíc životov. Pre prípad, že pandémia bude pokračovať aj v nastávajúcej zime, nechcem počet obetí ani odhadovať. Sme v slepej uličke, sme na tom zle.

Otvára to otázku, či by sme boli so starým dobrým národným štátom na tom lepšie. EÚ je už desaťročia takým čudným hybridom, že už to dlho nie je obyčajný zväz štátov, zároveň má však stále ďaleko k spolkovému štátu. Pýtam sa, či to nie je práve jedným z dôvodov pre neúspešné európske trápenie s koronou.

Všimol som si, že ľudia, ktorí v minulom roku rokovali o spoločnom nákupe vakcín pre celú EÚ, pôsobia na prvý pohľad ako vyrezaní z rovnakého plátna. Jedným slovom, sú to nadnárodné typy, „overflyers“, globalisti.

Náprotivkom Európskej komisie, ktorý je najviac na očiach, je Pascal Soriot, šéf AstraZenecy. Korporátny nesympoš ako zo zlého filmu, ktorý sa v roku 2018 sťažoval na svoj plat vo výške 9,4 milióna libier týmito slovami: „Pravdou je, že som najmenej plateným generálnym riaditeľom v celom priemysle. To je do istej miery nepríjemné.“

Ako to v korporátoch býva, Soriot je „gun for hire“: Pracoval v Austrálii pre Roussel Uclaf, v Japonsku pre Hoechst Marion Roussel, v Amerike pre Aventis, zrejme tiež v Amerike pre Roche a teraz vedie niekde medzi Švédskom a Britániou AstraZenecu. Takéto životopisy sú v Big Pharme bežné, Francúz Soriot nerobí vo Francúzsku, zato Brit Paul Hudson je na čele francúzskeho koncernu Sanofi.

Na druhom konci rokovacieho stola sedeli euroúradníci a europolitici. Upozorňujem, že prezidentka Európskej komisie Ursula van der Leyenová je produktom eurointegračnej šľachty. Narodila sa a vyrastala v Bruseli, chodila tam do Európskej školy Brusel I a vrátila sa v úctyhodnom veku 61 rokov, aby ťahala celú európsku káru. Na tom vidieť, ako dlho napreduje proces európskej integrácie: pokrýva už celé životné cykly, eurobyrokracia sa reprodukuje.

Viem si predstaviť, že euroúradníci si rozumeli so Soriotom a s ostatnými, rozprávajú tou istou nemastnou-neslanou angličtinou, potom však išlo do tuhého. Vo chvíli, keď bezcitní globalisti z farmakorporátov stáli pred dilemou, komu dodať vakcínu a komu nie, rozhodli sa všetci rovnako – Európskej únii nie.

Nebrali vážne Európsku komisiu, ale vlády národných štátov. Ukázalo sa, že európska „soft power“ je na smiech, keď ide o život. Je akurát dobrá na kázanie peknej LGBTI-zvesti, aspoň to ide kresťanskej demokratke van der Leyenovej lepšie ako všetkým jej predchodcom.

Korona bola nepochybne šancou pre národné štáty, aby ukázali svoje opodstatnenie. Na jar to urobili rázne a brutálne, zavreli hranice, zrušili cezhraničné vlaky, zamurovali sa. Únia sa mlčky prizerala a ozvala sa na jar s nefunkčnou webovou stránkou „reopen.eu“.

Plošne zatvárať však nie je žiaden kumšt. Teraz, v omnoho horšej fáze pandémie, sa žiadajú trochu sofistikovanejšie stratégie na ochranu občanov. A čo vám poviem, ako cestovateľ môžem dosvedčiť, že to v kontinentálnej Európe nezvláda ani jedna krajina.

Vládne tu chaos a nekompetentnosť. Na hraničnom priechode Rumunska ma obklopili minule štyria oficiálni, jednému hovorili „doktor“, ale ani jeden z nich nevedel rozlíšiť antigénový test a PCR. Aj by ma pustili s antigénom v nemčine, hoci rumunský zákon žiada PCR v angličtine.

Najväčšou absurdnosťou je, že všetky tieto krajiny, či sú v EÚ, alebo mimo, chcú byť moderné a púšťajú občanov členských krajín EÚ s občianskym preukazom. Už len tým (na občianskom nie sú pečiatky) sa zriekajú každej možnosti preveriť, odkiaľ cestujúci došiel. Mohol som sa premoriť na Trutnovsku s britskou mutáciou alebo v Tirolsku s juhoafrickou, pohraničiari nemajú ako zistiť ani to, v akých krajinách som sa zdržiaval.

Aby ste nepovedali, no dobre, to nás neprekvapuje, že babráci na východe si nevedia postrážiť hranice, vezmime si ako príklad Nemecko. Nemci zaviedli v pondelok tvrdé obmedzenie vstupu z „oblastí s mutáciou“ (inak, s takými výrazmi sme sa donedávna stretali len v sci-fi). Nemecké úrady sa hrdili, že nasadili tisícku dodatočných policajtov a nepustili za 30 hodín 5000 ľudí z Tirolska a z Českej republiky.

Kto sa o to zaujíma o niečo viac, rýchlo zistí, že aj teraz je nemecká hranica s oblasťami mutácií deravá ako ementál. Spolková polícia nemá na to personál. Na niektorých hraničných priechodoch stoja policajti len medzi 5. a 23. hodinou, inde sú kontroly aj teraz náhodné, a keď idú policajti na priechode s Českom v Johanngeorgenstadt na záchod, musia do troch kilometrov vzdialenej pumpy, ktorá zavrie o desiatej – a keď idú na zmenu šichty, musia do 60 kilometrov vzdialeného Zwickau a hranica je štyri hodiny nestrážená.

Netvrdím, že štvrtá najväčšia ekonomika na svete nie je schopná chrániť svoje hranice. Nejde o to, že nemôžu, ale nemuseli a politicky nechceli svoju hranicu strážiť tak dlho, že teraz už fakt nemôžu.

V kríze sa ukazuje, že hybridná povaha Európskej únie je neudržateľná. Keď ide naozaj o niečo, nefunguje nám poriadne únia ani národný štát. Neperspektívne hibernujeme v lockdownoch bezradných a neschopných nadnárodných aj národných autorít.

Tá pravda bolí. Píšem to bez štipky škodoradosti, som skrz-naskrz proeurópsky, modlím sa za blahorečenie otca-zakladateľa Roberta Schumana, ale dokonale zbabraný nákup vakcín ma presvedčil o limitoch bruselského modelu eurointegrácie, tak ako babráctvo na hraniciach o nefunkčnosti našich reálne existujúcich národných štátov.

Celá EÚ sme sa dostali do takej zúfalej situácie, že môžeme už len prosíkať o milosrdnosť farmakorporátov a čakať na... Predstavujem si, ako naši predkovia v predmodernej dobe zažívali tie svoje mory. Asi si tiež všimli, že pandémia v lete slabne. Asi tiež čakali na teplejšie počasie.

Veľmi sme sa nepohli, sedíme na zadku a čakáme na leto. A nemeckí pohraničiari na otepľovačky.

Inzercia

Odporúčame