Najpôsobivejším dielom netflixového seriálu Koruna nie je ten, v ktorom princezná Diana vracia do záchoda. Ale ten, keď Margaret Thatcherovú zhodí z premiérskeho kresla vlastná strana. Strana prejaví sebazáchovné pudy, lebo chce prežiť, aj keď už premiérka nie je vo forme a jej nepopularita ohrozuje budúcnosť strany.

Tak to sa u nás teraz javí ako čisté sci-fi. A nejde ani tak o to, že tu nemáme politika formátu pani Thatcherovej.

Ide skôr o to, že vo vláde či v parlamente máme len strany, ktoré stále riadia ich otcovia zakladatelia (s jednou drobnou výnimkou). A odvolať otca-zakladateľa sa jednoducho nedá. Otec-zakladateľ môže odísť iba sám, dobrovoľne.

Je tu otec-zakladateľ Matovič, otec-zakladateľ Kollár, otec-zakladateľ Sulík a Veronika Remišová, ktorej svoju stranu odovzdal otec-zakladateľ Kiska, keď sa už na túto misiu necítil. V parlamente sedí otec-zakladateľ Fico, otec-zakladateľ Pellegrini a otec-zakladateľ Kotleba.

Nenapadlo mi, že toto raz napíšem. Chýbajú mi časy, keď politické strany boli politické strany. Ich snemy či kongresy boli zdĺhavé, nudné, plné oficiálnych prejavov. Vždy tam bolo zopár kverulantov, pár povýšeneckých poslancov a niekoľko regionálnych politikov, ktorí mali hrozne dlhý prejav. Niektorí delegáti boli už od cesty vlakom rozjarení, do zasadačky ani veľmi nechodili, zato v miestnom bufete intenzívne tkali kontaktné siete.

Niektoré delegátky sa úprimne nudili a tajne si pod stolíkom pilníkovali nechty, niektorí delegáti nudu zabíjali oblbovaním mladých novinárok, ktoré pozývali na koňačik.

No také boli časy, keď padol komunizmus a vzniklo aj zopár naozaj obyčajných politických strán. Pre novinára bola povinnosť ísť „pokrývať“ kongres strany nepríjemnou vecou. Zvyčajne v nejakom okresnom meste strávil celý víkend, počúval dlhé príhovory a trápil sa, akú správu z toho vôbec napíše.

Teda ak sa nič dramatické nedialo. Keď náhodou boli novinári vykázaní von a tajuplne sa zamkli dvere zvnútra, bolo to aspoň dobrodružné. Že ktorý delegát konšpiračne vynesie informácie zo zákulisia. Lebo na facebooky sa vtedy ešte nič nevešalo.

Také časy to boli! Akoby to všetko bolo už strašne dávno. Ale nebolo.

Ktorá strana z tých, čo tu teraz máme, je klasickou politickou štruktúrou? V ktorej je okrem predsedu aj niekoľko silných osobností, ktoré by mohli iniciovať jeho odvolanie a zmenu kurzu?

Najsilnejšia vládnuca strana – nikto vlastne nevie, čo to je za patvar. Wikipédia tvrdí, že OĽaNO sa „prezentuje ako hnutie, v ktorom majú priestor nezávislé osobnosti a odborníci“. Dobre to zaobalila, potvora!

V skutočnosti všetci vieme, že je to eseročka s konateľom Igorom Matovičom, ktorý raz za štyri roky zoženie aj nové tváre. A tie sú mu potom vďačné, že ich rýchlovýťahom vyniesol do parlamentu či vlády. Vôbec nemuseli celé víkendy vysedávať na straníckych grémiách, snemoch, predsedníctvach, mohli pokojne vypustiť celú tú nudnú stranícku robotu, nekonečné škriepky, hlasovania, vzbury regionálnych štruktúr či úlety straníckej omladiny.

Potom tu máme SaS. Áno, Richard Sulík sa veľmi usiloval, aby jeho strana pôsobila ako klasická, no moderná partaj. Sulík je manažérsky typ, a preto kongresy SaS vždy pripomínali čosi ako firemný teambuilding či motivačný seminár. Strana nemala širokú členskú základňu, podstatu tvorili rôzni experti, manažéri a neboli tu žiadni urečnení regionálni poslanci, takže to bolo vždy akčné a sexy.

Sulík sa tvári, že by SaS mal byť dlhodobý projekt, ktorý ho prežije, preto pravidelne nadhadzuje tému svojho odchodu. Ale je to taká bugárovská ilúzia.

Výrazné osobnosti SaS idú vždy najmä sólo hru. Tak to robila Lucia Nicholsonová a na vlastné tričko hrá aj Jana Bittó Cigániková.

Korunným princom by mal byť teraz Branislav Gröhling, ktorému však chýba charizma straníckeho lídra.

Teraz k Sme rodina. Podivuhodná zostavička, ktorej úspech bol postavený na úsmeve populárneho multiotecka. Šikovne ho využila ideologická úderka okolo Milana Krajniaka a bratov Pčolinských. Snem tejto strany sa pokojne môže konať v tej malej kaviarničke na Panenskej, kde sa to celé premyslelo. Ani samotní členovia isto neveria v dlhú životnosť svojej zostavy. Vedia, že treba využiť príležitosť, kým očarenie z Kollárovho úsmevu nevyprchá.

No a potom je tu strana Za ľudí, ktorá vzišla z takého trochu falošného pocitu tlačeného aj médiami, že Andrej Kiska má ostať v politike a spasiť krajinu. Toto nevyšlo a strana ostala visieť vo vzduchoprázdne. Odchod Miroslava Kollára naznačuje, aký polčas rozpadu strana má.

Aha, aby sme nezabudli. Vie si niekto predstaviť, že by sa zišiel snem Smeru a odvolal Roberta Fica, ktorý už prestáva pôsobiť príčetne? A bude možné niekedy odvolať z funkcie otca-zakladateľa Pellegriniho?

Keby sme tu mali klasické politické strany, diala by sa možno taká tá tradičná nudná politika. Akési predsedníctvo či republiková rada by zasadli a dumali, či napríklad niektorý minister – hoci je to fajn chlap – už neťahá stranu do priepasti alebo či by nebolo dobre vymeniť predsedu, aby sa zachránilo, čo sa ešte zachrániť dá.

Možno by na obmeny v strane a v ministerských funkciách tlačili mládežnícke spolky, možno by sa ozval dajaký čestný predseda alebo rešpektovaná rada starších, možno by sa začali búriť regionálne štruktúry a zvolávať mimoriadne snemy.

Áno, bola by to taká klasická nudná stranícka politika bez fb statusov.

Ako veľmi by sme si ju teraz užili!